Až pri mojej tretej návšteve Austrálie som sa konečne dostala aj na jej južný ostrov, do Tasmánie. A celý čas, čo som objavovala jej krásy, som si vravela: Ako to, že som ju tak dlho ignorovala a neprišla sem už dávno?

Do Hobartu, hlavného mesta Tasmánie, sme s Ivanom prileteli z Melbourne. Bola to len zhruba hodinka letu a najlacnejšie letenky sa dajú zohnať už za 55 austrálskych dolárov. Ak máte viac času, niekoľkokrát denne premáva na Tasmániu aj trajekt. Ja som mala na ostrov vyčlenené len 3 dni a naivne som si myslela, že ho stihnem prejsť úplne celý. Veď je taký malý, vravela som si, no už po prvom dni som pochopila, ako som sa mýlila. Až taký malý zase nie je, jeho rozloha je takmer 70 000 km2 a cesty síce nie sú zlé, no kľukaté. A prírodné krásy, na ktoré sa nebudete vedieť vynadívať, vás budú nútiť zastavovať takmer na každom kilometri.

HOBART

O Hobarte sa moji austrálski priatelia vyjadrovali ako o “sleepy town”, kde toho veľa nie je. Ešte že som im nenaletela. Toto prístavné mestečko, v ktorého širšom okolí žije približne 200 tisíc obyvateľov, si ma okamžite získalo. Uznávam, má veľmi pohodovú atmosféru, klasický ruch veľkomesta tu nepocítite, za čo som bola skutočne vďačná. Prevažne nízke koloniálne budovy, žiadne mrakodrapy, krásne udržiavané parky a prístav plný rybárskych lodí, ale aj luxusných jácht, tvoria romantickú panorámu mesta.

MOUNT WELLINGTON

Jednoznačne najúchvatnejší výhľad na celý Hobart budete mať z hory Mount Wellington, ktorá sa čnie nad mestom do výšky takmer 1300 metrov. Pôvodní obyvatelia nazývajú horu Kunanyi. Ak milujete horskú turistiku, pokojne sa na ňu vyškriabte po niektorom z horských trailov. Ja som dala prednosť autu, keďže na vrchol hory, vraj takmer neustále pokrytý snehom, vedie cesta. V januári, kedy som Tasmániu navštívila ja, nebolo po snehu ani chýru ani slychu. Priemerná teplota sa v letnom období (od decembra do marca) pohybuje nad 20°C, no v najchladnejších mesiacoch jún, júl a august len okolo 12°C, môže však klesať až k nule.

Zato výhľady na Hobart a okolité pohoria nesklamali. Na vrchole stojí okrem vysokého televízno-rádiového vysielača aj vyhliadková budova s ďalekohľadmi a tabuľami s rôznymi zaujímavosťami o tomto mieste. Napríklad aj o tom, ako na horu vyliezol v minulosti aj samotný Charles Darwin.

SALAMANCA PLACE

Keď som pochopila, že nestihnem ostrov “obehnúť” celý, rozhodli sme sa zakotviť priamo v Hobarte a odtiaľto vyrážať na výlety po okolí. Historická štvrť Salamanca Place bola hádam najlepšou voľbou na ubytovanie. Pešo do prístavu, pešo do centra, skvelé reštaurácie, kaviarne a po zotmení aj bary v okolí, umelecké galérie, malé obchodíky s handmade výrobkami, milí miestni obyvatelia… Čo ma len mrzelo, že sme si pobyt nenaplánovali tak, aby sme tu boli aj cez víkend. Každú sobotu sa priamo tu v Salamance koná veľký market s množstvom stánkov, live muzikou... voľakedy som nebola veľkým fanúšikov takýchto trhov, no Ivan ma na ne tak namotal, že teraz kdekoľvek na svete sa nachádzam, snažím sa nedať si takéto príležitosti ujsť. Žiaľ, tu mi to nevyšlo. Tak aspoň radím vám, ak by ste sa na Tasmániu chystali... a dajte mi potom vedieť ako na markete bolo a či je naozaj taký super, ako o ňom miestni hovoria.

RICHMOND

Za prvý cieľ mimo Hobartu sme si vybrali len pár kilometrov vzdialený Richmond. Nič som o ňom nevedela, len tak sme sa viezli naším prenajatým autom a zrazu videli odbočku... tak sme odbočili. A inštinkt ma nesklamal. Malá no milá historická dedinka s najstarším rímskokatolíckym kostolom v celej Austrálii. St. John’s Church bol síce prázdny, no brána bola odomknutá, tak sme nakukli. Mal drevený interiér a pekné farebné vitráže. Na TripAdvisore je však na prvej priečke tunajších atrakcií starý kamenný most Richmond Bridge. Okrem nás sa v jeho okolí motalo ešte pár turistov a z pristaveného autobusu vyskakovali decká, ktoré tu boli na školskom výlete. Bolo krátko popoludní a zopár domácich obyvateľov na okolitej lúke piknikovalo, terasy kaviarní boli plné ľudí užívajúcich si príjemné teplé počasie. Mali sme šťastie na krásne slnečné dni počas celého nášho pobytu na Tasmánii, čo považovali priam až za zázrak aj samotní miestni.

