„Keď sa darí, tak sa darí...“ Ironicky to samozrejme myslím! Mnohí si poviete, aká je cestovanie super vec, zábava, dobrodružstvo. Áno, je. Ale nebudem sa tváriť, že za tie roky intenzívneho túlania sa všemožne po svete bolo všetko len ružové. Občas prišli aj chvíle, kedy mi bolo do plaču, keď niečo nevyšlo tak ako malo, keď sa do niečoho vrazilo kopec peňazí a nakoniec z toho nič nebolo. Možno týmto článkom poteším všetkých škodoradostníkov, a veď nech. No čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že:

• Aj každá negatívna skúsenosť ťa niečo nové naučí.

• Časom (možno už po týždni, iné situácie vyžadujú aj roky) sa na tom ešte budeme zabávať.

• A pokiaľ nejde o život, nejde fakt o nič.

7. HOTELY, KTORÉ NIE SÚ PODĽA PREDSTÁV

Zabookovať si hotel, často nie práve lacný, sľubujúci skvelý výhľad a podľa fotiek na internete ešte aj krásne zariadený, v dobrej lokalite a príjemnom prostredí... ktorý je ale naživo na míle vzdialený tomu, čo ste očakávali. To je ešte jeden z tých menších failov, resp. sklamaní/zlyhaní, s ktorými sa na cestách stretávam. Zažila som už napríklad hotel s „dobrým výhľadom“, ktorý smeroval do oproti stojacej steny. Tá bola tak blízko, že keď som načiahla ruku, dotkla som sa jej :) V Ho Chi Minh City sme dokonca dostali izbu bez okna. Keď som sa na recepcii sťažovala, vymenili mi ju za izbu s oknom... popri ktorom ale viedla chodba, cez ktorú chodili ľudia a až za ňou bola presklená stena s výhľadom :) Na hotely, kde sa prerába a stavia mám tiež celkom šťastie. V Almaty v Kazachstane bol ale hotel v takom stave, že hrozilo nebezpečenstvo úrazu aj hosťom. Recepcia rozbombardovaná, hluk zbíjačky, jednu stenu v izbe sme mali len zabednenú nejakým papundeklom. Podotýkam vonkajšiu, čiže cez to ťahala dovnútra zima že až! Aspoň že nám dali ohrievač. Polovica hotelových izieb v stave kompletnej rekonštrukcie. Na chodbách robotníci čo zvárali, klepkali, murovali. Prišlo mi to celé tak bizarné, ešte aj s tým, že to bola naša prvá zastávka po prílete do Kazachstanu, o ktorom máme mnohí predsudkov až-až, že sme sa tam normálne ubytovali a zabávali na tom. Veď len na jednu noc! To sa dá vydržať. Fakt sa mi nechcelo hľadať v tej situácii nový hotel v neznámom meste. Moja reakcia vždy závisí od viacerých okolností, či to riešim, alebo mávnem rukou. Medzi hlavné faktory patrí stupeň únavy (napr. po náročnom lete), moja momentálna nálada, ochota a empatia hotelového personálu, cena hotela, aj krajina, v ktorej sa nachádzam. Predsa len, iné nároky mám napríklad na USA a taký Kazachstan :) Boli už situácie, keď rozumný debat s recepčným nepomáhal, kedy som musela zvyšovať hlas, nechala si ukázať aj 3 izby, kým som bola spokojná, niekedy vyhádala zľavu na ubytovanie či bonus v podobe večere, fľaše vína i masáže grátis. A niekedy nepomôže ani Tripadvisor.com, verte mi. Kto náhodou neviete, to je webstránka, kde okrem množstva iných vecí nájdete aj autentické fotky a hodnotenia tisícov hotelov, ktoré pridávajú bežní návštevníci. Takmer vždy hotel preveríme aj cez túto stránku. No niekedy aj napriek tomu nastane situácia, kedy je bôžik pekných hotelových izieb skrátka proti vám.

