Krajina sushi, videohier, občasných zemetrasení a prapodivného športu sumo. To som vedela o Japonsku už ako dieťa. Že to ale ani zďaleka nie je všetko som pochopila po nedávnej návšteve. Krajina vychádzajúceho slnka je tou najbláznivejšou kombináciou tradičného a moderného, akú si len viete predstaviť.

Konnichiwa

Už pri hľadaní ubytovania v Tokiu sa človek riadne zapotí. Hotelové izby o rozlohe 10 metrov štvorcových, prípadne bez okien, nie sú ničím výnimočným. Rovnako, ako populárne kapsulové hotely pripomínajúce odkladacie skrinky, do ktorých sa šupnete ako do spacáka. Tie využívajú najmä miestni na prenocovanie medzi dlhými pracovnými dňami, prípadne keď to prehnali s alkoholom a nevedia trafiť domov. Na priestrannosť si, zjavne, nepotrpia. Väčšinu dňa totiž trávia Japonci v práci. Prípadne na ceste do a z práce. A počas tej cesty sa tvária všetci strašne seriózne. Nonstop niečo ťukajú do smartfónov, od ktorých nezodvihnú hlavu ani vtedy, ak niektorého z nich pricviknú dvere metra či vlaku. Napriek mojim sotva 165 centimetrom mi aj tak vždy vytŕčala hlava z davu v dopravných prostriedkoch, čím jednoznačne narážam na nízky vzrast Japoncov a zvyšujúce sa tak sebavedomie nízkej Európanky. Tak som videla cez celý vozeň chudáka pána priškripnutého dverami, ako sa len tak tak, so zlomenými okuliarmi, pretlačil dovnútra, kým sa vlak stihol pohnúť. Skutočne si ho nikto nevšímal, neopýtal sa ho, či je v poriadku, všetci sa tvárili akoby nič. Lebo je to v ich ponímaní akože trapas a oni ho nechceli uviesť do ešte väčších rozpakov. Budia dojem, že si jeden druhého vôbec nevšímajú a málokedy medzi sebou nezáväzne konverzujú. Prvé moje ponaučenie teda znie: treba si na seba dávať pozor, lebo keď sa mi tu niečo stane, asi si na pomoc chvíľu počkám.

Hneď druhým ponaučením je, že na znalosť angličtiny, nemčiny, či pár semestrov španielčiny sa tu neradno spoliehať. Japonci sú hrdí lokálpatrioti a japončina väčšine z nich pre život bohate vystačí. Štatisticky mi to vyšlo, že zhruba jeden z 10 oslovených vám dokáže poradiť, ak sa opýtate na cestu, či radu v obchode. Na túlanie sa po krajine preto potrebujete buď perfektný navigačný systém, dobrú prekladaciu appku, alebo kvantum trpezlivosti. Ale nemajte strach, Japonci jej majú dosť a keď ich už o pomoc požiadate, neodmietnu vás. Z vlastnej skúsenosti viem, že cudzinec túto nerovnú konverzáciu zvyčajne vzdá skôr, než snaživý a ochotný miestny a to aj v prípade, že vám poradiť nevie.

Ak aj po japonsky neviete, čo je, predpokladám, prípad bežného Slováka ako som ja, už základné ohayou (ahoj), konnichiwa (dobrý deň) a arigato (ďakujem) dokážu prelomiť ľady.

Fenomén karaoke

Japonsko je vraj najkrajšie v jari, kedy kvitnú sakury a na jeseň, kedy sa sfarbuje lístie. Minimálne čo sa sakúr týka, môžem to stopercentne potvrdiť. Mestá sú zahalené do ružovej farby a stavím sa, že pod každou rozkvitnutou sakurou objavíte sedieť skupinku Japoncov. Užívajú si toto krátke obdobie zvané hanami, teda stretávanie sa a piknikovanie pod týmito stromami. Romantika ako vyšitá, ktorú však v známom Yoyogi parku dohnali do úplného extrému. V sade plnom sakúr sme objavili tisíce ľudí, hlava na hlave, sediac jeden vedľa druhého. Celé partie, ktoré si tu rozprestreli obrovské deky, priniesli prenosné chladničky s drinkami a jedlom a takto masovo si tu užívajú víkendy na prelome marca a apríla. Zrazu som videla všetky tie vážne zamyslené tváre z dopravných prostriedkov totálne uvoľnené, veselé, hulákajúce a zabávajúce sa. A k tomu im stačilo len pár pohárov vína a štamperlíkov saké.

