V novembri minulého roka som v Kuala Lumpur híkala nad vežami Petronas a začiatkom tohto roka zase nad druhou najznámejšou miestnou "atrakciou", ak sa tak dá chrám Batu Caves nazvať bez toho, aby som hinduistov nejako urazila.
Na okraji metropoly Kuala Lumpur v Malajzii, zhruba pol hodinu jazdy vlakom z hlavnej stanice KL Sentral (v závere článku nájdete presný popis ako sa sem vlakom dostať a nemusieť sa spoliehať na miestne cestovky a sprievodcov), sa nachádza vysoká vápencová hora a zároveň jedno z najposvätnejších hinduistických pútnických miest. Jaskyne známe ako BATU CAVES. Počas sviatku Thaipusam sa tu každoročne zíde až 1,5 milióna pútnikov, najmä z Indie, čo teda musí byť asi riadna masovka. V čase mojej návštevy tu bolo síce rušno, no nie neznesiteľne plno. Keď sa bez ujmy pretlačíte cez vlakové nástupište a pár stánkov so suvenírmi, už to bude úplne ok. Vysoká zelená socha hinduistického boha Hanumana ma síce vítala už pri vstupe do areálu, no jaskyni, ktorú "chráni" sa povenujem neskôr. V mojom hľadáčiku bola teraz, na začiatku, len a len tá slávna veľká zlatá socha a schody, ktoré som vídavala na hádam všetkých fotkách z Batu Caves.
Hinduistické sochy sú tak krásne gýčovo farebné, až sa mi to páči :)
"Tak toto je ono," vravela som si stojac pod 42 metrovou sochou hinduistického boha vojny Murugana. Vraj je to najvyššia socha v celej Malajzii a celkovo druhá najvyššia hinduistická socha na svete (tá prvá je v Nepále). Odhalili ju v 2006-tom počas spomínaného sviatku Thaipusam a na jej stavbu minuli 300 litrov zlata, ktorým je pokrytá. Zjavne práve to navýšilo sumu za túto stavbu na závratných 2,5 milióna ringgitov, čo je miestna mena (to je vyše pol milióna eur!). Na brade sa už Muruganovi trochu olupuje to zlato... bolo by treba pretrieť :)
Druhá vec, čo človeku okamžite padne do oka, sú strmé schody (nerátala som, ale píše sa, že ich je 272), ktoré vedú do hlavnej jaskyne/svätyne. Keď som pred časom zavesila na FB fotku odtiaľto, Martin mi napísal, že pred rokom, keď tu bol on, sa tu vo veľkom budovalo a každý dostal vedro s pieskom, ktoré mal hore do jaskyne vyniesť. Strašne som sa nasmiala, ako šikovne to miestni vymysleli :) Ja som mala v tej horúčave čo robiť aj bez závažia. Vstup hore do jaskyne je free, pod schodami ale sedia dámy, ktoré dosť dôkladne kontrolujú dress code. Žiadne krátke sukne ani šortky... odhalené ramená im nevadili.
Cestou po schodoch budete míňať pekný vodopád, ktorý špatia len odpadky, ktoré pod ním ležia a ktoré som radšej nefotila a len si zanadávala na turistov, ktorí toto dokážu urobiť. Keď som ale neskôr zbadala divoké opice, ktoré sa tu potulujú, v dobrej viere v poriadkumilovných ľudí som vinu za ten bordel zvalila na ne. Míňame aj jednu z ďalších jaskýň, tzv. Dark Cave, v ktorej žije množstvo netopierov a bohviečoho ešte a kam sa môžete ísť pozrieť len v skupine, s helmou na hlave a organizovane so sprievodcom v rámci prehliadky. Aj to ma, okrem tých netopierov samozrejme, odradilo a radšej som pokračovala pekne krásne hore tými 272 schodmi a užívala si parádny výhľad na Kualu v diaľke. Pri dobrom počasí a zraku sa dajú odtiaľto zbadať aj Petronas Towers.
