Keď som bola v roku 2016 prvýkrát na Srí Lanke, cez Colombo, hlavné mesto tohto ostrova, som doslova prefrčala. Z letiska som sa ponáhľala rovno k nádherným plážam lemovaným vysokými palmami, ktorých som sa nevedela dočkať. Tentokrát som si však povedala, že Colombo nemôžem opäť takto odignorovať. A dobre som spravila!
Toto 800 tisícové mesto, ležiace na západnom pobreží Srí Lanky, má typický ázijský vibe. Rušné cesty, trúbiace tuk-tuky, obchody a stánky so streetfoodom a na prvý pohľad totálne neprehľadná spleť ulíc. No to všetko naozaj len na prvý pohľad.
S Miškou, s ktorou sme dva týždne cestovali po ostrove, sme vystúpili na hlavnej železničnej stanici Colombo Fort, na ktorú sme po dlhých hodinách dorazili vlakom z Elly. Z posledných síl sme chvíľku handlovali s vodičom tuk-tuku, lebo základné pravidlo na Srí Lanke je zjednávať, zjednávať a ešte raz zjednávať. Ak ste dobrí (ako my:)), stiahnete ich aj o viac než polovicu pôvodne vypýtanej sumy. Asi 15 minút jazdy od stanice sme si cez Airbnb bookli parádne ubytovanie u Chrisa a Anu, dnes už našich výborných priateľov, s ktorými som dodnes v intenzívnom kontakte. Manželský pár, obaja umeleckí fotografi, prenajímajú priamo na svojom pozemku malý apartmán. Od prvej sekundy som sa u nich cítila ako doma. O to viac, keď nás Anu pozvala na tradičnú srílanskú večeru do ich domu, ktorú pre nás pripravila. Skrátka, náš úvod v Colombe dopadol nad očakávania. A v podobnom duchu aj pokračoval.
Na druhý deň ráno sme sa s bedekrom a mapou v ruke vydali do mesta. Tuktukár nás odviezol do centra – časti zvanej Fort. Dnes je to finančný distrikt s modernými výškovými budovami, no priamo pri pobreží v okolí prístavu stále nájdete krásne staré koloniálne budovy, maják, no tiež budhistický chrám Sambodhi Chaithya v 33 metrovej výške nad zemou. Na vrchol vedie 258 schodov a je z neho parádny výhľad na celé mesto. Keďže ide o chrám, je nutné sa pred výstupom po schodoch vyzuť, čo som, samozrejme, rešpektovala, no tú špinu z nôh som si zmývala ešte 2 dni potom:) Vnútorné steny kupoly chrámu sú zdobené maľbami a výjavmi zo života Buddhu, v strede sú umiestnené jeho sochy. Chrámy týchto zvonovitých tvarov sa nazývajú “gadoby”, prípadne “stupy”. Priamo pod gadobou je Múzeum námornej dopravy, do ktorého sme sa síce nešli pozrieť, no ak vás zaujíma námorníctvo, možno to bude pre vás zaujímavá prehliadka.
Oblasť v okolí tohto chrámu je strážená srílanskou armádou, dom tu má totiž aj miestny prezident, tak sa nenechajte rozhodiť prísne vyzerajúcimi vojakmi, ktorí vám možno zabránia v prechode niektorými ulicami, prípadne budú kontrolovať vášho vodiča. No keď na nich jedným očkom žmurknete, začervenajú sa, usmejú a ochotne poradia alternatívnu cestu. My sme sa s Miškou rozhodli pokračovať pešo. A to aj napriek tomu, že sme narátali v priebehu 15 minút presne 23 chlapíkov, ktorí sa pri nás pristavili a ponúkali nám prehliadku mesta autom, prípadne tuk-tukom. Snažili sa nás zlomiť na to, že je príliš horúco, že pešo je všetko ďaleko, že s nimi stihneme toho oveľa viac… Boli sme ale neoblomné ženy, ktoré sa skrátka chceli prechádzať po Forte a objavovať mesto samé. Naším vychádzkovým tempom, ktorým sme sa pomaličky dostali popri majáku, budove parlamentu, hodinovej veži Colombo Fort Clock Tower až do Dutch Hospital. Ide o koloniálne budovy s malým námestím, kde nájdete kopec príjemných reštaurácií a kaviarní, nie súčasnú nemocnicu, nebojte. V Heladiv Tea Club sme si dali najlepšie eggs benedict, aké som na Srí Lanke jedla. Krásne miesto na raňajky s výborným jedlom, dobrou kávou, tradičnými srílanskými čajmi a úžasne milou obsluhou. Vrelo odporúčam.
