• Anna Onderková

Ako koronavírus zmenil moje cestovateľské plány a.k.a. uviazla som na ostrove

Je 30. apríl. Dnes som sa mala vracať domov z môjho 10-týždňového ázijského tripu. S medzinárodným jogovým certifikátom vo vačku a s pečiatkami z Indonézie, Kambodže a Vietnamu v pase. Všetko je ale inak...


20. februára som sa na viedenskom letisku rozlúčila s Martinom s vedomím, že sa stretneme až 3. mája. Ja precestujem Áziu a on zatiaľ zdolá expedíciu cez Beringov prieliv. Odhodlaní, že to nejako bez seba prežijeme. S tým, že to bude možno jedna z posledným takýchto našich dlhých ciest bez seba, keďže obaja sme si tieto „výlety“ naplánovali ešte pred tým, než sme sa spoznali. Ako sa ale vraví: človek mieni a Pánboh/vesmír/korona mení. Napokon sme už mesiac spoločne „uväznení“ v dobrovoľnej karanténe na jednom z kambodžských ostrovov. Ako? Prečo? A čo sa medzitým udialo? Presne o tom bude tento článok.


Aký bol môj pôvodný plán?

Jediné, čo z môjho pôvodného plánu naozaj vyšlo tak, ako som si naplánovala, boli prvé 2 týždne v Indonézii s kamoškami Miškou a Katkou. Precestovali sme Bali, Gili Islands aj Nusa Penidu tak, ako sme si ešte doma nad mapou naplánovali. Koronavírus nás nijako extra neovplyvňoval, stále to vyzeralo, že je to problém najmä Číny a nikoho by ani vo sne nenapadlo, že nastane to, čo nastalo. Prvé signály, že nastáva problém, začali vyskakovať v deň ich odletu. Našťastie, nijako to ich let neovplyvnilo a doteraz im s úsmevom hovorím, že patria k posledným ľuďom na svete, kto len tak tak ešte stihol tohtoročnú dovolenku bez obmedzení súvisiacich s vírusom :) Žiaľ, ďalšia partia kamošiek, ktoré mali za mnou na Bali priletieť, to už nestihla. Média zaplavili správy o riziku cestovania a rušení letov. Rozhodli sa cestu zrušiť a tak som namiesto ďalších 2 týždňov, ktoré som mala stráviť ukazovaním im krás Bali, ostala na ostrove sama. Od tohto momentu už nič nešlo podľa plánu. Korona zasiahla moju cestu v plnej sile.


Kedy nastal zlom?

Keďže Bali už celkom dobre poznám, bola som tu niekoľkokrát, tie 2 týždne sama na ostrove som nebrala nijako tragicky. Plánovala som ich len tak prechillovať, opaľovať, sa, čítať knihy, navštíviť mojich balijských známych v Ubude a skrátka prečkať to nejako až do začiatku môjho jogového kurzu, na ktorý som mala 22. marca odletieť do Kambodže. A na ďalších 10 dní voľna po skončení kurzu prejsť autobusom do Vietnamu, odkiaľ som sa chcela prepraviť loďou na ostrov Phu Quoc, o ktorom sa hovorí ako o parádnom dovolenkovom raji s bielym pieskom a tyrkysovým morom. Po pár dňoch však začala hystéria s rušením letov, s možnosťou repatriačných letov, stretala som na Bali Slovákov, s ktorými sme, samozrejme, túto tému živo rozoberali a zvažovali možnosti. Keď mi už aj mama, ktorá je s mojím cestovaním úplne ok a nemáva o mňa obavy, napísala, či nerozmýšľam nad návratom, pochopila som, že situácia na Slovensku, i v celej Európe asi začína byť vážna. Keďže ale hlavným dôvodom celého tohto môjho ázijského výletu bol jogový kurz v Kambodži a ja som sa ho nechcela za nič na svete vzdať, rozhodla som sa ostať. 


O tom, čo pre mňa znamená joga, kedy a ako som jej úplne prepadla a kde v Ázii sa mi cvičí najlepšie si môžete prečítať v článku TU.


