• Anna Onderková

ROZHOVOR S: Veronikou, ktorá dva roky cestovala po Ázii a Južnej Amerike

Pred časom som písala článok do magazínu EVA o cestovateľke Veronike Sivovej (31). Rozhovor s ňou bol veľmi inšpiratívny, no ani zďaleka sa mi vtedy do článku nezmestili všetky jej úchvatné aj bláznivé zážitky, ktoré na svojej dvojročnej ceste po Ázii a Južnej Amerike zažila. Jej cesta ma úplne fascinovala. Tak som sa rozhodla uverejniť na blogu celý rozhovor s ňou. Verím, že jej príbeh nadchne aj vás. Lebo jej zážitky sú úplná pecka!

Čomu si sa na Slovensku venovala predtým, než si sa rozhodla pre tak radikálny krok, akým je opustenie komfortnej zóny, domova a vybrala si sa do sveta?

Predtým, ako som vyrazila na „moju cestu”, som dokončovala doktorandské štúdium farmakológie v Martine. V mojej práci som sa zaoberala skúmaním farmakologického účinku rastlín, ktoré pochádzajú predovšetkým z Indie. Takže to boli najmä dlhé hodiny v labáku, popri tom vedenie seminárov z farmakológie pre študentov medicíny a po večeroch písanie dizertačnej práce. Kdesi pomedzi to som sa snažila vtesnať aspoň nejakú tú hodinu jogy. Počas doktorátu som začala vo veľkej miere cestovať po Európe na konferencie, alebo aj cez program Erasmus+, aby som spoznávala nové krajiny a mladých ľudí z nich. V poslednom roku štúdia som odišla ešte na pol roka na výskumný pobyt do Osla. Typické pre to obdobie bolo to, že som sa začala obklopovať ľuďmi, ktorí veľa cestovali a mnohí z nich ma vo veľkej miere inšpirovali.


Kedy u teba nastal zlom, že chceš odísť na dlhšie do zahraničia?

V skutočnosti to boli dva zlomy. Jeden malý, že som vycestovala najprv iba na tri mesiace do Vietnamu, Kambodže a Nepálu, ale vrátila sa. Toto rozhodnutie prišlo prirodzene - skončila som doktorát a mala som pred sebou ešte tri mesiace čakania na výsledky nórskeho grantu pre môj potenciálny postdoktorandský projekt na Islande. Avšak počas toho, ako som bola v Nepále, kráčala sama už pár týždňov okolo Annapurny a v podstate meditovala celé dni popri chôdzi, prišiel ten druhý, omnoho väčší zlom.

Zrazu som si uvedomila, že čakám na grant, ktorý vlastne momentálne ani nechcem. Nechcem sa uviazať na ďalšie tri roky projektu práve teraz. Zdalo sa mi to síce šialené, ale vo svojom vnútri som cítila, že moje srdce chce ešte čosi iné než vedecké tituly a uznanie. Vtedy som si povedala, že mi je jedno, čo odo mňa všetci očakávajú. Idem urobiť to, čo chcem ja. A tak som sa vrátila domov, vybavila promócie, prebalila si veci a za necelý mesiac som odišla do Indie.

Podľa čoho si si vyberala destinácie, do ktorých si cestovala?

Keď som vyrážala na tie prvé tri mesiace, zvolila som krajiny, ktoré boli popisované ako jednoduché pre ženy sólo cestovateľky, keď chcú začať cestovať v Ázii - Vietnam, Kambodžu. Ale istý bol aj Nepál. Bolo to, samozrejme, pre jeho hory, ale aj kvôli joge. Práve kvôli nej ma vtedy napadla aj India, veď odtiaľ joga pochádza, ale mala som voči nej rešpekt. Nemyslela som si vtedy (a doteraz si nemyslím), že je India je vhodná ako prvá destinácia bez skúseností s cestovaním Áziou. Tak vyhral Nepál, kde som našla kurz od indickej jogovej školy.

Teraz s odstupom času sa smejem, ako som mala celú tú cestu do detailu naplánovanú. Ale bolo veľmi potrebné, aby som sa naučila, že toto je presný opak toho, ako je najlepšie cestovať po Ázii. Veľmi rýchlo som sa začala v tom mojom skvele naplánovanom programe cítiť skostnatene a nemohla som sa vybrať na neplánované dobrodružstvá s ľuďmi, ktorých som stretla po ceste. Výcvik vo Vietname a ďalších krajinách mi skvele poslúžil, aby som sa naučila cestovať úplne opačným štýlom potom v Indii.

