Môj doterajší 32 ročný život ovplyvnilo mnoho vecí. Výber školy, výber povolania, výber priateľov a v neposlednom rade výber životného partnera. Niektoré výbery boli úplne prirodzené, iné náhodné a spontánne... a potom sú tu výbery, ktoré považujem za osudové.

A presne takým osudovým bolo moje rozhodnutie spraviť si medzi bakalárskym a magisterským štúdiom niekoľkoročnú prestávku, s ktorou sa moji rodičia, túžiaci vychovať zo svojej dcéry vysokoškolsky vzdelanú a úspešnú osobu (ideálne čím skôr a hlavne, hlavne! bez prestávok, ktoré predstavujú riziko, či sa vôbec niekedy ešte vrátim... domov, aj do školy), zmierovali veľmi ťažko. Čo im však ostávalo, keď som im povedala, že idem na pár mesiacov do Austrálie? Nie študovať, ani pracovať. Túžila som si prenajať karavan a len tak cestovať, spoznávať, objavovať. Myslím, že tam niekde sa to celé začalo... Môj nový život, ktorého neoddeliteľnou súčasťou sa stalo CESTOVANIE.

Kam kráčam? Hocikam!

Bola som mladá, plná ideálov, trošku naivná. Možno si poviete: chyba, vydať sa s takýmto balíčkom do sveta. Ja, naopak, presne to dnes považujem za ideálne predpoklady, ako zistiť, kto vlastne ste. Kým by ste chceli byť. Ako chcete žiť a, naopak, ako nie. Vtedy som si nekládla otázku: Kam kráčam? Skrátka som šla, rovno za nosom. Každé dobrodružstvo bolo pre mňa nové. A tak veľmi vzrušujúce. Veľa vecí som sa učila za pochodu a bola to skvelá škola života. Ako si zabookovať letenku. Nájsť výhodné ubytovanie, ktoré ma finančne nezruinuje. Komu dôverovať a na koho si dať pozor. Ako si zarobiť peniaze na ďalšiu cestu, ďalšiu exotickú krajinu, na splnenie ďalších cestovateľských snov. Lebo som zrazu zatúžila vidieť viac. Po Austrálii Ameriku, po nej Áziu a tak ďalej.

Jasné, že sa ako mladý neskúsený cestovateľ – dobrodruh popálite. Aj ja som sa. X-krát. Nevýhodné nákupy, preplatené jazdy rikšou, výber nevhodného obdobia, kedy namiesto krásneho slnečného počasia vás čakajú monzúny a vy sa dívate na more, palmy a lejak spoza okna. Ako sa vraví: múdry sa učí na chybách druhých, hlupák na vlastných. Pri cestovaní na vlastnú päsť, najmä v začiatkoch, budete často za hlupákov. Neberte to, prosím, osobne. Človek sa rýchlo oklepe, keď za každým rohom čaká ďalšie nové dobrodružstvo.

Každá ďalšia krajina vás zmení

Keď cestujete s otvorenými očami a hlavne s otvoreným srdcom, neexistuje, aby vo vás každé navštívené miesto nezanechalo odtlačok. Menší, väčší, pozitívny, inokedy menej. Každý vás niečo naučí. O iných kultúrach, o medziľudských vzťahoch a v neposlednom rade o sebe samej. Mojím prvým silným a nezmazateľným odtlačkom bola spomínaná Austrália. Pocit ohromnej slobody v rozheganom karavane na nekonečných cestách vo vnútrozemí krajiny. Keď som netušila koľko kilometrov v daný deň prejdeme, keď zastavíme kdekoľvek sa nám bude páčiť, zhlboka na nadýchnem prachu červenej zeme a oparu krásneho neznáma. Prespávanie v aute, štekot divokých dingov, voľne pobehujúce kengury, plávanie v horských jazerách a večer pri pive a BBQ, ktoré je austrálskym národným „športom“, dlhé rozhovory s cudzincami, ktorí boli rovnako ako ja na cestách za dobrodružstvom. Tam som zistila, že dokážem omnoho viac, než som si predtým myslela. Vrátane porozumenia austrálskemu prízvuku :-)