VINÁRSKA OBLASŤ

Na druhý deň sme vyrazili na sever a naším cieľom malo byť 200 km od Hobartu vzdialené mestečko Bicheno. Cestou sme míňali farmy s rozľahlými pasienkami plnými oviec a kráv, opustené pláže, zelené kopce aj husté lesy. A vinice. Veľa viníc! Neodolali sme a keďže je tu, tak ako v celej Austrálii, dovolené nejaké to polpromile pri šoférovaní, v jednej z mnohých vinárničiek sme sa aj zastavili na malú „koštovku“ :)

BICHENO

S krátkou zastávkou na obed v mestečku Swansea sme konečne dorazili do Bicheno – obľúbenej dovolenkovej destinácie rodín s deťmi i rybárov. Mestečko má len zhruba tisíc obyvateľov, no v čase prázdnin prevyšuje počet návštevníkov domácich aj niekoľkonásobne. My sme uprostred týždňa a mimo školských prázdnin natrafili len na pár rodiniek na pláži. Na to, že more bolo superstudené a dokázala som vliezť do vody maximálne po kolená, miestne decká mali omnoho väčšiu výdrž. Malí otužilci. More malo tam maximálne 15°C. Veď keď sa pozriete na mapu, Antarktída vlastne vôbec nie je ďaleko a chladné morské prúdy sa od studeného juhu tiahnu až sem. Vyhrievať sa na pláži dá celkom v pohode, no nejaké relaxačné čľapkanie sa vo vlnách rozhodne nečakajte.

Atrakciou mesta je však “gejzír” Bicheno Blowhole. Ono to vlastne ani nie je skutočný gejzír, to len útesy na pobreží sú tak zvláštne prederavené, že keď sa do nich nahrnie veľká vlna, spôsobí dojem gejzíru, akoby vystrekujúceho zo skaly. Práve tunajšie skaly majú netradičnú červenú farbu a spoločne s morom tvoria neuveriteľne fotogenickú scenériu, že máte chuť si len tak sadnúť a dívať sa do nekonečna. Teda, ja som ten pocit mala, lebo tasmánska príroda je neuveriteľne krásna. A dokonca vedecké merania dokázali, že ostrov má najčistejšie ovzdušie aj vodu na celom svete.

KELVEDON BEACH

Na spiatočnej ceste som si nemohla nechať ujsť úplný bonbónik – mušľovú pláž Kelvedon. Ja nesrandujem, fakt je táto pláž doslova pokrytá mušľami všetkých tvarov a farieb, na aké si spomeniete. Nikdy predtým som takúto pláž nevidela, bolo to niečo úžasné! Ak máte deti, čo radi na pláži zbierajú mušle do vedierka, vezmite ich sem a celý deň máte veget.

A len asi kilometer odtiaľto, priamo pri pobreží, leží tzv. Spiky Bridge – historický most z polovice 18. storočia. Z pre mňa neznámych dôvodov je postavený tak, že po jeho okrajoch sú ostré zvislé skaly, tvoriace pichliače. Väčšina ľudí však tvrdí, že to má čisto praktický význam. Vraj takto kravy, ktoré mostom prechádzajú, z neho aspoň nespadnú dole do vody. Milujem, ako majú Austrálčania každú vyhliadku, aj najmenšiu atrakciu či historický spot krásne označený, pri ceste navádzače, aby vám nič zaujímavé neušlo. Preto som spomínala to zastavovanie pomaly na každom kilometri. Všade je niečo, čo označia za miesto, kde sa oplatí pristaviť. A ono sa to vo väčšine prípadov aj naozaj oplatí.

Večery sme trávili v prístave Hobartu, kde je kopec reštaurácií ponúkajúcich morské plody. Tie najčerstvejšie samozrejme. Môžete tu vidieť rybárov, ktorí svoje úlovky dennodenne vykladajú zo svojich lodí a dodávajú ich priamo tunajším kuchárom.

Veľa ľudí sa ma po návrate z Tasmánie pýtalo, či som videla tasmánskeho diabla, malé čierne zvieratko, ktoré je typickým endemitom, teda vyskytuje sa vo voľnej prírode výlučne na tomto ostrove. Nuž, ja asi nemám šťastie na zvieratá. Tak ako som na Novom Zélande nevidela vtáka kiwi, tak ani na Tasmánii sa mi nepodarilo vyčíhať tasmánskeho diabla. Nevadí, snáď nabudúce. Lebo Tasmániu som okamžite zaradila do môjho zoznamu miest, kam sa raz určite túžim vrátiť a precestovať ešte o niečo lepšie. Navštíviť mesto Launceston na severe ostrova, historický Port Arthur a jeho slávnu väznicu, vidieť Nelsonove vodopády a, samozrejme, vystopovať tasmánskeho diabla.

TraFaM

foto: a+i