Na uvoľnenie po náročnej práci majú ešte jednu super vychytávku - karaoke. Japonci milujú túto zábavku. Podľa serióznych kultúrnych prieskumov ročne sa viac Japoncov zúčastní karaoke, než ich tradičných čajových obradov. A to už je čo povedať, lebo tie sú pre miestnych priam alfou a omegou. Ale späť ku karaoke. Ani my sme neodolali. Kamarát Ewoor, Slovák žijúci už 17 rokov v Japonsku, nás vzal v Tokiu na pravé karaoke priamo pri najrušnejšej križovatke sveta Shibuya. Predplatili sme si drobnú miestnosť na 2 hodiny. V cene boli drinky. Áno, alkoholické. Lebo všetci dobre vieme, že najlepšie sa laikovi spieva po pár panákoch. A vedia to zjavne aj v Japonsku. Prevažne mužské partie si zvyknú takto spolu po práci vyraziť z kopýtka. Kým u nás sme ochotní tú hanbu falošného spevu zdieľať s celým barom, hanbliví Japonci si vymysleli na spev tieto malé súkromné miestnosti. Vždy som vedela, že karaoke je sranda, ale tu som sa teda bavila tak, až ma museli chalani odtrnúť od mikrofónu a obrazovky. Aby sme ešte čo-to z nočného Tokia stihli. Lebo toto mesto nikdy nespí.

Pocikaná ulička

Jednou z najznámejších tokijských atrakcií je jednoznačne Tokyo Skytree, druhá najvyššia budova sveta. So svojimi 634 metrami sa umiestnila hneď za dubajskou Burj Khalifa a za priaznivých podmienok z nej dovidíte až na najvyššiu japonskú horu Fuji. Jej končiare sú väčšinu roka pokryté snehom a, ako mnoho japonských miest, aj táto hora je posvätná. Ročne sa na ňu vyškriabu státisíce turistov aj napriek tomu, že ide o stále aktívnu sopku. Zvyčajne sa však nad Tokiom vznáša opar znečisteného vzduchu, preto tu už nikoho neprekvapia rúška na tvárach väčšiny obyvateľstva.

Menej známou, no zaujímavou je tzv. piss alley, teda pocikaná ulička. Čím bizarnejší názov, tým lákavejšie to na nás pôsobí. Tam musíme ísť. Kúsok od stanice Shinjuku je spleť úzkych uličiek s podnikmi. Voľakedy vraj bola táto oblasť plná kriminálnikov a ožranov, ktorí si počas bujarých opijášov neváhali uľaviť kdekoľvek, preto ten názov. Architektúra sa za tie roky veľmi nezmenila a stále tu nájdete množstvo maličkých barov a reštaurácií, v ktorých pripravujú tradičné grilované mäská na paličke yakitori. Do reštiky sa zmestí tak 6 až 8 hostí a na turistov sa tu dosť zazerá, prípadne, keď ste veľmi nesympatický, zaberie Japonec aj dve stoličky, aby ste si náhodou neprisadli. To sa nám, našťastie, nestalo. My sme sympatickí a miesto sme si našli:) Cítila som sa trošku ako v nejakom staničnom bufete. Výpary z grilu, hluk, prekrikujúci sa zákazníci, ale autentická atmosféra a chutné jedlo to dostatočne vyvážili.

Módny raj

Štvrť Harajuku bola na mojom japonskom “to do” liste, odkedy Gwen Stefani pred rokmi spropagovala bláznivý lolitkovský look na svojich koncertoch za účasti tanečníc, ktoré nazvala Harajuku girls. Boli časy, keď sa v uliciach Tokia pravidelne stretávali stovky fanúšikov manga, preoblečení do kostýmov komixových hrdinov, či rozkošných školáčok, s bláznivými farebnými účesmi a ešte uletenejším make-upom. Zahliadnuť ich dnes je už skôr rarita, no ak ešte niekde budú, tak práve v Harajuku. Tá je známa ako najviac fashion časť Tokia. Na preplnenej ulici Takeshita nájdete kopec obchodíkov s oblečením. Medzi nimi aj priamo s lolitkovskými šatočkami, ale aj metalové či punkové zákutia s vybíjanými bundami či nohavicami. Predavačka mi svätosväte tvrdila, že k nej pravidelne chodieva nakupovať aj Duff McKagan z Guns N’ Roses. Najväčší nátresk bol ale v obchode s farebnými ponožkami od výmyslu sveta. Japonci ponožky milujú a fakt som si začala všímať, že ich nosia vždy a ku všetkému. Áno, aj do sandálov. Holé japonské chodidlá som za celý čas nevidela žiadne!

Po asi 300 metroch sa z Takeshita street plynulo presuniete do totálneho vintage raja. Rozvetvené uličky plné obchodov s vintage oblečením, kúsky, ktoré dnes už ťažko zoženiete, limitované kolekcie, ktorým zub času len a len pridáva na hodnote a ktoré v módnom ponímaní nikdy nestarnú. Na svoje si prídu aj milovníčky luxusných značiek a najnovších kúskov od svetových návrhárov. Neďaleký bulvár Omotesando je malé japonské Champs-Élysées. Nebudem klamať, cestu od hotela do Harajuku som poznala už naspamäť. Lebo s módou je to ako s tým nápojom: keď ju miluješ, nie je čo riešiť. A len jedna návšteva nestačí.