6. KEĎ MA VYTOČILA SPOLOČNOSŤ KLM V AMSTERDAME

Pred 2 rokmi sme dovolenkovali na karibskom ostrove Curacao. Spiatočnú letenku sme mali s prestupom v Amsterdame, tak sme sa pár dní pred návratom domov rozhodli, že by sme v meste vodných kanálov a coffeeshopov mohli nejaký čas ostať. Ivan mal vtedy narodeniny, zavolali sme aj kamošov, že si spravíme ešte výlet. Kúpili sme si nové letenky z Amsterdamu do Viedne a tie pôvodné chceli skrátka zrušiť, pokojne nech aj prepadnú. Toľko zo života, čo mi zobralo takého, na prvý pohľad banálne, rozhodnutie... to som nečakala ani v najhorších predstavách. Na letisku v Curacao tvrdili, že sa to nedá, vraj musíme nastúpiť aj na pôvodný let Amsterdam-Viedeň. Na infolinke KLM nás fu*kovali a nereagovali. V lietadle letuška zisťovala a vyzistila, vraj to problém určite nebude. Na letisku v Amsterdame to zase problém bol. Ale už len s batožinou. Vraj nám ju nemôžu vydať, tá pôjde do Viedne. Psycho!!! Nakoniec zistili, že by sa to dalo, ale za každý kufor, ktorý máme, musíme zaplatiť 300 eur! 300!!! Za každý! Čo im šibe??!! Ok, pri okienku, kde sa to malo vybaviť, som zahrala moju životnú hereckú etudu, že v kufri mám lieky na alergiu a súrne ich potrebujem. Tak nám ten kufor rýchlo vydali. Verziu, že som sa pomýlila a lieky sú v tom druhom kufri (ja viem, trapka), mi už nezožrali a za ten druhý sme museli zaplatiť. Bral to už čert, lenže po 8 hodinovom lete a ďalších hodinách doťahovania sa s leteckou spoločnosťou, nás na ten druhý kufor nechali čakať ešte 3 hodiny na amsterdamskom letisku. Aj mi bolo do plaču, aj únava, aj zlosť, aj nadávanie na hlúpy systém a pravidlá. Aj som tuším odvtedy s KLM neletela. Taká vnútorná nasratosť vo mne stále pretrváva :)

5. ANI SVADOBNÁ CESTA NEBOLA PRECHÁDZKA RAJOM

Áno, existujú „šťastlivci“, ktorým sa aj svadobná cesta pokašle. Áno, sme medzi nimi. Bali – vraj rozprávka, krásne pláže, raj na zemi. Až na tie pláže, z ktorých som sa teda nezbláznila a dokonca sa tu ani raz nekúpala v mori, lebo mi skrátka prišlo špinavé (ospravedlňujem sa všetkým, ktorí Bali milujú, je to výlučne môj subjektívny dojem a len na upresnenie dodám, že sme boli v oblasti Seminyak), boli prvé 3 dni super. Hotel dokonalý, s vlastným bazénom, romantika... Potom som buď niečo zjedla, alebo to bolo z oleja na masáži, ale dostala som extrémnu alergickú reakciu. Vyhádzaná som bola od hlavy po päty. Doslova! Áno, aj päty! Základné lieky, čo som mala, zabrali aspoň tak, že to nesvrbelo. Ale bola som komplet bodkovaná a aj jemne opuchnutá. Po celý zvyšok nášho pobytu. Taký make-up ešte nevymysleli, čo by toto prekryl. Muž ma síce ľutoval, ale do vzájomných dotykov a prejavov lásky sa teda nehrnul. Tak sme mali po líbánkach. Nečudujem sa, vyzerala som fakt otrasne, a taká bola aj moja nálada po zvyšok svadobnej cesty. Odvtedy si to ale vždy na výročie vynahrádzame a cestujeme niekam do exotiky, kde spomíname a smejeme sa na tomto našom „nešťastnom“ honeymoon.

4. KEĎ SA IVAN „ZBYTOČNE“ PREHNAL CEZ POL ZEMEGULE

Tento fail nie je môj. Je Ivanov. Ale prežívala som ho s ním, akoby som tam bola. Vo Vegas mal na jednom cool niekoľkodňovom festivale vystúpiť jeho obľúbenec J Boog. Mne sa nechcelo a mala som nejaké povinnosti doma, tak to vymyslel ako pánsku jazdu v Los Angeles a Las Vegas, na ktorú vzal svojho brata a otca. Strašne sa tešil, všetko naplánoval, zabookoval... A festival po pár hodinách z nejakých technických príčin zrušili. Komplet! Nie, J Boog ani nevystúpil. Jasné, že je super a mal radosť, že strávil čas s rodinou, zabavili sa páni ;) Ale škoda, že tá prvotná vec, ktorá bola na začiatku celého toho výletu a na ktorú sa tak veľmi tešil, sa skrátka pokašľala. Toť jedna z tých chvíľ, kedy investujete do niečoho dosť veľa energie a peňazí a cestujete za tým cez pol sveta a ono to skrátka nevyjde podľa predstáv. Ale kto za to môže? Nikto! Takže? Takže nič, ide sa ďalej :)

3. UNUDENÉ KROKODÍLY V DARWINE

V severoaustrálskom meste Darwin majú parádnu atrakciu. Zavrú vás do priehľadnej plexisklovej klietky a ponoria do nádrže s krokodílmi. Tie, keď zacítia korisť, začnú na klietku útočiť, narážať, ceriť zuby... a človek zavretý v nej má neopakovateľný adrenalínový zážitok parádne zblízka. Ivana sme do takejto klietky zavreli. Aj trochu strachu, aj adrenalín na maximum, aj pripravený s podvodnou kamerou zachytiť to všetko... Krokodíly boli len zo 2 metre od neho... lenže ani sa celý čas nepohli :) Úplne ho ignorovali, aj keď búchal do plexiskla, čeril vodu... Len nezaujato pozerali a ležali na svojich miestach. A taký super zážitok to mohol byť... Nakoniec to bola jedna veľká nuda. A to som takmer zabudla, že cestou do areálu s touto atrakciou sme ešte dostali riadne mastnú pokutu za nezapnuté pásy. Lebo sme sa stratili, potom sa boli pýtať v bistre na cestu, v tom strese sa hneď nepripútali a asi po 10 metroch, za prvým rohom, nás stopli policajti. Poznáte to: „Keď sa darí...“

