Sedím na pláži v austrálskom Byron Bay, kútikom oka zazerám na maják na kopci a dolieha na mňa akási nostalgia. Tak som si povedala, že napíšem o tom, ako som sa pred 8-mimi rokmi do tohto mestečka zamilovala a pred 6-timi tu rovno aj vydala. Rozpoviem vám príbeh jednej svadby, ktorá bola presne taká, ako jej hlavní účinkujúci: nepredvídateľná a tak trochu „šaľena“.

Keď je cestovanie vašou vášňou, máte chuť s ním spojiť aj svoje veľké životné kroky... napríklad takú svadbu. Super nápad! Síce mi pribudlo pár vrások a sivých vlasov už v 25-ťke, no s odstupom času sa už na tom celom len smejem. Lebo veď som mala svadbu (skoro) na pláži ako som si vysnívala, tak čo sa sťažujem?! :)

To bolo radosti a sĺz šťastia, keď pokľakol, opýtal sa tú známu vetu a vytiahol fakt že krásny prsteň z legendárnej tyrkysovej krabičky. A tá úľava, keď dokonca aj rodičia prekusli, že sme sa rozhodli vziať na opačnom konci sveta. Bez nich. Len so svedkami. A bolo tiež kopec nádejí, že všetko pôjde hladko ako po masle...

Najprv vygoogliť, aké všetky papiere a potvrdenia človek k svadbe v zahraničí potrebuje. A potom ich, samozrejme, vybaviť. Chýbala mi už len posledná pečiatka z úradu v mojom rodnom kraji pod Vihorlatom, kam som sa dostala tri dni pred odletom k protinožcom.

„Ale zlatinko, to máte celé zle, šak to máte rodný list ešte jak z doby ľadovej, už dávno sa vydávajú nové,“ zmrazila ma úradníčka.

Všeho všudy, šípila som prúser a vedela, že za tri dni to nemám šancu stihnúť vybaviť a znova dať úradne preložiť do angličtiny, notársky overiť, apostilovať...

„A čo moja, na študijný pobyt ideš do Austrálie?“

„Nieeeee-e-e-e, ja sa tam idem vydaaa-a-a-ať,“ fňukala som jej tam.

Pani zjavne obmäkčili moje slzy, lebo bola superzlatá. Obvolala kamošky na úradoch v celom okrese a ja som stihla odletieť so všetkými potrebnými potvrdeniami a dokumentmi k legálnej zahraničnej svadbe.

Papiere môjho nastávajúceho boli v poriadku, v Prešove ich vybavovala moja vtedy ešte skorosvokra. Prihodila aj pár potvrdení, ktoré ani nebolo treba. Pre istotu. Milé vedieť, že svojho syna tak veľmi chcela za mňa oženiť.

Pre našu malú hippie svadbu sme si vybrali takisto malé hippie pobrežné mestečko Byron Bay niekde medzi Sydney a Brisbane. Teda presnejšie 150 km južne od Brisbane a asi 5x toľko severne od Sydney. Boli sme tu už dva roky predtým a fakt sa nám toto miesto páčilo. Surferská pohodová atmoška, asi päťtisíc obyvateľov, krásne pláže, ani pršať príliš nezvykne.

V 60. rokoch sa na miestnych plážach The Pass, Watego’s či Cosy Corner začali schádzať surferi zo širokého okolia a po tom, čo sa v mestečku Nimbin v blízkych horách konal v 1973-ťom umelecko-hudobný Aquarius Festival, niečo ako austrálska verzia Woodstocku, dostalo Byron Bay nálepku happy-hippie-alternatívneho miesta. A názov dostalo po námornom dôstojníkovi Johnovi Byronovi, ktorý bol starým otcom môjho obľúbeného britského spisovateľa Lorda Georgea Gordona Byrona. Lepšie som si na svadbu vybrať nemohla.

Aj keď je pravda, že pred tými dvoma rokmi, keď som sa z vyhliadky od majáka dívala na Tallow Beach, by mi veru nenapadlo, že sa na nej raz vydám. A ešte k tomu za toho chlapíka, čo s ním chvíľu randím a toto je náš prvý veľký spoločný dobrodružný trip. Ako, buďme realisti, hej? To by nikomu nenapadlo :) Dám ruku do ohňa, že vtedy ani jemu.

