Ak ste sa vybrali spoznávať krajinu vychádzajúceho slnka a túžite zažiť pravú japonskú atmosféru, nie je lepší spôsob ubytovania, ako tradičný ryokan.

Tieto typicky stroho, no príjemne zariadené príbytky sú známe v krajine už od 8. storočia a mnohé pôsobia tak, že sa od tej doby ani príliš nezmenili. Objavíte ich skôr v malých mestečkách, v horách, či v prímorských oblastiach, než vo veľkých metropolách, kde tradičné ryokany už nahradili skôr moderné hotely. Ryokany vznikali najčastejšie pri termálnych prameňoch a takmer každý má svoj vlastný onsen. Ako cudzinci sa možno budete spočiatku cítiť trochu zvláštne, rovnako ako ja v Kyote, kde som sa práve v takomto ryokane aj s manželom ubytovala. Predsa len, Japonci sú nesmierne striktní v dodržiavaní pravidiel. A taký ryokan ich má hneď niekoľko.

Stretnete sa tu s pravou japonskou kultúrou. Ryokan totižto nie je len miestom na prenocovanie. Je to zážitok od momentu, kedy doň vkročíte a dýchne na vás atmosféra “starého” Japonska. Už pri vstupe na recepciu budú mať pre vás pripravené papučky na prezutie. Japonci sa vždy vyzúvajú, ak vchádzajú do obytných priestorov. Recepčná v krásnom kimone nás privítala a absolvovali sme všetky tie povinné veci ako bežne pri check-ine. Ďalšia dáma v kimone nás odprevadila do izby, ktorá pozostávala z malej chodbičky, odkiaľ viedli dvere do kúpeľne a ďalšie do hlavnej miestnosti so špeciálnym kobercom tkaným z ryžových stebiel zvaným tatami. Za posuvnými papierovými dverami bola ešte malá veranda s výhľadom na mesto. Pred vstupom na tatami nám prikázala vyzuť si papučky a počas celého pobytu naň stúpať len bosí. V hlavnej miestnosti boli len dve stoličky bez nožičiek, prízemný stolík a na ňom čajník s horúcou vodou. Usadili sme sa prakticky na zem a dáma nám pripravila tradičný čajový rituál. Chutný zelený čaj sme popíjali počas celého jej vysvetľovania pravidiel ryokanu. Keď sa zotmie, príde nám rozprestrieť na dlážku futony – matrace na spanie, ktoré sú zatiaľ odložené v skrini. Upozornila nás, že pred toaletou máme pripravené ďalšie papučky, určené špeciálne do tejto miestnosti. A na záver nás ešte naučila správne si obliecť a uviazať yukatu, japonský domáci odev o niečo jednoduchší a menej zdobený ako kimono. Môžeme ju vraj nosiť celkom bežne v celom areáli, do onsenu, spať v nej, po zotmení je dokonca dovolené vyjsť v yukate aj na ulicu. Už tento uvítací proces vo mne vyvolal príjemný pocit, že ryokan ako forma ubytovania vôbec nebol zlý nápad.

Keď už sme mali na sebe tie yukaty, ktoré sa, mimochodom, obliekajú na nahé telo, rozhodli sme sa v nich rovno vybrať do onsenu – termálneho prameňa, ktorý je súčasťou takmer každého takéhoto komplexu ryokanov. Zvyčajne máva teplotu okolo 40˚C, čo je pre mňa osobne už hranica teploty vody, ktorú nezvládam. No nebola som ochotná jedinečný zážitok kúpania sa v onsene za žiadnu cenu vynechať. Aj takéto “obyčajné” kúpanie má však v Japonsku svoje prísne pravidlá, preto som okamžite začala študovať obrázkový manuál, ktorý nám dáma v kimone nechala položený na stole. V prvom rade sú onseny rozdelené na mužské a ženské. Plavky sa v nich nenosia! S výrazným tetovaním vás do onsenu ani nepustia, no malé kérky, ak si ich prekryjete, sú ako-tak tolerované. Pred vstupom do onsenu sa treba dôkladne osprchovať v spoločných sprchách. Posediačky na drevenom hokerlíku, aby ste vzbudzovali čo najmenšiu pozornosť a čo najmenšie pohoršenie ostatných. Potom sa už môžete ponoriť do onsenu k ostatným. Ja som vychytala asi dobrý čas, lebo v tom mojom som napokon bola celkom sama. Nikto sa na mňa čudne nedíval, keď som sa doslova po centimetri postupne ponárala do vriacej vody a kvílila “páli, páli, páli”:) Aj všetok ostych z nahoty šiel okamžite bokom a ja som napokon perfektne zrelaxovala svoje telo i dušu. Presne ako sa to o pobyte v onsenoch hovorí. Majú však aj liečivé účinky a pomáhajú regenerovať telo a zotaviť sa rýchlejšie z rôznych chorôb či zranení. Nečudujem sa, že sú medzi Japoncami také obľúbené.