A potom sa to začalo „sypať“ rad radom

- Zrazu mi Martin zavolal, že musia expedíciu v mrazivom Beringu náhle prerušiť a že priletí za mnou na Bali.

- Začali sa po ostrove šíriť šuškandy, že vláda plánuje v najbližších dňoch Bali celkom uzavrieť a nebude možné na ostrov priletieť.

- Môj pôvodný let z Bali do Kambodže bol zrušený.

- Z jogového centra v Kambodži mi pár dní pred začiatkom prišla správa, že kurz kvôli koronavírusu rušia.


S týmto „balíčkom“ informácií som zrazu na tom Bali prvýkrát pocítila jemné zúfalstvo a paniku. A čo teraz??


Keď Bali uzavrú, Martin sa za mnou nedostane. Navyše ostal uviaznutý v nejakej dedine na Čukotke, odkiaľ nevedel kvôli zlému počasiu za mnou odletieť. Napriek tomu sme sa dohodli, že domov sa nevrátime a celé toto koronaobdobie prečkáme spoločne v Ázii. Keď som však od neho každým dňom dostávala správu „dnes zase neodletím,“ prestávala som už veriť tomu slovku „spoločne“. Čas hral proti nám. Šuškandy ohľadom uzavretia Bali sa napokon premenili na skutočnosť. Bolo treba rýchlo niečo vymyslieť. Ktorá z krajín JV Ázie je ešte otvorená a dá sa do nej priletieť? Vietnam, Laos či Malajzia už boli uzavreté. Ako najideálnejšia voľba sa javilo Thajsko. Rýchlo som si kúpila letenku do Bangkoku a do 2 dní odletela z Bali. Cez Singapur, kde som ešte priamo na letisku zistila, že ma presúvajú na iný let. Našťastie, len o 2 hodiny neskôr. Nevadí, hlavne že letím.


Týždeň v Thajsku – stále sama

Zabookovala som si na týždeň hotel neďaleko Khaosan Road, kde som plánovala počkať na Martina, kým sa dostane z tej čukotskej „prdele sveta“. Lenže čo čert nechcel, deň po tom, čo som priletela do Thajska, zrazu aj táto krajina začala plánovať prísne reštrikcie a obmedzenia vstupu pre cudzincov. Bola som jednou z posledných ľudí, ktorí sa pri prílete nepotrebovali preukazovať lekárskym potvrdením o tom, že nemám koronavírus (ktoré nesmie byť staršie ako 72 hodín) a cestovným poistením, ktoré kryje náklady na liečbu Covid19 v sume minimálne 100 000 USD. Tento zákon mal nabrať platnosť o 3 dni. Ak sem Martin do tých 3 dní nepriletí, už sa do Thajska nedostane, keďže splniť tieto podmienky bolo priam nemožné. Komerčné testovanie na Covid19 sa v tej dobe nikde nerobilo, testovali len ľudí s príznakmi. A thajská vláda si toho bola dobre vedomá. Bol to ich sofistikovaný spôsob, ako zabrániť ľuďom cestovať do krajiny, no akože to nezakázať úplne. A správy z Čukotky stále zneli: dnes zase neodletím.


Môj týždeň v Bangkoku bol všetkým možným, len nie pohodovou „dovolenkou“. Neustále som visela na mobile a sledovala správy a nové opatrenia. Najprv zavreli všetky bary, aby sa ľudia nezgrupovali. Potom chrámy a turistické miesta. Neskôr aj reštaurácie a jedlo sa dalo len vyzdvihnúť „take away“. Otvorené ostali len hotelové reštaurácie. Streetfood bol obmedzený na minimum. Najrušnejšiu ulicu Bangkoku Khaosan Road som nikdy predtým nevidela tak vyľudnenú. Jedna z najväčších metropol sveta bola zrazu prázdna a tichá. Žiadne trúbenie motoriek, áut, žiaden bežný pouličný ruch. A ja uprostred toho všetkého, stále sama, s možnosťou vrátiť sa domov na Slovensko rovnajúcou sa pomaly nule.

Keď som sa už ale rozhodla takto, že nepoletím domov, že svoje miesto v niektorom z repatriačných letov prenechám tým, ktorí to potrebujú viac, majú doma rodiny a povinnosti, tak už to nejako dobojujem. Dobojujeme. S Martinom (mimochodom stále uväzneným na Čukotke) sme našli poslednú krajinu na okolí, kam sa ešte dá priletieť. Kambodža! Tá Kambodža, kam som pôvodne mala namierené, kým sa nezačalo všetko meniť. Takže kupujem ďalšiu letenku do hlavného mesta Phnom Penh.


Cesta do Kambodže zarúbaná

Sedím si v jednej z posledných otvorených hotelových reštaurácií v Bangkoku nad green karí, keď mi zrazu cinkne mail, v ktorom mi letecká spoločnosť oznamuje, že môj zajtrajší let do Kambodže je zrušený. Vraj si ho mám buď prebookovať na iný termín, alebo mi vrátia peniaze. Dopekla! Nechcem peniaze späť! Musím sa dostať do Kambodže stoj čo stoj! Online sa to prebookovať nedalo. Tak nechávam na stole nedojedené karí a utekám do môjho asi kilometer vzdialeného hotela, kde ukacávam recepčnú, aby mi požičala svoj mobil. Musím zavolať do aeroliniek. Bola som v tejto situácii, kedy sa ruší jeden let za druhým, pripravená na minimálne hodinové čakanie na linke, kým ma niekam prepoja. Ale stal sa zázrak! Po pár zazvoneniach som bola prepojená a do 10 minút mala prebookovaný let o 2 dni neskôr. Už len predĺžiť ubytko v hoteli o ďalšie 2 noci a modliť sa, aby mi aj tento let nezrušili.

V deň odletu z Thajska do Kambodže si, ako každé ráno, čítam online Bangkok Post, keď na mňa vyskočí titulok „Thajsko od dnešného dňa ruší všetky medzinárodné lety.“ Kufor som už mala takmer zbalený a zrazu som sedela prikovaná na stoličke a čumela na tú správu. Volám Martinovi, ktorý sa už z Čukotskej prdele sveta aspoň stihol presunúť bližšie k Moskve, odkiaľ je väčšia šanca, že chytí nejaký let do Kambodže. „Okamžite sa dobaľ, ber kufor a utekaj na letisko!“ Ale let mám mať až o 7 hodín. „Nevadí. Choď a tam zistíš, aká je pravda. Ak tvoj let zrušili, na mieste budeš riešiť nejakú alternatívu ako sa dostať z krajiny.“ Dobre teda, hádžem do kufra posledné veci a beriem taxík na letisko. Na odletovej tabuli svieti asi milión nápisov „cancelled“. Hľadám v záplave zrušených letov ten svoj. Jeden z troch, pri ktorých nie je slovíčko „cancelled“, teda „zrušené“. Neverím vlastným očiam. Sadám si na sedadlo v odletovej hale tak, aby som mala neustále výhľad na tabuľu, keby sa niečo v priebehu tých hodín, ktoré ostávajú do odletu, zmenilo. Napätie v mojom vnútri by sa dalo krájať aj po tom, čo som si zacheckovala batožinu a dostala do ruky palubný lístok. Neuverím, že letím, kým nebudem v lietadle. Vstupovala som doňho ako jediná neázijská žena. Okrem mňa ešte asi 2 „bieli“ muži a potom všetko Číňania a Kambodžania. Keď som po asi hodine pristála v Phnom Penh, mala som chuť bozkávať pristávaciu dráhu. Som na mieste. Už nech sa sem aj Martin dostane a bude dobre.


Bude Kambodža poslednou zastávkou?

Phnom Penh celkom dobre poznám, bola som tu už niekoľkokrát. Zabookovaný som mala hotel takmer v centre so strešným barom a bazénom za super cenu. Ceny hotelov kvôli koronavírusu parádne klesli. V hoteli sú okrem mňa ešte tak 3 hostia. Pri prechádzke po okolí nestretávam žiadneho cudzinca. Len miestnych. Občas nejaký Číňan. Ale tí sú v Kambodži už takmer ako doma, keďže Čína v Kambodži investuje ťažké miliardy a kopec z nich tu našlo svoj druhý domov. Všade chodím s rúškom na tvári a čakám na nové správy od Martina. Už je v Moskve. Zohnal aj let cez Qatar do Kambodže. S 21 hodinovým medzipristátím v Dohe. Nevadí. V tejto situácii si nemôžeme vyberať. Nejako to na tom letisku bude musieť prečkať. Aj prečkal. Aj prežil moje pravidelné bombardovanie správami, nech sa pozerá stále na odletovú tabuľu, či mu let nezrušili. Boli to nervy.