Ako dlho si bola na cestách a ktoré destinácie si navštívila?

Ak zarátam aj tie tri mesiace v Ázii ešte pred Indiou, tak to boli presne dva roky. Mala som síce plán byť v Indii pol roka, ale napokon som zostala rotujúc Indiu s Nepálom celý rok. A potom som odišla do Ekvádoru a neplánovane som napokon istý čas žila a cestovala aj v Kolumbii.

Vietnam som prešla zo severu na juh, ale bolo to celkom z rýchlika. V Kambodži sa mi páči hlavne Angkor Wat a ostrov Koh Rong. Prvú návštevu Nepálu som trávila najmä jogou a potom trekingom okolo Annapurny. Indiu som prešla od juhu po západnom pobreží - od tropickej Keraly po Mumbai, cez Gokarnu či Hampi. Potom som odletela do Nepálu na treking k Phoksundo Lake v západnom Nepále. Keď som sa potom vrátila do Indie, zamierila som na sever do hôr - Dharamsala, Manali, Spiti Valley, Ladakh. Potom opäť Nepál, pretože mi vypršali polročné víza v Indii. Prečkala som tam obdobie dažďov dobrovoľníctvom a potom sa vybrala na mesačný trek k Mount Everestu a späť. Potom opäť India - Bodhgaya, Váránasí a hlavne Rishikesh. A potom som odletela do Ekvádoru.

V Ekvádore som sa zdržiavala hlavne v Quite jeho okolí. A napokon napriek pôvodným zámerom zamieriť z tade na juh do Peru a Argentíny som sa zrazu ocitla na ceste do Kolumbie, kde som prešla aj pár turistických miest ako San Gil, Las Lajas, Cali či Popayan. Ale mnoho času som trávila aj na miestach, kde väčšinou asi turisti nechodia ako Pitalito či Bucaramanga na hraniciach s Venezuelou. Ešte som potom neskôr bola v Ekvádore v Cuence a na prekrásnom kráterovom jazere Quilota.

Cestuješ sama alebo s niekým?

Väčšinou som cestovala sama, ale pravdou je, že napriek tomu som na ceste nebola stále sama. Veľmi ľahko som vždy natrafila na skvelých a rovnako naladených ľudí, s ktorými som potom zdieľala nejaké úseky cesty. V horách sme sa takto napríklad so „známymi neznámymi z treku“ vždy večer niekde počkali a našli spoločné nocovanie aby to bolo aj lacnejšie. Môžem povedať, že som sa naučila mať nos na ľudí. To znamená, že som si vyberala na spoločné cesty naozaj len takých, ktorí mi úplne sadli a nestrácala som čas budovaním mostov medzi dvoma odlišnými štýlmi cestovania či svetmi. Ľudia proste prichádzajú a odchádzajú a ten čas, ktorý som trávila na ceste som si vážila natoľko, že by bolo mrhaním mojej energie venovať sa ľuďom, s ktorými si nemám čo povedať. A preto som aj mnohokrát radšej išla sama.


V čom vidíš najväčšie výhody cestovania osamote? Je to pre teba takto pohodlnejšie? Alebo to bola skôr z núdze cnosť?

U mňa to zo začiatku bola naozaj z núdze cnosť. Začalo to totiž turistikami po Slovensku a dôvodom bolo presne to, že som nechcela stále na niekoho čakať, len aby som niekam mohla ísť. Tak som sa začala chodiť sama. Pokračovalo to cestovaním sama po Európe, ešte aj na Špicbergy k tým ich ľadovým medveďom som šla sama. Niekedy je to naozaj aj pohodlnejšie, pretože sa človek rozhoduje len sám za seba a robí si čo chce, nemusí nič vysvetľovať, nemusí sa prispôsobovať, môže si zmeniť plány tak, ako sa mu zachce.

Má to, samozrejme, aj svoje nevýhody. Cestovať sám je finančne náročnejšie kvôli ubytovaniu. Aj všetko plánovanie máš len vo svojich rukách a nemáš sa na koho iného spoľahnúť. Práve toto všetko ťa však naučí spoznať dokonale sám seba. Musíš byť komunikatívnejší a si prinútený opustiť svoju komfortnú zónu oveľa častejšie. Ak ti ide o sebarozvoj, tak toto ťa posúva ďalej nie krokmi, ale doslova skokmi.

Keď cestuješ sama, nemáš občas obavy? Mnohé ženy by to vnímali ako nebezpečné? Prihodila sa ti niekedy nejaká zlá či nebezpečná situácia?