V neďalekom World Trace Center sme našli poštu, z ktorej sme odoslali pohľadnice (áno, oldschoolové baby sme) rodine a priateľom a odtiaľ sa presunuli (tuk-tukom, ktorého vodič sa, samozrejme, tiež ponúkal, že nám bude robiť sprievodcu – neúspešne) do štvrte Pettah k mešite Jami-Ul-Alfar, známej tiež ako Red Mosque. Pre mňa jedna z najkrajších budov v Colombe a asi najkrajšia moslimská mešita, akú som kedy videla. Od červeno-bielej fasády s vežičkami som nevedela dlho odtrhnúť zrak. Škoda len tých ich pravidiel, kde ženy majú do mešity zákaz vstupu. Tak sme ju len poobdivovali zvonku a plynulo sa stratili v okolitých uličkách Pettah Marketu, ktorý mešitu obklopuje. Typický trh, kde ponúkajú všetko možné od látok, korenín, čaju, oblečenia, elektroniky, hodiniek, hrncov, až po úplné zbytočnosti a gýčoviny. Jednotlivé ulice sú rozdelené na sekcie. Ulica s topánkami, ulica s hračkami pre deti, ulica so šperkmi atď atď atď. Motali sme sa tu takmer dve hodiny. A jasné, že sa nechali zlomiť aj na kúpu nejakých tých suvenírov. Všetko je tu predsa “cheap, cheap”, ako tvrdia predavači. Len nezabudnite na moju radu z úvodu – aj tak treba všetko zjednávať!
Krátko popoludní sme už teda mali za sebou budhistický chrám, moslimskú mešitu, je čas, aby sme si šli pozrieť aj nejaký hinduistický chrám. Nech to máme pestré. Pestré, ako je nábožensky pestré celé Colombo. Tak sme sa odviezli k najstaršiemu hinduistickému chrámu v celom Colombe – k Sri Kailawasanathan Swami Devasthanam Kovil. Jednoduchšie ale bude, ak poviete vodičovi, že chcete ísť k Blue Hindu Teple na Sri Murugan street:) Vraví sa, že je to jeden z najkrajších hindu chrámov v meste a musím uznať, že je naozaj nádherne zdobený. Mňa baví objavovať v tých ich neuveriteľne prezdobených chrámoch nové a nové postavy, výjavy, sochy a obrazce… Chrám dala postaviť skupinka indických obchodníkov, ktorá sa pred vyše 200 rokmi prisťahovala na Srí Lanku a zistili, že v meste nie je žiaden hinduistický chrám. Tak krátko na to už bol. A je fakt úchvatný.
A že sme tých chrámov ešte stále nemali dosť, po chvíľke cesty na juh sme narazili na Gangaramaya Buddhist Temple. Tento je prezmenu najdôležitejším a najposvätnejším budhistickým chrámom v Colombe. Mieša sa v ňom srílanská, thajská, indická a čínska architektúra a pozostáva z niekoľkých budov. Pri vchode sme zaplatili vstupné asi 300 srílanských rupií, co sú necelé 2 eurá. Niekde na webe som sa dočítala, vraj to vstupné je hlúposť a netreba ho platiť, že to nie je nijako uzákonené a miestni len skúšajú ťahy na turistov a ani lístok vám nedajú. Nuž, neviem, my sme normálne dostali pri bráne aj oficiálnu vstupenku. A taká čiastka, ak naozaj ide ako “donation” pre miestne decká či na chod chrámu, ma predsa nezabije. Ide o úplnú oázu pokoja uprostred rušného mesta. S množstvom sôch, múzeom bohatým na historické náboženské predmety, knižnicou, učebňami pre mníchov a nachádza sa v ňom tiež sirotinec. Na nádvorí rastie obrovský starý posvätný strom Bodhi. Ten je v budhizme veľmi významný. Koreň stromu vraj priniesla na Srí Lanku dcéra indického kráľa Asoka ako dar krajine za to, že prijali Buddhovo učenie. Zasadili ho tu a dodnes sa okolo neho modlia a meditujú ľudia. A chvíľku s nimi aj my s Miškou.
Ten istý lístok nám dokonca platil aj do ďalšieho chrámu Seema Malaka, ktorý je vystavaný priamo na jazere Beira Lake, len pár sto metrov od Gangaramaya. Veď keď už sme tu, a máme vstupenku, tak poďme. Tento pontónový vodný budhistický chrám je určený skôr na meditácie, než k uctievaniu. A je odtiaľ krásny výhľad na jazero, po ktorom sa zvyknú ľudia člnkovať na “paddle swan”, takých tých labuťkách, čo musíte pedálovať do zbláznenia, aby ste sa plavili. Nevidela som ich hádam od detstva. Čo sme teda s Miškou okamžite spravili? Bežali si jednu požičať a chrám si poprezerali nielen zvnútra, ale aj z vodnej hladiny. Zážitok, čo vám poviem, a ešte väčší, keď sa zrazu spustil hustý lejak:) Ešte že “labuťka” mala striešku a ako-tak sme sa pred tým dažďom ukryli. A rovno odtiaľ potom bežali k prvému tuk-tuku s prosbou, nech nás odvezie do najbližšieho baru, kde si budeme môcť dať po celom dni a kilometroch v nohách nejaký fajnový fancy koktejl. Bože, to bolo hanby, keď sa náš vodič pristavoval pri strážnikoch a obchodníkoch a všetkým hovoril: “Mám tu dve biele ženy, čo chcú piť koktejly. Áno, alkoholické! Kam ich mám odviezť? Viete o nejakom štýlovom bare?” Už sme radšej ani nevykúkali z tuk-tuku, tak nám bolo trápne. Teda, nebolo by, keby nás ten náš šofér neprezentoval ako úplné mimozemšťanky. Nakoniec sme ale dostali tip na rooftop bar Sugar 41 neďaleko Cinnamon Gardens, o ktorý sa musím podeliť, lebo tam by sa určite aj vám páčilo. Barman miešal najlepšie mojitá s exotickými príchuťami, aké som kedy pila. Do toho podávali malé chutné tapas a my sme sa tešili ako malé, že sa nám náš “Colombo sightseeing day” podarilo takto štýlovo zakončiť.