Najväčšia, najznámejšia a najposvätnejšia z tunajších jaskýň je práve táto Temple Cave takmer na vrchole hory. Je 400 miliónov rokov stará a voľakedy bola normálne obývaná ľuďmi. Trochu sa to tu stále podobalo na stavenisko... všade samé lešenie, keď si ho ale odmyslím, je to fakt pekné miesto. Do skál sú vytesané oltáre, sochy a odvšadiaľ trčia obrovské vápencové kvaple.
Ďalšie schody ma priviedli až k úplnému centru diania - ku chrámu Valli Devanai, ktorý je zasvätený Muruganovej manželke. Okrem viacerých oltárov zdobených farebnými sochami a obrazmi hinduistických božstiev, sú tu zjavne hlavnou atrakciou opice. Ja som s týmito makakmi vyslovene zlú skúsenosť nemala (asi preto, že som sa ich ani nepokúšala kŕmiť), no viacerí ľudia vravia, že sú neuveriteľne drzé, zlodejské a miestami až agresívne. Tak bacha na ne, ak sem prídete ;)
Dvakrát denne, ráno a popoludní, sa v tomto chráme modlí. Ja som obrad nestihla, no aj tak tu bol návštevníkom, a hlavne teda veriacim, ktorí sem neprišli ako ja len očumovať, ale návšteva tohto miesta má pre nich hlavne duchovný význam, k dispozícii hinduistický "kňaz". Zvonil na zvončeky, zapaľoval vonné sviečky, niečo miestami mrmlal (modlitby... teda dúfam, že to boli modlitby :)) a dával ľuďom akési požehnanie v podobe popola na čelo. Najskôr opatrne, no neskôr posmelená úsmevmi a prikývnutím okolostojacich, som si aj ja bola pre značku na čelo. Bála som sa, aby som ich ako nehinduistka neurazila, no "kňaz" vyzeral, že ho to dokonca potešilo. Doširoka sa usmial a ešte mi k požehnaniu dal aj kvetinu do vlasov. A všeeeetci hinduisti naokolo sa na mňa až do odchodu srdečne usmievali. Už viackrát sa mi na cestách stalo, že som niečo pre mňa nové a netradičné chcela spraviť či vyskúšať, ale bála sa spočiatku, ako zareagujú miestni. V 99% prípadov ma však privítali s otvorenou náručou a vzali medzi seba. Treba vždy začať opatrne a sledovať ich reakcie. Zväčša budú pozitívne, špeciálne v Ázii, veď skúste a zistite na vlastnej koži ;)
Keď som zišla všetkých 272 schodov pekne aj naspäť dole, spravila ďalších milión fotiek spred jaskyne, pomotala sa po neďalekom trhu a dala si jedno z mnoha vegetariánskych jedál, ktoré tu ponúkajú, spomenula som si na Ramayana Cave z úvodu tripu, ktorú som predtým trošku nevhodne odignorovala. Do odchodu vlaku späť do mesta ostáva ešte minimálne hodina, to sa stíha. Opäť míňam vysokú zelenú sochu Hanumana a 5 ringgitov podávam pani pri vchode, keďže táto jaskyňa už má drobné vstupné. Vchod do jaskyne i jej interiér zdobia výjavy zo starovekého indického eposu Rámájana. Kopec pestrofarebných sôch rôznych veľkostí a polôh, obrazov, všetko ešte farebne podsvietené... Ak ste epos niekedy čítali (nebolo to povinné čítanie voľakedy?) vraj by ste jednotlivé výjavy putovania Rámy mali v jaskyni spoznať. Ja nepoznám, ja som nečítala. Škoda.
V jaskyni sa to ale parádne ozýva, pokojne vyskúšajte, stále tu niekto vykrikuje a nikto nikoho nenapomína :) Najlepšie znie ozvena zo schodiska, ktoré vedie vysoko do útrob jaskyne, kde sa na jeho konci nachádza veľký lingam, ktorým sa uctieva boh Shiva. Pre miestnych symbol obrovského falusu, pre mňa "len" stalagmit, ktorý vznikol stekaním a kvapkaním vody na zem, akých máme u nás v Demänovskej plno, ale tunajší ho považujú za posvätný, tak nech sa páči. Dokonca bol ohradený, aby sa nikto nedostal do jeho tesnej blízkosti a nedajbože ho nehladkal ;)
Oveľa viac času než v samotnej jaskyni Ramayana som ale strávila bezprostredne pred ňou. Tu ma hodnú chvíľu zabávali opice v jazierku, ktoré sa doslova po hlave hádzali do vody, plávali a bláznili sa horšie než malé deti. Videla som už bársčo, ale takého šiši opice ešte nie. V jednom zo starších postov na mojom Instagrame @annatasler nájdete aj video s nimi, veď mrknite ako sa bláznia KLIK TU.