Zo začiatku som nebola uvoľnená a bola som aj veľmi podozrievavá. Pamätám sa, ako som sa prvý večer v Indii po prílete vyhýbala každému, kto sa mi sám prihovoril, keď som kráčala po tme z letiska k vlakovej stanici. Teraz už viem, že to bolo s úprimným záujmom pomôcť mi nájsť cestu, no vtedy som tomu ešte neverila. Rok v Indii a Nepále mi ale stačil na to, aby som sa naučila veriť ľuďom, ale zároveň vedela odhadnúť, čo od nich môžem čakať. Je pravda, že ako žena som musela jednať najmä s cudzími mužmi v Indii veľmi autoritatívne a silným a rozhodným hlasom, aby vedeli, že so mnou sa naťahovať nemôžu. A už vôbec som sa nemohla na nich usmievať, lebo v zlomku sekundy by som im z tváre vedela čítať, ako si už predstavujú so mnou svadbu. Oni po väčšina nie sú nijako „škodní“, ale tie ich pohľady môžu byť nepríjemné. Naučila som sa po ceste klamať, že som vydatá a zásadne odmietať selfie s mužmi (najlepšie zabralo pýtať za ne peniaze). Nebezpečným situáciám som sa vždy snažila predchádzať.

Venuješ sa joge. Ako si sa k nej dostala? Prečo ti imponuje?

Počas doktorátu som veľa cvičila, chodila som sa doslova ničiť do posilňovne a nútila sa behať dlhé kilometre. Veľmi som sa snažila byť fit a hľadala som spôsob, ako vyventilovať stres. A potom ma moja spolubývajúca pozvala na hodinu jogy, vraj mi to prospeje trochu sa uvoľniť. Čakala som, že to bude o krkolomných pózach, vyžadujúcich si vysokú ohybnosť a chcela som si dokázať, že ich čím skôr všetky dokážem zaujať. Ale tu som sa ocitla medzi začiatočníkmi a ja som fakt nechápala, o čo im tu ide s tým dýchaním a pre mňa úplne jednoduchými cvikmi. Ale povedala som si, že tomu, a najmä tomu deduškovi, čo nám precvičoval a vždy v pozícii, kedy som sa musela sústrediť, aby som ju udržala zahlásil „a nezabudnite úsmev... ale ten vnútorný“, dám šancu ešte pár hodín.

Netrvalo dlho a ja som z hodín jogy chodila ako vymenená, oddýchnutá, omnoho viac pokojná. Začala som cítiť svoje telo úplne inak, rešpektovať sa, začala som počúvať svoju intuíciu, vnímať, že všetko na tomto svete, aj choroba, má svoj dôvod. Joga úplne prevrátila môj pohľad na to, čo je to zdravie. Je úplne normálne, že tak ako ja, aj mnohí iní začínajú s jogou ako s cvičením a až potom sa posunú k jej ďalším rozmerom, spiritualite a jej duchovnému aspektu.

Joga síce začína na jogovej podložke, ale časom zistíte, že tam je to iba tréning pre tú skutočnú jogu, ktorou je uvedomenie si ako sa správam, ako sa v situáciách zachovám, ako myslím, aká som v mojej každodennej realite. Zároveň mi dáva pocit istoty, že nech sa deje, čo sa deje vo svete navonok, môj svet v mojom vnútri môžem ovplyvniť len ja sama.

Taktiež sa venuješ ajurvéde. To nie je len joga alebo len ajurvédska strava, ale komplexný spôsob života. Čo ti ajurvéda dáva do života?

Oslovila ma svojou komplexnosťou a logikou, tisíckami rokov skúšania a používania, hľadaním príčiny, uznávaním spojenia mysle a tela a tým, že je to na rozdiel od západnej medicíny medicína personalizovaná. Ajurvéda mi pomohla pochopiť a prijať moje telo (a tým aj myseľ) také, aké je a naučiť sa, čo je liekom pre mňa, čo potrebuje aby som bola v rovnováhe. Prijatím mojej odlišnosti som zároveň začala viac rešpektovať rozdielnosť iných ľudí. Páči sa mi, že jej základom je najmä prevencia, ktorú môžem mať plne vo svojich rukách. Cítim sa ako spolutvorca svojho zdravia.

Moje ajurvédske praktiky by sa dali zjednodušiť na pár príkladov: používanie potravín a ich správnej kombinácie, korenín pri varení vhodných podľa mojej dóše. To všetko s prihliadnutím na ročné obdobie a zároveň rešpektujúc aj aktuálnu fázu menštruačného cyklu. Ďalej čistenie jazyka škrabkou ako prvú vec ráno, kloktanie olejom, Abhyanga - telová masáž... A na liečbu problémov používam ajurvédske bylinky


Jogu si tiež študovala v ázijských krajinách? Kde a aké jogové kurzy si absolvovala a kde všade si jogu vyučovala?