No stress Anna, no stress

Odtlačky vo vás pri cestovaní nezanechá len konkrétna krajina, mesto, či miesto. Môžu to byť situácie, zážitky, konkrétni ľudia, ktorých stretnete. A že ich teda stretnete veľa! Všelijakých. Ja mám šťastie okrem množstva zaujímavých a priateľských ľudí, ktorí sú mnohí dodnes mojimi priateľmi a sme v kontakte, aj na čudákov. Takých tých milých čudákov. Jedným z nich je Roberto, starší Francúz s talianskymi koreňmi, ktorého som spoznala na polynézskom ostrove Taha’a. Bývali sme uňho aj s mužom a keďže bol na ostrove jeden z mála ľudí, ktorí hovorili aspoň lámavou angličtinou, trávili sme spolu veľa času. Plánovali sme si spoločný výlet na lodi, na ktorý som sa veľmi tešila, no niekoľko dní po sebe nám plány prekazila silná búrka. Chodila som nervózne po pláži a nadávala na počasie. A Roberto? Ten za mnou zakaždým prišiel a absolútne nechápajúc moje rozhorčenie mi opakoval: „Anna, čo sa stresuješ? Nedá sa dnes? Pôjdeme zajtra. A keď bude aj zajtra pršať, tak pôjdeme pozajtra. A keď neprestane, tak nepôjdeme. Veď o nič nejde!“ A on vám mal taký boží pokoj v sebe, až sa mu nakoniec podarilo ma ním nakaziť. Často si na Roberta spomeniem, keď sa rozčuľujem kvôli hlúpostiam, na ktorých vlastne až tak nezáleží, prípadne ich nemôžem nijako ovplyvniť. Dodnes možno ani netuší, akú múdru radu mi dal. A že sa ju odvtedy snažím aplikovať. Na cestách, aj doma. V rodine, v práci. Vždy, keď sa hodí. A žije sa mi akosi pokojnejšie.

Ázia moja osudová

Niekedy neobjavíte kúzlo hneď. Niekedy je cesta k nemu zarúbaná. Náročná. No nie nepriechodná. Keď som pred 8 rokmi prvýkrát navštívila ázijský kontinent, konkrétne Thajsko a po ňom Bali, zaprisahala som sa, že do Ázie už moja noha nevkročí. Chaos, hluk, špina, otravní predavači všetkého možného, zmätok v doprave a pocit nebezpečenstva aj pri obyčajnom prechádzaní cez cestu či kráčaní po chodníku. Lebo tam po chodníkoch aj motorky bežne jazdia. Okrem toho šialená alergická reakcia na niečo doteraz neznáme. To boli moje prvé dojmy z juhovýchodnej Ázie, na ktorú dnes, všimnite si teraz ten obrat, nedám dopustiť. Niekedy sú druhé šance tým najlepším, čo môžete spraviť. Mne sa to minimálne pri cestovaní oplatilo. Po niekoľkých rokoch odmietania som sa vrátila a rovno na dva mesiace, s maličkou dušičkou, no otvorenou mysľou, o niečo skúsenejšia a pripravená. Prešla som Srí Lanku, Singapur, Kambodžu, Vietnam, Filipíny a Japonsko. A zamilovala som sa. Stačilo tak málo – vidieť si ďalej od nosa, zhovárať sa s miestnymi, zaujímať sa a snažiť sa pochopiť, prečo robia to či ono inak než my a prijať ich odlišnosť. A veriť v dobro. Každý sme predsa iný a to je na svete a na ľuďoch predsa pekné. Na Srí Lanku som sa odvtedy vrátila už niekoľkokrát, rovnako do Kambodže, Japonsko je v rebríčku mojich top krajín určite v prvej päťke a odvtedy som si zamilovala aj Indiu či Laos. A Bali, ach Bali sa po druhej návšteve stalo mojou cestovateľskou láskou! Tieto krajiny ma naučili veľkej pokore, ktorá mi zjavne ako mladej a pochabej chýbala. Neobjavíte ju však v päťhviezdičkových rezortoch a luxusných reštauráciách. Prišlo to, až keď som si prestala do kufra na cesty baliť sandále na opätkoch a drahé kabelky, lebo som pochopila, že tu ich naozaj nepotrebujem. Prespávala som už aj na drevených paletách, kde v provizórnej kúpeľni trčala len hadica zo steny, z ktorej ledva kvapkala voda, no výhľad z tejto polorozpadnutej chatky na tyrkysové more a prázdnu bielu pláž na kambodžskom ostrove Koh Rong bol miliónový. Zistila som, že natlačená v srílanskom vlaku, bez mejkapu, debatujúc s miestnymi a prežúvajúc oriešky, ktoré mi niekto prísediaci s úsmevom nasypal do ruky, som omnoho viac sama sebou. Lebo títo ľudia neriešia vašu manikúru ani čo máte oblečené. Úsmev, úprimný záujem a úcta voči ľuďom, danej krajine a jej zvykom je to, na čom im záleží. A všetky tieto veci sú zadarmo.

Čo je doma, to sa počíta

Jasné, že sa rada vraciam aj domov, na Slovensko, kde mám rodinu, blízkych a na poličke svoj starý obľúbený hrnček na kávu. No keďže dokážem byť na cestách 3 mesiace s jedným kufrom, načo mám potom doma plné skrine oblečenia, 50 párov topánok, z ktorých minimálne 8 som ešte ani nikdy nemala na nohách? Prinútilo ma to zamyslieť sa aj nad zmenou doma. Vytriedila som komplet celý šatník. Kopec vecí rozdala tým, ktorým sa zídu viac, než mne. Nenakupujem bezhlavo „fast fashion“ ako voľakedy. Niekedy si aj pol roka na seba nič nekúpim a potom sa teším zo šiat za 200 bathov, ktoré objavím na thajskom trhu a nosím ich takmer stále a viete čo? Kašlem na to, že ich mám na sebe na 10 fotkách na Instagrame. Lebo niekde som minule čítala, vraj je strašne out odfotiť sa na Insta viackrát v rovnakom outfite. Fuuuha. A to sú, našťastie, problémy, ktoré pri cestovaní človek asi fakt nerieši. A keď vidíte na vlastné oči, aká krásna je naša planéta, len je miestami zasypaná nezmyselnými odpadkami, keď šnorchlujete medzi koralmi a po skončení vynesiete na breh do koša plné ruky igelitových sáčkov a kadejakého bordelu z mora, tiež vás to prinúti zamyslieť sa čo s tým. Nechcem zmeniť celý svet, no viem, že začať od seba je prvý správny krok. A tak robím malé kroky aj v tomto smere. A, našťastie, milióny ďalších ľudí, ktorí to zažili a zacítili rovnako. A ešte som si priniesla z ciest vášeň pre jogu. Keď som spoznala Grega, starého jogína, čo sa celý život túla po Indii, Nepále či Kambodži, tiež to vo mne zanechalo silný odtlačok. Nie len som k nemu chodila cvičiť jogu, veľa sme sa zhovárali pri čaji o živote a veciach medzi nebom a zemou. Dnes viem, že to najdôležitejšie je robiť veci tak, aby bol človek spokojný, aby rástol, aby sa nebál byť sám sebou a aby šiel za svojimi snami. Cvičenie som odjakživa neznášala, aj keď som sa doň vďaka génom po babičke, ktorá bola vždy milá, usmievavá a hlavne veľká žena, musela nútiť. Zrazu prišla joga, ktorá ma baví a vďaka ktorej sa mi o niečo ľahšie udržiava fyzická aj psychická pohoda. Niektoré veci skrátka dávajú väčší význam, keď na ne netlačíte. A prídu vám do života, keď ich vôbec nečakáte a vy si zrazu poviete: „To je ono!“