Keď mi konečne pípla správa „pristál som v Phnom Penh,“ myslela som, že vyskočím z kože. Po 3 týždňoch odkedy ukončil expedíciu, odkedy sa mne začali krížiť a meniť plány kvôli korone, po 3 týždňoch naháňania sa po Ázii a občasnom váhaní, či som nemala radšej odletieť domov kým sa dalo, sme sa konečne stretli. Uzavrel sa tak jeden pre nás fakt dobrodružný príbeh, o ktorom by som vedela napísať aj knihu. A začal sa písať ďalší s podtitulom: naša kambodžská karanténa.


Karanténa na ostrove

O tej sa rozpíšem možno viac nabudúce. Zhrniem len, že z hlavného mesta Kambodže Phnom Penh sme sa po pár dňoch presunuli na juh krajiny do mesta Sihanoukville, v ktorom som už v minulosti bola niekoľkokrát. To je kvôli kompletnej prestavbe momentálne tak rozbombardované, že vyzerá ako jedno obrovské stavenisko. Vedela som, že tam nechcem ostať. I napriek tomu, že sme sa pôvodne báli ísť na ostrovy, pretože ak by ich uzavreli, ktovie, ako by to bolo so zásobovaním a mohli by sme ostať tak trochu „v pasci“, sme sa na rady miestnych rozhodli predsa len ísť na Koh Rong a po týždni na neďaleký, o niečo menší, Koh Rong Sanloem. Je na nich vraj momentálne veľmi málo ľudí = nižšie riziko nákazy vírusom. A zásobovanie vraj fungovať neprestane, ubezpečovali nás. Kambodžské ostrovy sú, mimochodom, považované za jedny z najkrajších na svete. Biely jemný piesok, priezračné more, skrátka nádhera... Karanténa ako lusk. Lepšie sme si vybrať nemohli. Aj keď bohvie na ako dlho tu „stvrdneme“, keďže ani po mesiaci sa stále nedá nikam odletieť, okolité krajiny sú uzavreté a medzinárodné lety zrušené. Vrátane toho môjho dnešného, ktorým som mala letieť domov po pokojnom pobyte na Bali, v Kambodži a na vietnamskom ostrove Phu Quoc. Namiesto toho som zažila adrenalín tak na 10 rokov dopredu, ocitla sa neplánovane v Thajsku, naháňala sa s priateľom po Ázii a ostala uviaznutá v Kambodži, kam som mala pôvodne aj tak namierené, len na celkom iné miesto a za iným účelom. Vlastne, takmer všetko malo byť pôvodne inak. No celosvetová pandémia nám všetkým skrížila plány a neostáva nám nič iné, len sa tomu prispôsobiť a improvizovať. A keď sa tak pozerám na výhľad na pláž a more z mojej bambusovej chatky, tak si vravím, že tieto moje „štátnice“ z cestovateľskej improvizácie, ktorú som dala v posledných týždňoch/mesiacoch, som hádam zvládla na výbornú aj s červeným diplomom :) 

Bamboo Jam Resort na ostrove Koh Rong Sanloem patrí Slovákovi Adamovi, ktorého som tu spoznala pred rokom a ktorý nám poskytol takýto parádny dom. Nájdete na FB TU alebo na Instagrame TU.

TraFaM

Foto: archív Anny Onderkovej


PS: Zážitky, dojmy a pocity z tejto našej 3-týždňovej ázijskej naháňačky som priebežne dokumentovala v stories na mojom Instagrame @anna.onderkova , kde ich nájdete uložené v highlightoch, ak by ste si to celé chceli prežiť spolu so mnou ešte raz ;-) Prípadne vidieť viac z našej ostrovnej karantény.