Kurz na učiteľa jogy (200 h YT) som absolvovala v Nepále. Bola v ňom zahrnutá najmä Hatha, Ashtanga joga a ochutnanie aj z meditácií, Ajurvédy, či Bhakti jogy. Bolo to veľmi intenzívne, ale považujem to za jednu z najlepších investícií v živote.

Skutočná jogová jazda sa ale začala až v Indii. Po ceste som nevyhľadávala ani tak kurzy, ako priamo jogových majstrov, ktorých mi niekto odporučil. Každý mi odovzdal kúsok svojho pokladu do mojej jogovej skladačky. Musím povedať, že to, čo vo veľkej miere pozmenilo celé moje ponímanie jogy, bola meditácia Vipassana a neskôr absolvovanie dvoch levelov Reiki u môjho majstra Parveena v Rishikeshi. Koncept čakier mi poprepájal jogu s ajurvédou, psychológiou a spirituálnym rozvojom takým štýlom, že už ani neviem, ako som mohla existovať bez ich pochopenia.

Jogu som vyučovala najmä na juhu Indie v jednom skvelom ajurvédskom rezorte, bolo to moje prvé dobrovoľníctvo v Indii. Potom aj v detskom domove v Nepále a v Ekvádore v komunite mladých. Ale v podstate to bolo tak, že kamkoľvek som prišla a niekto mal záujem počúvať o ajurvéde a vyskúšať si jogu, tak som to s nimi zdieľala.

Z čoho si na cestách žila? Čím si si zarábala?

Žila som zo svojich predtým usporených peňazí. Asi vyššia moc zariadila, že mi v priebehu doktorátu ukradli nové auto. Keďže som ho mala kompletne poistené, tak som našťastie o nič neprišla. Povedala som si, že všetko zlé je naozaj na niečo dobré a zobrala som to ako možnosť pouvažovať nad tým, že by som našetrené peniaze mala vložiť skôr do vzdelania, než do materiálnej veci. A tak som si vybrala cestovanie a sebarozvoj, aj za cenu, že po návrate potom začínať opäť od nuly.

Na ceste som nepracovala vo svojom odbore, pretože, žiaľ, ako farmaceut som ešte nenašla spôsob, ako byť digitálnym nomádom a môcť tak pracovať odkiaľkoľvek cez počítač. A tak som sa aspoň snažila krotiť svoje náklady. Cestovala som napríklad vlakmi, väčšinou obyčajnými triedami, tak ako domáci. Nepotrpela som si na žiadny luxus, často som bývala v hosteloch (nielenže sú lacné, ale aj plné zaujímavých ľudí). A významným spôsobom sa mi náklady podarilo znížiť najmä dobrovoľníctvom, kde som výmenou za prácu dostávala ubytovanie a stravu. Krajiny, v ktorých som cestovala, sú oproti Európe naozaj lacné. A ako vegetarián som to mala napríklad v Indii naozaj jednoduché. Ak sa naučíte jesť v malých pouličných reštauráciách, tam kde jedia domáci, tak ušetríte množstvo peňazí za predražené jedlá v drahých reštauráciách.Oproti iným turistom v horách som ja ušetrila aj tým, že som si rada niesla vlastné jedlo, neplatila za sprievodcu či nosiča.

Ktorá, prípadne ktoré navštívené krajiny alebo oblasti ti najviac prirástli k srdcu?

India, Nepál a Kolumbia. Každá pre niečo iné. India pre jej ľudí, jogu, spiritualitu, kontrasty, bezprostrednosť, jedlo, rozmanitú kultúru, zároveň úžasné hory, hlavne na severe, a všetky tie až nepochopiteľné momenty „toto sa môže stať jedine v Indii“. India celkovo nie je krajina na cestovanie pre pozeranie si krásnych vecí. India je pre putovanie, časté posúvanie si hraníc a učenie čo je skutočne dôležité v živote pri konfrontáciu s tvrdou realitou.

Nepál milujem najviac pre jeho hory, pre to ticho a voľnosť v Himalájach, tú blízkosť k tmavomodrej oblohe. Aj pre veľmi milých ľudí, ktorí mi dávali trošku viac priestoru ako občas príliš vyčerpávajúci Indovia. Jazero Phoksundo na jeho západe pre mňa zostane jednoznačne najkrajším jazerom na svete a trek v oblasti Everestu bol asi tým najkrajším, čo som kedy v horách videla.