Sama v šírom svete

Vždy som sa zvykla na cesty vydávať s niekým. S manželom, s kamarátkou, či celou partiou kamošov. A vždy to boli parádne a nezabudnuteľné zážitky. No potom prišla chvíľa, keď som sa odhodlala a povedala si, že idem sama. Kopec ľudí cestuje samo, prečo to neskúsiť? A bolo to ďalšie z najlepších a osudových rozhodnutí v mojom živote. Vybrala som sa na Srí Lanku, neskôr do Indie a odtiaľ na Bali. Destinácie, ktoré som už trochu poznala, čím som eliminovala pocit strachu. Ostalo len vzrušenie z toho, aké to bude. Napadlo mi, či mi nebude chýbať zdieľať s niekým pocity pri západe slnka a ochutnávaní nových exotických jedál, o to viac som to však prežívala sama so sebou. Vnímala zrazu veci, výhľady, chute a vône celkom inak, intenzívnejšie. Mala som čas premýšľať nad tým čo robím a čo zažívam. V Ubude som si vytvorila svoj vlastný malý rituál, kedy som ráno po prebudení v chatke uprostred ryžových polí šla do mesta na jogu, po nej do obľúbeného bistra na raňajky, kde som sedela až do obeda a pracovala na počítači, čítala som veľa kníh, rozprávala sa s neznámymi ľuďmi a inšpirovala sa ich príbehmi. Na Srí Lanke sa mi prihovoril čašník, keďže videl, že sedím nad kávou sama, a už o pár hodín som s ním a jeho asi 200 člennou rodinou tancovala na pravej srílanskej svadbe. Ako jediná cudzinka, na ktorú spočiatku všetci hádzali zvedavé pohľady, no po chvíli už ako jedna z nich. Vravím si, že takýto nezabudnuteľný zážitok by sa mi možno neprihodil, keby som necestovala sama. Na vrchole posvätnej hory Adam’s Peak som objavila čaro náročného turistického výstupu, po tme, osamote, len so svojimi myšlienkami, baterkou v ruke a jednou nohou celou od blata, na konci ktorého ma čakal ten najkrajší východ slnka. Dovtedy mi vždy prišlo akosi málo trepať sa niekam na kopec, aby ste si pozreli výhľad. Zrazu bol ten výhľad na okolité kopce a vodopády a krajinu, do ktorých sa opierali lúče slnka, tým najmagickejším, čo som kedy videla. S pocitom, akoby som zdolala vrchol sveta, unavená, no silnejšia než kedykoľvek predtým. Niektoré veci asi človek objaví jedine vtedy, keď sa stíši a ponorí sám do seba. A zistí, či sám so sebou vôbec dokáže vydržať.

Vraví sa, že keď chceš Boha rozosmiať, povedz mu svoje plány. Ja som vtedy plány nemala, nechcela som vopred vedieť, čo mi prinesie ďalší deň, kam ma zavedie a koho mi postaví do cesty. Rozhodovala som sa spontánne a sama podľa seba. Keď som cítila, že chcem ostať, ostala som, keď pohnúť sa ďalej, zabookovala som si letenku. Odvtedy vždy, keď sa ma niekto opýta, čo si predstavím pod slovom sloboda, odpoviem: „Sloboda je jednosmerná letenka kamkoľvek, kam túžite ísť!“

Mimochodom, tú vysokú školu som dokončila o pár rokov neskôr. Nie, nepracujem v žiadnom korporáte, nestúpam po kariérnom rebríčku, ani nečakám každé Vianoce na prémie a každé 2 roky na zvýšenie platu. Nemám finančnú istotu, keďže pracujem ako freelancer a rátam s tým, že pri takomto jobe je to ako na hojdačke - jeden mesiac hojno a ďalší h*vno. Ale žijem si svoj sen. Cestujem, túlam sa svetom, spoznávam a objavujem a neľutujem ani jediný cent investovaný do tejto vášne, ktorá sa, vďakabohu, stala aj mojou prácou. Bez toho, aby som prekročila svoju komfortnú zónu, by som nebola tým, kým teraz som. A ja som naozaj úprimne rada presne takouto.

TraFaM

Foto: Anna Tásler-Onderková, Ivan Tásler, Michaela Vrábová

Článok bol uverejnený aj v špeciále magazínu Evita s názvom Váš nový život (jún 2019):