K protinožcom pre prileteli pár týždňov pred dátumom svadby. Akože všetko pripraviť. Ale v skutočnosti sme mali letenky ešte skôr, ako nápad so svadbou. Tá sa v podstate len tak dodatočne prihodila. Mali sme v pláne trošku pocestovať po pobreží, ale až po tom, čo sme navštívili našu vopred vygooglenú celebrantku, aj vopred vygooglený dom na pláži, ktorého poloha mala byť v deň D kľúčová. Inak, je vtipné vyberať si oddávajúceho na webe, ale Audrey mala fakt peknú webstránku, milo, ale nevtieravo sa z fotiek usmievala a čo mi bolo duplom sympatické, bola žena! Tú chcem. Oddá nás ona. A aj oddala. Audrey bola neskutočná, éterická dáma a psychická pomoc, ktorá vás uistí, že všetko bude ok a vy jej to skrátka veríte, aj keď slovom ok by ste svoj aktuálny stav rozhodne nenazvali. Občas som závidela nevestám z amerických filmov, čo si na všetko najmú svadobnú agentúru a už chodia len na skúšky šiat a svadobného menu. Lebo my, tak ako pri všetkých našich cestách, sme šli aj pri svadbe "na vlastnú päsť". Len tak pre zaujímavosť, zistila som, že až zhruba 70% vecí okolo svadby sa dá vybaviť online ;) A nie, nemala som cirkevný sobáš. Ale nehovorte to mojej starkej, tá doteraz žije v tom, že ten maják na svadobných fotkách bol vlastne kostol :)

Len keby na tej Tallow Beach nefučalo ako besné! To bude trošku problém. Alebo to ustane, alebo budeme musieť ten svadobný altánok, čo sa mu v angličtine hovorí „arbour“, presunúť trošku bližšie k domu medzi stromy, inak nám ho rovno počas obradu zvalí. A ako sa ukázalo, problémom sú v Austrálii aj tulipány vo februári. Lebo slečinka si postavila hlavu, že sa bude vydávať len so svojimi obľúbenými bielymi tulipánmi. Tri týždne som obiehala a obtelefonovávala kvetinárstva v okolí. Pomedzi to sme sa zoznámili s fotografkou Lisou a kameramanom Gregom z neďalekého mestečka Bangalow. Zdokumentovanie toho nášho veľkého momentu by sme už teda mali.

Ivanovho brata s partnerkou (dnes už tiež manželkou) sme vyzdvihli v Sydney týždeň pred svadbou. Moju BFF a svedkyňu v jednom som si však deň pred obradom už na letisko v Brisbane prísť vyzdvihnúť nestihla. V tom čase som totiž riešila nefungujúcu vodu v mojom vygooglenom, vysnívanom a pred mesiacom skontrolovanom dokonalom svadobnom dome na pláži, v ktorom sme mali všetci bývať a pred ktorým som sa mala vydávať. Výsledok? Hľadáme nový dom! Deň pred dňom D! Realiťákovi to bolo očividne úprimne ľúto, snažil sa čo sa dalo. Obehli sme v to ráno niekoľko domov. Deň pred svadbou sme tak asi na piaty pokus našli ďalší dokonalý dom. Keď sa majitelia dozvedeli o našich problémoch a svadbe, dali nám ho za polovičnú cenu. Vďakabohu aspoň za to! Presťahovať ešte všetky veci z domu A do domu B a konečne sa zvítať s Mirkou - mojou najlepšou kamoškou, spriaznenou dušou a svedkyňou.

Tak sme sa zložili všetci v novom baráku a ešte stihli ísť popoludní k tomu spomínanému majáku, ktorý je dominantou Byron Bay. Stojí už od roku 1901 a ide o najvýchodnejší bod austrálskej pevniny. Krásne miesto s krásnym výhľadom na okolité pláže, útesy, oceán a surferov, ktorí z tej diaľky vyzerajú ako úplné mravce. Ale sú tam. Vždy sú tam! A okrem iného sme tu aj rovno vybavili povolenie na zajtrajšie fotenie. Vraj to treba, ak si chceme prísť spraviť k majáku svadobné fotky. Teda nepotrebujete ho, ak máte radi akčné fotografie typu nevesta so ženíchom na úteku, prípadne pri hre na skrývačku pred miestnymi rangermi. Ale keď už mi to vybavovanie papierov tak ide... Inak, veľkí sympaťáci sú tí rangeri ;)

Večer sa zastavila Audrey. Prejsť si ešte celý obrad.

„Tak čo decká, sľuby už máme?“ Ehm, nuž, ešte nemáme. Veď si sľúbime, čo nám v tej chvíli prvé napadne.

„A dohodla si si nejakú miestnu kaderníčku? A vizážistku?“ Preboha, nie! Ale kúpila som si kulmu na vlasy. Svoju prvú v živote, lebo veď ja mám pôvodne vlnité vlasy, len mi to prišlo ako dobrý nápad, keď som bola v obchode a kupovala všetko od svadobných časopisov až po repelent proti hmyzu. Že tú kulmu nikto z prítomných nevedel obsluhovať, som zistila večer, keď som si ako správna nevesta chcela vydupať aspoň skúšku účesu. Ku skúške make-upu sme sa už nedostali vôbec, keďže som dostala menší bridezillovský záchvat a môj muž vymyslel nový drink, ktorý by sa pokojne mohol volať „hysterická nevesta“. Baileys s vodkou v pomere 1:1. A nevezmite si ho po tomto?! Barmana jedného šikovného. Vie čo v takýchto situáciách pomáha :) Hneď som bola pokojnejšia a vykašľala sa na nejaké skúšky. To, že šaty, ktoré som si priviezla zo Slovenska, som vytiahla z kufra až v deň svadby, to už radšej ani nerozmazávam. Nebol to práve luxusný model od Hanečku ani Elie Saaba, takže som to nejako extra neriešila, žehličkou naparila volániky a voilà.

Pre mňa bolo totiž najkrajšie, že popri tom všetkom, čo sme si deň pred svadbou odskákali, mi večer vo váze na stole doslova žiarili biele tulipány. Tie, ktoré nie je možné zohnať v celej Austrálii. Môj muž ich nejakým zázrakom napokon splašil. Júúúj, tešila som sa celé popoludnie, aj večer... až do nasledujúceho rána! WTF? Kto vymenil moje biele svadobné tulipány za žlté? Kristušát, oni zožltli?! Ale je milé, ako mi odvtedy priatelia zvyknú darovávať žlté tulipány v domnienke, že ich tak milujem, keď ich mám na svadobných fotkách. Vždy ma vtedy trošku pichne pri srdci a chytím tik v oku, ale zvykla som si. Vážení, nie, naozaj nemali byť žlté, mali byť biele!

„Počujte, a máme svadobnú tortu?“ zahlásil v to veterné svadobné ráno už ani neviem kto. Veterné nespomínam náhodou. My sme nie len že zabudli na tortu! My ten altánok prisámbohu nebudeme môcť postaviť na piesku, ale na lúke kúsok od pláže. Lúke plnej konárikov a mravcov. A nebudeš sa teda, moja zlatá, vydávať bosá s nohami zaborenými do piesku, ale pekne krásne si pôjdeš kúpiť nejaké flip-flopy. Ja, ktorá milujem krásne topánky na opätkoch, sa budem vydávať v žabkách! To sme sa pekne dopracovali :) Tak som jednou ranou v meste ešte pár hodín pred svadbou kupovala Havaiany a prvý koláč, čo na mňa v cukrárni žmurkol. Nehrala som to na ružové marcipány a biele fondány. Vedela som, že po týchto všetkých zmenách plánov a zmätkoch ma v ten deň zachráni a poteší len čokoládovo-čokoládový koláč poliaty čokoládou. Taký bol môj wedding cake – liek na nervy, liek na všetko.

Ale viete čo? Aj tak to bola vlastne úplne perfektná svadba. Všetko pred a po obrade bolo tak dokonalo nedokonalé. No TEN moment... aj keby prišli v tej chvíli všetky hromy-blesky sveta, tak ten je pre dotyčných predsa aj tak vždy úplne dokonalý. To mi určite dáte za pravdu všetci, čo už to máte za sebou, však?

A Byron Bay už navždy ostane v mojom srdci a na mape mojich životných krokov. V podstate je to mestečko, kde zoženiete všetko potrebné. Aj tulipány, aj svadobnú skorotortu (ok, nazvime to radšej koláč), aj svadobné flip-flopy, svadobnú fotografku a kameramana... popritom pokecáte s backpackermi a zistíte, v ktorom bare si pri pive vychutnáte aj nejakú live muzičku. Zájdete na farmársky market, ktorý sa tu pravidelne koná. A keď budete mať veľké šťastie-šťastie, možno natrafíte na sexy Chrisa Hemswortha, Simona Bakera alias Mentalistu, alebo muzikanta Jacka Johnsona. Nielen oni patria k hrdým rezidentom Byron Bay. Aj kráskam Elle McPherson, Olivii Newton-John či Naomi Watts učarovalo toto mesto s priam neopísateľnou atmosférou.

A prečo o tom všetkom píšem? Asi som zmúdrela. Asi som zmúdrela aj vďaka cestovaniu, tomu dobrodružnému, kde sa veci menia z hodiny na hodinu a nie vždy je všetko tip-top. Pochopila som veľa vecí... Poschodové svadobné torty ani luxusné šaty vám šťastné manželstvo nezaručia, pekne nalíčiť a učesať sa v konečnom dôsledku a prípade núdze dokážeme aj samé, je krásne, ak sa splní do detailov všetko, čo si vysnívame, no povedzme si úprimne, žijeme v realite a veci sa občas zvyknú pokašľať... ale taký ten "no worries" prístup a nadhľad, nerobiť tragédiu z vecí, ktoré buď neovplyvníme, alebo časom zistíme, že na nich vlastne až tak nezáleží, nám môžu dopomôcť k pohode, ktorú túžime mať vo vzťahoch hádam všetci, že?

...povedala, a štrngla si s manželom na oslavu 6. výročia svadby ;)

TraFaM

foto: A+I & Lisa (mix fotiek z rokov 2010, 2012 a 2018)