A Kolumbia, pretože je divoká, rozmanitá, má všetko od pralesov až po hory. Pre jej temperament, plné tržnice ovocia a hlavne liečivých rastlín a byliniek. Očarili ma jej ľudia, ich bezprostrednosť. A hlavne som na Kolumbii milovala ten nezvyčajný pocit slobody, ktorý som tam mala.

Na cestách si zaiste stretla mnoho zaujímavých ľudí a zažila nezvyčajné zážitky. Na ktoré najradšej spomínaš?

Zážitok číslo jedna - pohrýzla ma opica počas meditácie Vipassana, dokonca dvakrát a to do každej polky zadku. A mám aj jazvičku. Museli mi zháňať vakcínu proti besnote ešte priamo v meditačnom centre a aj celé moje nasledovné týždne som musela na ceste prispôsobovať tomu, aby som sa v určité dni vyskytovala v blízkosti nejakej nemocnice, pretože som sa musela asi šesťkrát ísť očkovať proti besnote.

Ďalšia milá príhoda sa mi stala v základnom tábore pod Stok Kangri. Dali sme sa do reči s vedúcim Base Campu, že im pôjdem pomáhať do kuchyne. Zato som od neho chcela, či by mi neukázal nejaké bylinky. Kamarát Američan mu hneď dodal, že mám PhD. z farmakológie a som farmaceut. Už ani neviem prečo potom v súvislosti s medicínou padla reč na alkohol a skončili sme pri tom, že aj alkohol môže byť liekom, ak sa používa po štamprlíkoch. A on mi na to: „Myslíš slivovicu? Tú mám aj tu. Dáme si?“ Skoro som odpadla že vie, čo je slivovica, a neverila som, že ju má. Vraj mu ju darovali, ako inak, bratia Česi.Tých príhod by bolo na samostatnú knihu...

Spomínala si, že rada a veľa trekuješ. Kde všade a aké zaujímavé treky si absolvovala?

Začala som v Nepále okruhom okolo Annapurny. Bol to môj prvý veľký trek osamote a bolo neuveriteľné sledovať, ako sa každý deň menilo to, čo som z obrovského masívu mohla vidieť. Vrelo odporúčam aj začiatočníkom.

Potom, keď som sa vrátila z Indie do Nepálu druhýkrát, tak som s kamarátmi, ktorých som stretla na treku pri Annapurne, išla do západného Nepálu do Dolného Dolpa - Národného parku Shey Phoksundo, k jazerám Phoksundo a Rara. Je to blízko Tibetských hraníc.

Aj sever Indie je skvelým miestom na treky. Prekrásna bola napríklad Spiti Valley v Himachal Pradesh, prešla som ju ako okruh a spali sme jednu noc aj v budhistickom kláštore Key Monastery. Boli to dlhé dni kráčania po prekrásnych miestach, úplne bez ľudí, len kde tu sa potulovali pasúce sa jaky. Nadmorské výšky sa tu pohybovali do výšky zhruba 4600 m. n.m.

Ďalšia horská oblasť Indie, ktorú som navštívila je Ladakh. Rozhodla som sa, že tu vystúpim na Stok Kangri (6153 m. n.m.), najvyšší trekový bod v Indii dostupný bez potreby lezeckej výstroje. Bol to jeden z najväčších zážitkov môjho života. Výstup z Base Campu som začala o 1. ráno, čakalo ma neuveriteľných takmer 1200 výškových metrov. Pridala som sa vtedy k skupine Čechov. Moja skupina sa však postupne rozpadla, pretože neboli správne aklimatizovaní. Na vrchol som tak vyšla sama.

A úplný záver mojich trekov bolo asi 300 km sama k Mount Everestu (do Everest Base Campu) klasickou cestou z Jiri spolu s okruhom Three Passes. Z Jiri pôvodne začínali expedície na Everest, keď ešte nebolo vybudované letisko v Lukle. Ten trek bol naozaj vrcholom všetkých mojich doterajších trekov, kde som dva týždne kráčala v srdci Himalájí.

Fascinujú ťa zjavne horské oblasti. Vieš si ale užiť aj pláž?

Dokážem pár dní pobudnúť nejaký čas aj pri pláži. Sú krásne, majú svoje čaro a more mi dáva veľa energie. Ale po nejakom čase ma to potom opäť ťahá do hôr. Je tam asi väčší pokoj. Možno aj preto, že príliš veľa tepla a vlhka mi nerobí dobre. Oveľa lepšie sa cítim v chladných horách, najlepšie, ak je tam aj veľa slnka. Navyše ma ani nebaví nečinne ležať na pláži a chytať bronz, radšej sa niečomu venujem alebo sa niekam prejdem.

Ako by si opísala seba ako cestovateľku? Si typ čo rád riskuje? Máš rada adrenalín? Vyhľadávaš autentické miesta, ktoré ťa priblížia viac miestnym a lokálnej kultúre?

Nemyslím si, že potrebujem bezhlavo riskovať pre pocit vzrušenia. Ale popravde, bola som už v mnohých situáciách, ktoré by mnohí považovali za riskantné. Už samotné cestovanie sama žena sa zdá pre mnohých nebezpečné. Z môjho pohľadu je to skôr o tom, že chcem v živote robiť to, po čom túžim a nerada sa nechám obmedzovať pocitom strachu. Všetky tie scenáre, ktoré si dokážeme vytvoriť v našich hlavách pre naše obavy, nás môžu pripraviť o všetko to krásne, čo by sme mohli zažiť, keby sme sa nebáli občas zariskovať.

Vždy ma lákalo pochopiť aspoň sčasti, ako žijú miestni a hlavne, čo sa môžem od nich naučiť. A na to potrebuješ cestovať ako oni, stravovať sa tam kde oni. A práve toto je pre mňa cestovanie. Je to rozširovanie obzorov, spoznávanie iných svetov a snaha pochopiť naše rozdielnosti a pritom cítiť, akí sme všetci rovnakí.

Ako vyzerala tvoja batožina na cestách? Vravela si, že si bola preč dva roky. Cestuješ naľahko? Čo nesmie v tvojej batožine chýbať?

Kúpila som si na cestu ruksak s objemom 45+10 litrov a či som chcela alebo nie, musela som tam všetko napratať! Spolu s barefoot topánkami bol tento ruksak najlepšou investíciou na celú cestu. Vedela som, že budem prechádzať cez rôzne klimatické oblasti - od trópov južnej Indie až po štíty Himalájí. Takže som musela niesť trekové topánky a zároveň aj plavky. Preto som aj mnohokrát odkladala časť batožiny na bezpečnom mieste, aby som mohla vyraziť len s nutným minimom pre tú danú oblasť či trek. Cestou som sa ale musela naučiť aj vzdať sa vecí, ktoré mi už neslúžili a hlavne nekupovať to, čo nie je multifunkčne použiteľné aj napriek tomu, že by sa mi to veľmi páčilo.

V mojej batožine nemôže chýbať fotoaparát a s ním vždy aspoň dva objektívy. Ešte aj na Stok Kangri, kde ľudia riešili, koľko vody si môžu zobrať, či stačí jeden, dva alebo tri litre, len aby neniesli váhu navyše, som ja, samozrejme, vliekla na vrchol aj zrkadlovku.

Dôležitý bol pre mňa aj počítač. A potom po Indii som investovala aj do Kindle čítačky, lebo najťažšie vždy pre mňa bolo vzdávať sa kníh. Určite ešte aj skicár na kresby a zošit na poznámky. V Ázii medená fľaša na vodu. Kozmetika bol úplne zminimalizovaná na mydlo, šampón, zubný prášok, krém na ruky a kokosový olej na telo. Schopnosť zbaliť sa minimálne ale prišla až praxou.

Zmenil sa nejako tvoj pohľad na život a na svet po tom, čo si navštívila ázijské krajiny ako India, Kambodža či Vietnam? Lebo mňa to ovplyvnilo veľmi.

Uvedomila som si, ako veľmi sa na Slovensku sťažujeme, že sa máme zle, a pritom ani nevieme, ako sa v podstate máme dobre. Stále čakáme, že nikto niečo za nás urobí, aby sme sa mali lepšie. Videla som ľudí žijúcich v chatrči, ktorú dvakrát ročne aj tak vytopí monzún, či deti, ktoré si nemali do čoho utrieť ani soplík pod nosom, ale boli šťastní, usmiati, vďační aj za to málo, čo majú. Mnohých Nepálčanov v horách som sa pýtala, či by nechceli ísť niekam inam. Takmer všetci povedali, že by neodišli. Oni sú spokojní tam, kde sú - v prírode, žijú si tu spokojný život, nemajú síce auto, veľký dom a všetky výdobytky techniky, ale majú pokoj. Nie sú otrokmi práce, majú vlastné, zdravé jedlo. A navyše, celý svet prichádza k nim, tak načo by chodili oni preč.

India ma zmenila asi najviac. Ona totiž neskrýva nič. Na jednej ulici uvidíte ženy v krásnych sárí, hneď vedľa vyšpinenú kravu, chudobu aj bohatstvo, materiálnu chudobu a spirituálne bohatstvo, všetko je tam pred vami bez akejkoľvek zástery. Akoby neschovávali chudobu, smrť, či starobu. Nebudú sa predsa tváriť, že to neexistuje, keď vedia, že všetko má dve strany. Majú toho tak mnoho, čo sa môžeme od nich učiť. Indovia ma naučili, že existuje skutočná ochota pomôcť bez toho, aby si chcel niečo naspäť. Ukázali mi, že ľudia si vedia pomáhať a je úplne normálne byť k sebe dobrí. Naučila ma byť oveľa viac vďačná za všetko, čo mám, napríklad za tečúcu vodu či za takú vymoženosť, akou je práčka.

A Latinská Amerika? Dala mi pocítiť, aké je to žiť voľne, bez toľkých pravidiel, bez riešenia, kto čo povie. Pochopila som, koľko vecí robím len preto, že mi to bolo povedané, že sa to má robiť, ale nikdy som sa nezamýšľala, či je to vôbec správne. Občas im závidím ich väčšiu voľnosť, menej systémových pravidiel, aj keď platia zase za to svoju daň v podobe vyššej kriminality a menšieho komfortu. Pochopila som, akú obrovskú daň platíme my tu v Európe za bezpečnosť, komfort a prebytok. Je to daň slobody.

Ako si sa dostala do Južnej Ameriky? Prečo si sa potom vybrala práve tam?

Nikdy som si nemyslela, že pôjdem do Južnej Ameriky sama. Navyše ešte bez znalosti jazyka. No v ajurvédskej kaviarni v Pokhare som stretla jedného Ekvádorčana. Úplne sme si sadli, rozprávali sme sa o kultúre Inkov, o slnku, šamanizme, prečo prišiel do Nepálu a čo tu robím ja. Až sme sa napokon dohodli, že ak by som sa chcela prísť pozrieť do Ekvádoru, veľmi rád mi pomôže s ubytovaním a mohla by som tak obohatiť aj jeho komunitu o poznatky z jogy a ajurvédy. Ešte pred pár rokmi by som si povedala, že je to šialený a nebezpečný nápad. Po roku v Indii som už však mala svoj názor na takéto „náhody“. A napokon som si kúpila letenku.

Milujem učiť sa jazyky a viem aké je dôležité poznať jazyk, aby som mohla skutočne pochopiť kultúru, preto bolo pre mňa úplne prvoradé, aby som sa španielčinu aspoň pokúsila naučiť. Bolo to vyčerpávajúce, ale za mesiac a pol som už začala rozprávať a po dvoch mesiacoch to bolo takmer plynulé. Počas tých dvoch mesiacov v Quite som sa venovala meditácii a Reiki, na ktoré som v Indii pri večnom presúvaní sa nemala čas. Konečne som sa venovala aj svojmu umeniu, kresbe, stretávala som sa s mladými umelcami, chodila na výstavy a akcie, všetci mi radi hovorili o ich kultúre a ja som zase zdieľala moje poznatky z Indie a Nepálu. Bola to komunita mladých ľudí, ktorí sa vracali k pôvodným inkským koreňom.

V čom bolo iné cestovanie po Južnej Amerike oproti tomu v Ázii?

Po dvoch mesiacoch v Quite som opäť vyrazila na cestu, avšak nie smerom do Peru ako som pôvodne plánovala, ale opačným smerom - na sever do Kolumbie. Spoznala som totiž jedného mladého Kolumbijčana, všetko sa troška zamotalo, a napokon sme spolu vyrazili na cestu. Prešli sme cez Pasto, zažili veľkú noc v Popayáne, prechádzali cez vysokohorské párama, mesiac žili v Pitalito, potom chvíľu v Bogote. Až sme napokon zašli až do Bucaramangy na severe krajiny pri hraniciach s Venezuelou. Bol to úplne iný štýl cestovania, aký som dovtedy poznala. Nebola som sama, mohli sme si dovoliť cestovať nadivoko, spávať v stane či stopovať. Tento muž ma naučil strácať úplne zábrany a ostych z vecí, ktoré mi boli naučené, že by som sa mala za ne hanbiť. Napríklad som prekonala svoju pýchu a chodila som s ním po tržniciach a pýtali sme si zeleninu a ovocie od predávajúcich. Také, čo by inak vyhodili. Aj toto nám pomohlo znížiť náklady na život. Prestala som sa hanbiť sedieť na ulici a predávať veci, ktoré vyrábal. On si takto slobodne totiž žil už nejakú dobu. Istú dobu sme dokonca spávali na kartónoch, lebo sme nemali matrac, v takom malom štúdiu, čo sme si prenajali! Bola som riadna hippie! Bolo to proste prekonávanie stereotypov, naučených vzorcov správania a odporu zo zmeny každý jeden deň.