Nasledujúci deň Miška odletela domov na Slovensko a ja som sa presunula na juh ostrova na môj ajurvédsky pobyt, o ktorom si môžete viac prečítať TU.
Do Colomba som sa na záver môjho mesačného putovania Srí Lankou vrátila. Ešte som chcela veľmi navštíviť Colombo National Museum, ktorého krásna budova ma úplne nadchla, keď sme šli okolo pri našom hľadaní koktejlového baru. Leží v štvrti Cinnamon Gardens a obrovskú bielu stavbu obohnanú parkom určite nemáte šancu prehliadnuť. Vstupné je 1000 rupií (pre cudzincov, miestni majú vstupné za 60) a za týchto v prepočte zhruba 5 eur vás múzeum vtiahne do dávnej histórie Srí Lanky a postupne budete prechádzať všetkými obdobiami až takmer po súčasnosť. Múzeum je naozaj obrovské, prehľadné a s množstvom zaujímavým oddelení od hudby, dobového oblečenia, šperkov, malieb, divadla, až po panovnícke predmety a historické dokumenty. Mňa to v ňom bavilo. Verím, že i vás bude, ak sa ho rozhodnete navštíviť. Na stránke múzea TU nájdete informácií viac.
Po večeroch som sa zase chodila prechádzať na Galle Face Green, čo je park a promenáda priamo pri mori v centre mesta. Obľúbené miesto detí púšťajúcich šarkany, pinknikujúcich partií, odpočívajúcich starších ľudí, randiacich teenagerov, pouličných umelcov a obchodníkov, ktorí v stánkoch predávajú tradičné srílanské jedlá ako placky hoppers, plnené taštičky samosas, či šošovicové koláčiky isso vadei s krevetami. V čase víkendov a sviatkov toto miesto žije ešte aj o polnoci. A v roku 2016 priamo tu vztýčili najvyšší umelý vianočný stromček na svete, ktorý meral až neuveriteľných 72 metrov! Na konci promenády je nádherný koloniálny Galle Face Hotel, z ktorého terasy je parádny výhľad na more, obzvlášť pri západe slnka. Úplná romantika! Ak sa tam aj neubytujete, skočte si tam aspoň na podvečerný drink či kávičku ako ja, bude sa vám tam určite páčiť.
Jeden z mojich naj srílanských zážitkov ma však čakal v Dutch Hospital, kam som sa vrátila kvôli mojim obľúbeným eggs benedict. Zastavila som sa tam opäť na raňajky a stretla tam (opäť) sympatického manažéra reštaurácie Damitha, ktorý si ma pamätal už od minula. Po chvíľke debaty mi položil zásadnú otázku a ponuku, ktorú sa nedalo odmietnuť! “Už si niekedy bola na pravej srílanskej svadbe? A nechceš ísť? Moja kamarátka sa vydáva.” Moja zvedavá novinárska duša zaplesala a už o hodinu som si kupovala v obchode spoločenské šaty a topánky. A poviem vám, dávno som sa tak dobre nevytancovala ako práve na svadbe Shyary a Malinthu. Bol to tretí deň svadobných osláv, atmosféra bola veselá a uvoľnená, svadobná torta obrovská, živá kapela hrala tradičné srílanské skladby a po hanblivom úvode, kedy som ako jediná osoba bielej pleti vstupovala do sály, kde už boli všetci usadení a ja som cítila na sebe zvedavé pohľady asi dvoch stovák hostí, som napokon zapadla a cítila sa ako jedna z nich. Zoznámila som sa hádam so všetkými od nevesty, ženícha, svadobných rodičov až po všetky tetušky, ujov a kamarátov, čo tam novomanželia mali. Ďakujem krásne za pozvanie Damith! A Shyare a Malithovi všetko dobré na spoločnej ceste životom. Bolo to úžasné. Aj svadba. Aj Colombo. Aj celá Srí Lanka!
PS: Ak budete niekedy hľadať ubytovanie v Colombe, odporúčam to, kde som stretla mojich priateľov Chrisa a Anu. Ich apartmán, aha KLIK TU, je útulný a oni veľmi milí, múdri, dobrosrdeční, pohostinní a vzdelaní ľudia, s ktorými sa dajú viesť nekonečné rozhovory o Srí Lanke, o svete, histórii, prírode, kultúre, politike či umení. A nezabudnite ich odo mňa srdečne pozdravovať.
TraFaM
foto: @anna.onderkova & @misa_vrabova & Damith