Po pobyte v onsene a krátkej večernej prechádzke po okolí sme si už našli v ryokane rozložené futony na zemi a stôl odsunutý v rohu izby. A i keď sme nocovali prakticky na zemi, spalo sa mi prekvapivo dobre. Na druhý deň po raňajkách boli futony už opäť zrolované v skrini. Nikomu sme nemuseli nič hlásiť, ani dávať na dvere tabuľku s nápisom “Please, make up my room”. Vlastne tam takéto tabuľky ani neboli. Ale zjavne majú o každom hosťovi dokonalý prehľad. Napriek tomu sú však nesmierne diskrétni. A milí, ústretoví, ochotní… milujem túto japonskú mentalitu. Len jeden japonský zvyk v ryokane mi stále nešiel do hlavy… Chodníčky v areáli boli vykladané veľkými kameňmi. Neustále ich jedna pani polievala krhličkou. Pekne jeden po druhom. Keď uschli, liala na ne vodu zas a znova. Doposiaľ som nezistila prečo, ale strašne sa na nich v tých papučkách kĺzalo :)

Naše raňajky, ktoré boli súčasťou pobytu, boli taktiež úplne tradičné. Japonsky tradičné! Mali sme síce pri ubytovávaní na výber z viacerých možností, no bol by hriech užívať si ryokan a vybrať si potom k raňajkám smažené vajíčka, no nie? Nedávajte si teda žiadne Continental ani English breakfast, ale pekne krásne Traditional Japanese. Neoľutujete. Možno síce nebudete úplne presne vedieť, čo všetko to máte na tanieri, ale to nevadí. Ani ja som nevedela :) Rozoznala som ale vo vode a bylinkách varené tofu, lososa, klíčky, ryžu, sójovú omáčku, nakladanú zeleninu… Personál vám ochotne pomenuje aj zvyšný obsah mištičiek. Niektoré chute boli pre mňa úplné nové, priam až čudné, no vravela som si, že keď to jedia Japonci a dožívajú sa takého vysokého veku, musí to byť minimálne veľmi zdravé a teda to zjem. K tomu všetkému, samozrejme, zelený čaj, ten nesmie chýbať.

V Kyote, meste známom mnohými pamiatkami zapísanými v zozname UNESCO, štvrťami s typickou japonskou architektúrou a obyvateľmi bežne sa prechádzajúcimi v tradičných kimonách, je ryokanov habadej. Určite nejaký v prípade záujmu nájdete. Pri bookovaní vopred sa však treba popozerať po menej komerčných stránkach, niektoré sú dokonca len v japončine. No ak im pošlete email a vysvetlíte, že máte záujem o ubytovanie, pošlú vám všetky potrebné informácie aj v angličtine a budú s vami veľmi ochotne komunikovať. Aspoň naša skúsenosť bola taká. Ten úplne najstarší ryokan však leží celkom inde. V horách na polceste z Tokia do Nagoye a volá sa Nishiyama Onsen Keiunkan. Už od roku 705 ho spravuje tá istá rodina. Vyše 50 jej generácií sa v ňom prestriedalo. A je dokonca zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako najstarší hotel na svete. Ten by určite tiež stál za návštevu.

TraFaM

Foto: Anna Tásler

Ak vás láka Japonsko a chcete sa o tejto úžasnej krajine dozvedieť viac, vidieť viac fotiek a prečítať si viac mojich zážitkov z miest ako Tokio, Osaka či Kyoto, klikajte nižšie na blogy, v ktorých som o nich písala:

Metropolitné TOKIO KLIK TU

Pokojná OSAKA KLIK TU

Historické KYOTO KLIK TU

Článok bol napísaný pre webstránku www.union.sk, kde okrem poistenia na cesty objavíte aj moje cestopisy ;) KLIK na obr.