Shinkansenom do Osaky

Po Japonsku sa dá prepravovať všemožnými dopravnými prostriedkami, no za vyskúšanie rozhodne stojí ich slávny shinkansen. Rýchlosťou 250 km/h sa dostanete expresne rýchlo do takmer všetkých kútov krajiny. My sme zvolili Osaku, tretie najväčšie japonské mesto. Aj tu mnoho rodičov privádzajú do zúfalstva ich dospelí synovia, ktorí sa akosi nechcú ženiť. Je všeobecne známe, že mnohí Japonci preferujú skôr vzťahy s virtuálnymi priateľkami a pre reálne nežné pohladenie si chodia napríklad do miestnej štvrte Tobita Shinchi. Miestny red light district sa však od známych amsterdamských červených uličiek v niečom líši. Mladé, krásne a sporo odeté slečny sediace vo výkladoch sú pod prísnym dohľadom postarších, zväčša tučných a škaredých bordelmám. Kým mladá sa na okoloidúceho muža milo usmieva (kým si nevšimne, že za ním kráča jeho priateľka, vtedy hanblivo sklopí zrak), stará zamračene zazerá a premeriava si každého chlapa. A práve s ňou robíte v prípade záujmu o dievčinu biznis. A ten im, ako som mala možnosť pri prechádzke vidieť, asi dobre vynáša. Aby to ale nevyzeralo, že je to jediný dôvod vyraziť do Osaky. Za návštevu stojí napríklad krásny historický zámok Osaka-jo, z ktorého je úžasný výhľad na mesto. Alebo tu nájdete aj zábavný park Universal Studios s množstvom atrakcií pre deti. Či už s nimi, alebo radšej bez, si zase večer vyrazte do štvrte Dotombori plnej zábavy pre dospelých v podobe barov, reštaurácií, divadiel a megalomanských svetelných reklám priťahujúcich pohľady a objektívy kamier turistov.

Mesto, kde stretnete gejše

Ak ste prišli do Japonska za históriou, nič tradičnejšie ako mesto Kyoto pravdepodobne nenájdete. Od Osaky je vzdialené len 50 km a väčšina ľudí tu zvykne vyraziť len na jednodňový výlet. Omnoho väčší zážitok však budete mať, ak sa ubytujete v niektorom z miestnych ryokanov. Tradičných japonských domoch s posuvnými papierovými stenami, prízemným stolíkom a vankúšmi namiesto stoličiek. Postele nehľadajte. Po zotmení, kým budete na večeri, vám prídu rozložiť na zem matrace, na ktorých spávali, a možno ešte stále niekde spávajú, starí Japonci. Počas raňajok ich zase odpracú, aby cez deň nezavadzali. Tu vám pravé gejše pripravia tradičný čajový rituál a vyskúšať si môžete aj kúpeľ v horúcom onsene. Onsen sú tradičné japonské kúpele s termálnou vodou zohriatou na 40°C, prípadne aj viac. Ide o šintoistický očistný rituál s presnými pravidlami. Mužský a ženský onsen je prísne oddelený a plavky sú zakázané. Našťastie, v tom mojom som bola sama, tak som hanblivosť zahodila za hlavu. A s mužom sme sa nenápadne rozprávali cez paraván, ktorý naše onseny oddeľoval.

Takýto kúpeľ padne vhod najmä po celom dni obiehania pamiatok a chrámov, ktorých je v Kyote neúrekom. Obzvlášť, ak sa, ako my, rozhodnete preskúmať ich na bicykloch. Určite nevynechajte najznámejší budhistický chrám Kiyomizu-dera, pri ktorého stavbe sa nepoužil ani jediný klinec. Je zapísaný v zozname svetového dedičstva UNESCO, ako ďalších 17 miest v Kyote. Medzi mini známy zlatý chrám Kinkaku-ji. Jeho steny sú pozlátené pravým zlatom a na slnku sa krásne ligocú. A, samozrejme, nesmiem zabudnúť na svätyne v podobe akýchsi brán na vysokých pilieroch. Najviac ich objavíte práve tu v Kyote pod názvom Fushimi Inari-taisha. Ide o štvorkilometrový výstup do hôr, pričom celú cestu kráčate popod tisíce veľkých červených svätýň. Aj tu, ako pri všetkých japonských chrámoch, si môžete kúpiť kúsok šťastia v podobe talizmanov Omamori. Japonci na ochranné amulety veria a vždy za ne nejaké tie yeny oplieskajú, len nech sa ich šťastie drží, plnia sa im tajné túžby a všetko zlo ich zďaleka obchádza.

Japonsko je vo svojej prapodstate veľmi zvláštna krajina. A Japonci svojskí ľudia. Ale viete čo? Aj tak by som sa tam hneď zajtra pokojne odsťahovala. Lebo to všetko zvláštne, iné a pre Európana netradičné mi, na vlastné prekvapenie, pripadalo tak veľmi príťažlivé a originálne.

TraFaM

Foto: A+I

O Japonsku som písala podrobnejšie pred časom, v rámci nášho ASIATRIP-u... takže ak chcete vidieť viac fotiek a prečítať si viac crazy zážitkov z miest ako Tokio, Osaka či Kyoto, klikajte nižšie:

Metropolitné TOKIO KLIK TU

Pokojná OSAKA KLIK TU

Historické KYOTO KLIK TU

Tento môj článok bol uverejnený v májovom (2017) čísle magazínu EMMA: