• Anna Tásler-Onderková

Fidži: Kašlite na rezorty a hotely, vyskúšajte homestay u domorodcov


Domorodci na Fidži jedia to, čo ulovia a nazberajú, každý večer pijú halucinogénnu kavu, milujú rugby zápasy a s nimi spoznáte krajinu celkom inak, než s turistickým sprievodcom.

Fidži som si vždy predstavovala trochu ako Maledivy: tyrkysové more, biely piesok, kopec malých ostrovov a luxusné bungalovy priamo na pláži. Áno, to všetko tam nájdete. No ja som túžila spoznať naozajstný život v Južnom Pacifiku, nie ten turistický. Tak som sa teda vybrala priamo do dediny Naisisili. Jednej z mnohých, ktoré sú roztrúsené po fidžijských ostrovoch Yasawa.

Dar pre náčelníka

Pre dobrodruhov, ktorých omrzelo vysedávanie v rezortoch a majú chuť zažiť pravú domorodú atmosféru, má Fidži úplnú lahôdku. Pri dôkladnom googlení sa dá nájsť ubytovanie priamo v dedine medzi miestnymi. My s Ivanom sme takto natrafili na Naisisili Village s asi 200 obyvateľmi, zhruba pol hodinu letu hydroplánom, prípadne 5 hodín plavby loďou, od hlavného mesta Nadi. Všetko na ostrovoch závisí od počasia, takže kedy a či vôbec odletíme nám potvrdili len pár hodín pred letom. Že vedľa mňa na sedadle v tomto 6-miestnom vodnom lietadle sedel pes, ktorého bral majiteľ k veterinárovi, mi napovedalo, že tento výlet bude všetko, len nie nudný. Pes mi počas letu obhryzkával asi polmetrový koreň rastliny kava, ktorý som niesla náčelníkovi miestneho kmeňa. Deň vopred sme ho kúpili na trhu v Nadi, lebo vraj je dobrým zvykom a slušnosťou priniesť ho do dediny ako dar. A keďže je to rastlina pre nich veľmi vzácna, zvykne ich to obmäkčiť pri rozhodovaní, či vás medzi seba príjmu alebo nie.

Naše červené bure

Na ostrove nás už vítala staršia domorodkyňa Eta so štrbavým, no milým úsmevom, vo farebných šatách, ktoré zakrývali jej objemnú postavu. Vzala nás k jednoduchej drevenej chatke priamo pri pláži. Bola namaľovaná výraznou červenou farbou, vraj aby sme ju v dedine vždy ľahko našli a trafili domov. Bola v nej dokonca aj malinká provizórna kúpeľňa. Tá ma dosť milo prekvapila, pôvodne som si totiž myslela, že budem odkázaná na akési spoločné latríny. Eta skontrolovala, či máme pre náčelníka koreň kava a vysvetlila všetky pravidlá, ktoré by sme mali dodržiavať, ak chceme zapadnúť. Žiadne čiapky na hlavách, zdraví sa tu slovom bula, ktoré znamená ahoj a ako sme neskôr zistili, aj na zdravie pri prípitkoch. Cez bikiny si mám vždy pri kúpaní v mori prehodiť aspoň tričko. Miestni sa tu totiž kúpu oblečení. Sulu, tradičnú fidžijskú sukňu, nosiť nemusím, ak budem mať vždy dostatočne dlhú tú vlastnú, minimálne pod kolená. Ak nemám, vraj mi radi požičajú. Pýtam sa, či sú tu nejakí ďalší turisti. “Nie, iba vy dvaja,” dostávam celkom prekvapivú odpoveď. Pre hostí tu majú len toto jedno červené bure, čo je názov domorodého obydlia. Pred definitívnym začlenením sa do miestnej komunity nás teraz ešte čaká návšteva u náčelníka.

S deťmi je najväčšia zábava

Sedíme uňho v bure na dlážke, hovorí chvíľu s Etou, potom odriekava akúsi modlitbu domorodým jazykom a na záver mu podávame koreň kava, našu vstupenku do dediny. Dáva nám súhlas, že môžeme ostať. Eta nám následne spravila prehliadku celého okolia, spoznali sme jej deti, sestru, kamarátky a ich rodiny… Zoznámila nás hádam so všetkými obyvateľmi, ktorí sa nás zvedavo vypytovali ako sa voláme a odkiaľ sme. Teda tí, ktorí aspoň trochu hovoria po anglicky. Ostatní sa len usmievali a kývali súhlasne hlavami.