Momentálne si zhruba rok opäť na Slovensku. Čo ťa priviedlo späť? Čomu sa venuješ?

Vrátila som sa z rodinných dôvodov. Potrebovala som byť s mojou rodinou, keď ma potrebovali. Prišla som aj s tým kolumbijským priateľom s cieľom usadiť sa niekde v Európe, ale nejako sa nám to nedarilo všetko vybaviť. Stále sme narážali na nové byrokratické problémy a aby toho nebolo málo, prišla do toho korona a nedalo sa cestovať do zahraničia. Vyčerpanie a stres dosť poznačili náš vzťah.

Chcela som po návrate úplne zmeniť svoj európsky život, namiesto farmácie som sa chcela venovať joge a ajurvéde. To všetko, čo som pozbierala po ceste, som chcela spravovať a pretaviť do akejsi vlastnej podoby jogy. No korona mi to všetko prekazila, bolo by šialené snažiť sa v týchto podmienkach prežiť s úplne novým jogovým centrom. Akceptovala som to tak, ako to je. Aj keď si niekedy myslíme, že už je ten správny čas, okolnosti nám môžu ukázať, že sme sa mýlili a donútia nás počkať. Možno som skutočne ešte nespracovala to všetko, čo som zažila a naučila sa na ceste. Momentálne teda pracujem opäť ako farmaceut v lekárni a všetkým týmto veciam sa venujem súkromne vo svojom voľnom čase.

Bolo ťažké začleniť sa do „bežného“ života na Slovensku po tom, čo si bola tak dlho na cestách?

Úprimne, bolo to naozaj ťažké. Úplne nelogicky som sa moju novú identitu, ktorú som mala na ceste, snažila vtesnať do tej starej, ktorú som tu mala predtým. Neuvedomila som si hneď, že sa proste už nedá vrátiť späť a veci už nikdy nemôžu byť také, aké boli predtým, než som odišla. Vrátila som sa síce do sveta, ktorý sa len málo zmenil, no ja som sa zmenila priveľmi. Bol to zmätok. Kto som, čo vlastne chcem, či je možné dosiahnuť to tu... Samozrejme, niekedy padli aj otázky, či mi celá tá cesta vôbec stála za to, aby som zistila keď sa vrátim, že tu už nepasujem.

Chýbali mi tu totiž všetky tie zaujímavé cestovateľské duše, ktoré som na ceste stretávala na každom rohu. Chýbali mi moje „jogové kruhy“ a všetci tí milí a usmievaví ľudia, tá pozitívna energia, ktorú šírili. A taktiež trhy s ovocím a zeleninou, bylinkami, možnosť najesť sa ako v Indii.

Mala som veľmi ťažké obdobie keď som opäť začala pracovať v lekárni. Bola som precitlivená na zlé správanie ľudí, pretože som si fakt od neho úplne odvykla. Napriek týmto chvíľkovým pochybovaniam, pretože to proste nebolo hneď jednoduché, som úplne presvedčená, že to bol najsprávnejší krok v mojom živote a všetko sa napokon aj tak ukáže, na čo to bolo potrebné.


Plánuješ opäť niekam vycestovať, keď sa vo svete upokojí situácia okolo korony?

Úprimne, momentálne už nemám chuť vziať batoh na chrbát a vyraziť na tak dlho, každý deň si vybaľovať a zbaľovať celý môj prenosný „domček“ na chrbte. A keď si predstavím, že by som zase mala ísť teraz niekde spať mesiac na kartónoch namiesto postele, tak sa mi určite nechce. Myslím si, že je dobré občas vykročiť z komfortnej zóny, ale neustále vystavovanie sa hraničným situáciám nie je vhodné pre nikoho. Potrebujem obdobie odhodlania, riskantného vykročenia, rastu a zberu plodov. Ale zákonite potom musí prísť oddych a čas na sebareflexiu, aby sme v budúcnosti mohli rásť opäť.


TraFaM

Foto: Archív Veroniky Sivovej


Článok o Veronike v magazíne EVA