2. TÁ BLBÁ RAKETA NEODLETELA!

Pred pár dňami sme sa vrátili z výletu v Moskve, v rámci ktorého sme si spravili pár dňový trip do Kazachstanu. Lebo tam leží známy kozmodróm Bajkonur. A lebo odtiaľ mala štartovať do vesmíru raketa a my sme si aspoň jej pozorovaním chceli splniť detský kozmonautický sen. Celý deň nás vozili po kadejakých štartovacích základniach, videli sme aj tú, z ktorej odlietal sám Gagarin v 1961-vom, informačné stredisko, z ktorého sa riadili rakety a skrátka celý areál v miestnej stepi, kde sa premávajú voľne žijúce ťavy a kone... a celý čas sa tešili, ako popoludní zo stanoviska asi 2 km vzdialeného od miesta štartu budeme vidieť vzlietajúcu raketu. My dvaja s Ivanom, desiatky ďalších fotografov a stovky zvedavcov. Statív s kamerou aj spúšte na foťáku nastavené, napätie medzi ľuďmi by sa dalo krájať! Minútu po plánovanom štarte začali byť všetci akýsi nervózni. A 5 minút na to sa začala okolostojaca armáda rozchádzať. Po 10 minútach došlo už aj nám ostatným, že z toho asi nič nebude. Štart bol z technickým príčin zrušený. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že pre akúsi náhlu nefunkčnosť rampy a štart bol presunutý o 3 dni neskôr. Nevedela som si predstaviť tráviť ďalšie dni v Bajkonure (viac vám o tejto prísne stráženej vojenskej oblasti napíšem v niektorom z ďalších blogov) a už sme mali aj tak letenky späť do Moskvy. A čo keby ani potom raketa neodletela? Asi by ma porazilo. Tak sme síce sklamaní, ale o skúsenosť bohatší, odleteli na ďalší deň preč. Každopádne, tento výlet neľutujem, minimálne miestne Baikonur Cosmodrome Museum stálo za tú cestu, prachy a srandu. A, mimochodom, ten odložený štart o 3 dni nakoniec vraj prebehol hladko :)

1. SILVESTROVSKÝ OHŇOSTROJ V SYDNEY JE SUPER. ASI!?

Vždy keď som ho videla v telke, vravela som si, že to raz musím vidieť aj naživo. Veľkolepý farebný ohňostroj v Sydney nad slávnou Operou a Harbour Bridge. Večer sme trávili s našimi priateľmi v podniku, kde sme si dávali taký malý warm-up pred polnocou a ignorovali rady, že ak chceme mať na ohňostroj skvelý výhľad, treba si už popoludní chytiť flek v parku v okolí zálivu. Nebláznite, nebudeme predsa hodiny sedieť niekde na tráve, keď môžeme oslavovať v neďalekom bare s live muzikou a drinkmi a všetkým, čo k silvestrovskej zábave patrí. Tak ¾ hodinku pred polnocou sa vyberieme do zálivu a bude to v pohode. Nebolo! Všade bolo milión ľudí, tlačenica ako na Szigete pod pódiom a navyše prístav polícia neočakávane uzavrela. Tak sme zúfalo narýchlo hľadali meter štvorcový, z ktorého by bol aspoň aký-taký výhľad na ohňostroj. V preklade ale aký-taký znamenalo horší než zlý :/ Z celého ohňostroja som mala h*vno a bola nakoniec rada, že ma neušliapali. Ja viem, že je to naša chyba... stáva sa, čo už. Niekedy človek skrátka spraví aj zlé rozhodnutia. A konkrétne toto mi bolo ešte veľmi dlho ľúto. Veď preto je aj na prvej priečke tohto rebríčka. BTW: Na tie silvestrovské ohňostroje mám ja smolu vždy, keď chcem vítať Nový rok inde než doma. Ten v Budapešti som nevidela pre nenormálnu hmlu, ktorá v tú noc ležala nad celým mestom a ten v Las Vegas si prezmenu takmer nepamätám :) Ale dobrý žúr to bol!

Čo iné ostáva človeku po takýchto a im podobným zážitkoch? Ako som spomínala v úvode, len si opakovať mantru: Keď nejde o život, nejde o nič :) A čo je hlavné, takéto občasné faily zakaždým vynahrádzajú stovky ďalších perfektných zážitkov, ktoré sa vydaria a aj kopec náhodných, ktoré ani neočakávate a neplánujete a skrátka prídu a sú super. Lebo rovnováha v živote je dôležitá. Aj pri cestovaní!

TraFaM

foto: A+I