Na pláži sme objavili skupinku miestnych detí, ktoré sa okamžite zbehli okolo nás. Nie že by bolo treba, no okamžite som si ich podplatila lízatkami a farbičkami. Veď kto by nemal rád darčeky? A tieto decká sa naozaj vedia tešiť z maličkostí. Najviac ich fascinujú fotoaparáty a kamery. Bláznia sa a pózujú, skáču jeden na druhého, na nás, ukazujú nám, čo všetko sa na morskom dne ukrýva, vrátane úlomkov korytnačích pancierov. Doslova si nás omotali okolo prsta. Neustále za nami behali, aby ste sa s nimi hrali na chytačky, skrývačky, hľadali kraby a lovili ryby do dlaní. Boli sme ich najväčšou atrakciou. Vždy však len do času, kým sa nezbehli mamy a nezačali ich naháňať domov na obed či večeru. Keď mamin krik nezaberal, prišiel na rad prísny pohľad a gesto otca. Vtedy už všetci poslušne kráčali domov.

O jedlo sa s nami podelili

Priamo v dedine ani v blízkom okolí nie je žiaden obchod či reštaurácia. Presný čas raňajok, obeda a večere sa dodržiava a platí aj pre nás. Pozve nás na ne vždy iná rodina, ku ktorej prichádzame na návštevu a oni sa s nami o jedlo podelia. Obrus je prestretý priamo na dlážke, na ňom taniere, občas aj príbor, no najčastejšie jeme aj tak priamo rukami. Raz je to ryba s kokosovým mliekom, inokedy chobotnica, pečená tekvica, tradičné žlté ovocie breadfruit, banány, mangá… Všetko maximálne čerstvé a naozaj veľmi chutné. Sú zvyknutí, že najprv sa naje návšteva a oni až to, čo zvýši. Preto ich musím vždy posmeľovať, aby sa pridali a aby sme jedli všetci pekne spolu. Na pitie používajú čistú a nezávadnú dažďovú vodu, ktorú zvyknú zmiešať s ovocným sirupom, prípadne čierny čaj, do ktorého si dávajú strašne veľa cukru. Klasickú kávu nepijú vôbec.

Sevusevu rituál

Zato ich kava, bez dĺžňa, je tu priam posvätným rituálom. Pýtam sa na ňu miestnych chlapov, že by som teda tiež rada ochutnala, keď už sme náčelníkovi doniesli jej koreň. Ako som sa dozvedela, ten sa pomelie na jemný prášok, následne zmieša v špeciálnej drevenej nádobe so studenou vodou a pije z malých kokosových mištičiek. Tak nás teda v jeden večer vzali títo domorodci medzi seba, kde sme s nimi tento sevusevu rituál absolvovali. Samozrejme, v tunajších podmienkach, takže drevenú nádobu na kavu nahradil obyčajný lavór. Lance, miestny chalan, nasypal kavu do pláteného vrecúška a poriadne ho v tom lavóre vymáchal. Áno rukami. Nie, nepýtala som sa, či si ich predtým umýval. Vravím si, že niekedy je lepšie nevedieť a premýšľam, či som sa nemala dať pred cestou zaočkovať proti brušnému týfusu. Sedíme okolo lavóra asi siedmi a postupne si podávame kokosovú mištičku. Vždy pred napitím sa podľa tradície raz tleskne rukami, nahlas povie bula, vypije na jeden šup celý jej obsah a na záver tleskne trikrát. Kava chutí trochu ako blato a po nejakej 4-5 mištičke, kedy mi z nápoja tŕpne jazyk a dostávam sa do zvláštneho uvoľneného stavu, to vzdávam. Vraj ak sa to s kavou preženie, vedie to až k halucináciám. Keď som Lancea stretla na druhý deň, povedal mi, že on s partiou pokračoval v pití ešte niekoľko hodín a zastavili sa až niekde pri 50 mištičkách kavy. Na osobu! Tí teda museli mať ešte zábavný večer. Nie je vôbec zriedkavé, že takto debatujú a pijú celú noc až do rána bieleho.