V mojom prípade boli celé Batu Caves takým poldenným výletom z hlavného mesta. Hodinka cesty tam, hodinka späť do hotela a nebyť tej horúčavy, možno aj dlhšie by som sa tu pomotkala, no tie 2-3-možno 4 hoďky (bez cesty) sú podľa mňa akurát. Jasné, že čím viac jaskýň chcete vidieť, tým dlhšie sa zdržíte. Každopádne, kiež by som vedela, že sa dá Batu Caves stihnúť aj počas dlhšieho čakania na "connecting flight" (Kuala Lumpur je jedným z najväčších leteckých uzlov, odkiaľ sa lieta takmer do všetkých ázijských destinácií a má tiež skvelé spojenie s Európou), navštívila by som toto zaujímavé miesto už dávno. Stojí rozhodne za to!
AKO SA K BATU CAVES DOSTAŤ Z CENTRA KUALA LUMPUR?
Ubytovaní sme boli v štvrti Bukit Bintang v centre mesta a priamo popod okná nám viedol monorail, čo bol pre nás najjednoduchší spôsob, ako sa dostať na hlavnú stanicu KL Sentral, odkiaľ premáva vlak do Batu Caves.
Mapa verejnej dopravy v Kuala Lumpur vyzerá možno na prvý pohľad zložito, no v skutočnosti je veľmi prehľadná, jednoduchá a rozhodne ide o lacnejší spôsob prepravy, než taxíky.
Vždy ked vidím na stanici okienko so zamestnancom, kde sa dajú kúpiť lístky osobne a automat, vyberám si prvú možnosť. Tu mi ale pani pri okienku kývla rukou k automatu, že si mám kúpiť lístok sama:) Ok teda. Dokonca som to zvládla aj v miestnom jazyku, keďže až na konci som si všimla, že sa dá menu prepnúť aj do angličtiny, heh. Jednosmerný lístok na KL Sentral stál 2,5 malajzijských ringgitov (MYR), čo je v prepočte asi 50 centov.
Takéto žetóny nám automat vydal namiesto lístkov.
Výhľad z monorailu na mesto stojí za to... obzvlášť, ak si sadnete hneď za vodiča ;)
Hlavná stanica KL Sentral je pomerne rušná.
Nájdite na stanici spoločnosť KTM Komuter, ktorá má svoje vlastné nástupištia i okienka (aj automaty) s predajom lístkov.
Spiatočný lístok do Batu Caves ma stál 5 MYR, teda zhruba 1 euro. A na fotke vidíte všetky zastávky, ktoré nás delili od Batu Caves a na ktorých sa dá "priskočiť", ak máte KL Sentral príliš od ruky.
Vlaky do Batu Caves odchádzajú z nástupištia 4.
...a občas majú aj 15-20 minútové meškanie:)
... a bývajú aj dosť plné, takže ak nie je miesto na sedadlách, na zemi nejaké určite nájdete;)
Cesta trvala asi pol hodinku.
Užitočná rada:
Hneď po príchode do stanice Batu Caves si pozrite odchody vlakov späť smerom na KL Sentral. Ušetrí vám to čas, ktorý by ste zbytočne trávili na stanici čakaním. Neviem či a ako často sa tieto časy odchodov menia, ale v dobe, kedy som tu bola (január 2018) bol rozvrh takýto:
Od vlakovej stanice Batu Caves sa chrám nachádza len zhruba 100 metrov. Dokonca ho už od stanice určite aj vy zbadáte. Prípadne sa nechajte unášať vlnou návštevníkov, ktorá bude od vlaku smerovať zaručene k tomuto miestu. Takže nemám najmenšiu obavu, že by ste zablúdili ;) Šťastnú cestu!
TraFaM
foto: a+i