Pláž, kde sa natáčala Modrá lagúna

Okrem Sevusevu je ich tradičnou zábavkou rugby. Tento šport bezhranične milujú a ako mi na nich Eta nabonzovala, vraj keď sa hrá nejaký dôležitý zápas, život v dedine sa celkom zastaví a všetci sedia pred telkou. Tou jedinou, ktorá je priamo v jej dome. Toho som bola svedkom aj počas môjho pobytu. Mali by ste vidieť to napätie a výkriky, čo sprevádzali finále medzi Fidži a Juhoafrickou republikou. A ešte väčšiu radosť, keď mužstvo Fidži vyhralo! Jeden chlapík mi počas zápasu rozprával, ako ich nedávno Eta všetkých naštvala, keď im telku vypla dovtedy, kým jej nedá každý z nich dolár na benzín do generátora. Ten je jediným tunajším zdrojom elektriny. To muselo byť kriku! Hlavne ak práve dávali rugby :)

Keď sa zápas skončil a dedina opäť začala fungovať svojím tradičným spôsobom, vzali nás na pláž, po ktorej pobehovala mladá Brooke Shieldsová vo filme Modrá lagúna. Ten sa natáčal na neďalekom ostrove. Do loďky k nám okamžite naskákali aj miestne decká a spoločne sme sa vybrali na výlet na krásnu bielu pláž lemovanú z jednej strany vysokými palmami a z druhej čistým morom, v ktorom bolo zreteľne vidieť množstvo farebných rýb. Okrem tejto Blue Lagoon sme na druhý deň s miestnymi chalanmi podnikli aj výlet do morskej jaskyne Sava-i-Lau. Tá patrí k najdobrodružnejším aktivitám na okolí. Obzvlášť, ak sa odvážite podplávať skalnaté útesy a dostať sa tak z hlavnej jaskyne do ďalších, menších a totálne tmavých. Vo všetkých sa dá plávať. Teda nie že dá, ale priam musí, keďže sú zhruba do polovice zaplavené vodou. Na cestu sme si svietili len halogénovou baterkou a snažila som sa maximálne dôverovať miestnym a nemyslieť na to, aké všemožné živočíchy v takej jaskyni asi žijú a plávajú práve okolo mňa.

Nedeľa je výnimočný deň

Posledný deň týždňa je v Naisisili sviatkom pokoja a oddychu. Nikto nejde do práce, všetci sú krásne vyobliekaní, ženy varia obed a muži v skupinkách debatujú o rugby. Eta zhodnotila, že naše oblečenie nie je na nedeľu dostatočne slávnostné, tak som od nej vyfasovala tradičné červené šaty po jej dcére a môj muž slušivú modrú košeľu a zavinovaciu sukňu sulu. Takto vyparádení sme šli aj do kostola, kde sa veľa a pekne spievalo, aj neskôr absolvovali obed u pastora. Jeho žena mi dala zopár skvelých receptov, tak už sa teším, ako podľa nich skúsim doma navariť.

Záver nedele už tradične patrí lúčeniu. Nie však ešte s nami, ale so všetkými školopovinnými deťmi. Odchádzajú do školy, ktorá je na inom ostrove, preto nie je možné, aby do nej dochádzali denne. S ruksakmi plnými zošitov a balíčkami jedla od starostlivých mám už sedia poslušne v loďke. Stojím na pláži spolu s rodinami, čo sa prišli s deťmi rozlúčiť, a mávame si, až kým sa loď nestratí z dohľadu. Bude tu všetkým za nimi smutno, až kým sa opäť v piatok popoludní nevrátia späť domov.

Strávila som fidžijskými domorodcami pár úžasných, bezstarostných a zaručene nezabudnuteľných dní. A i keď uznávam, že takýto spôsob „dovolenky“ možno nie je pre každého, ten zážitok skutočne stojí za to.

TraFaM

Foto: A+I & Eta

Tento môj článok bol miernej úprave uverejnený v aprílovom (2018) čísle magazínu EMMA: