Vždy pred cestou študujem bedekre a googlim, čo zaujímavé a nezvyčajné sa dá v danej destinácii vidieť. V Bombaji bolo mojím „must see“ Dhobi Ghat, najväčšia ručná práčovňa pod holým nebom na svete. Napriek tomu, že podľa Tripadvisor-u je až niekde na 25. mieste v rebríčku bombajských „atrakcií“, cítila som, že toto miesto bude stáť za to!
Taxíkom sme sa nechali vysadiť pri železničnej stanici Mahalaxmi. Slum, v ktorom vládne čulý pracovný ruch sa rozprestiera priamo pri stanici a najlepší výhľad naň je z neďalekého mosta.
Ako obvykle, nechám sa popri fotení tých tisícov kusov oblečenia, čo sa práve sušia na slnku, ukecať milým dievčatkom a kupujem od nej lesklé "cingrlátka". Keď jej vravím, že by som chcela ísť dole, medzi tých ľudí a stovky kamenných nádob na pranie, prekvapene sa na mňa pozrie. Krúti hlavou, že to nie je najlepší nápad. To už som ale zbehla dole po schodoch, môj muž mi je v pätách, aj keď sa tiež neveriacky uisťuje, či tam fakt chcem ísť. Jasné, na to som sem prišla. Zhora z mosta je síce výhľad pekný, ale ja chcem vidieť viac...
Akýsi pud sebazáchovy mi však bráni len tak tam vbehnúť... obzerám sa, koho by som sa opýtala, kde je vchod a či ozaj smiem. Na chodníku stáli dvaja policajti, tak som pribehla k nim... Vraj nie, tam nemôžem ísť. Zazreli na môj Nikon zavesený na krku a ďalej sa nechceli baviť. Pochopila som, že ak sa tam chcem dostať (a ja sa tam dostať veru že chcem!), budem musieť niekoho uplatiť. Začala som sa obzerať naokolo a žmurkať na okolitých chlapíkov. Chytili sa rýchlo. Stálo nás to zopár stovák rupií (vrátane tringeltu pre toho, ktorý s nami nakoniec šiel a všetko nám tam poukazoval). Až neskôr som si prečítala v rôznych diskusiách na webe, že im stačí dať stovku a bez problémov vás prevedú. Ale bavíme sa tu o fakt smiešnej sume, takže mi nebolo ľúto žiadnej z utratených rupií, keďže to naozaj stálo za to. A fotiť som mohla koľko som chcela. Niektorí „dhobi“ dokonca sami na mňa pokrikovali, aby som ich cvakla. Prečo im vravím “dhobi”? Lebo tak sa volá človek, ktorý vyzdvihuje špinavú bielizeň z domácností a vracia ju čistú a vyžehlenú späť. “Ghats” sú zase open-air práčovne, známe v indickej kultúre už po stáročia. Z toho vyplýva ten názov: Dhobi Ghat.
Stovkám mužov tu prejdú denne cez ruky tisíce kilogramov prádla z miestnych nemocníc, domácností, ale aj luxusných hotelov. V návalových dňoch tu vyvesia aj milión kusov bielizne.
Pýtam sa nášho sprievodcu, prečo tu vidím prať, žehliť a vyvešiavať prádlo len samých mužov. “Je to náročná práca, odjakživa to robili muži. Máme z toho dennodenného státia vo vode a v bielidle úplne zničené chodidlá.” Ako tak prechádzame pomedzi veľké nádoby na pranie, z chatrčiek, ktoré ich obkolesujú, však začínajú vychádzať a obzerať si nás deti. V kolónii žijú celé rodiny. V podmienkach, aké som si nedokázala predtým ani predstaviť, v tom chlórovom zápachu… Šnúry na vešanie sú na každom kroku, všade, kam dopadá slnko. A vôbec nepoužívajú štipce. Prádlo prevliekajú pomedzi poprepletané šnúry.
Táto práca sa dedí z generácie na generáciu. Pre mnohých sa život obmedzil len na fungovanie v tomto slume, na nekonečné státie v špinavej vode, namáčanie, drhnutie, mlátenie bielizne o kamenné nádoby, žmýkanie, sušenie, žehlenie a takto každý deň dokola.
Ideálny čas na sledovanie “dhobis” pri práci je zavčas zrána. Okolo poludnia, kedy sme toto miesto navštívili my, zase môžete sledovať process organizovaného vešania bielizne na nekonečné rady šnúr. Neuveriteľné, ako sa v tom, na prvý pohľad chaose, vyznajú a presne vedia, ktoré kusy kam a komu patria.
Okolo rozľahlej “práčovne” sa tiahnu ulice, špinavé, plné odpadkov, ako v klasickom indickom slume. Museli sme nimi prejsť, keďže sme vyšli na celkom opačnej strane, ako sme do Dhobi Ghat vošli. Náš sprievodca nás náhlil, vraj sa nemáme pristavovať a zdržiavať, ale radšej čo najskôr odísť. Ako obvykle, nechcelo sa mi len tak prebehnúť. Ani ten zápach mi už nevadil, za ten čas v Indii som si akosi zvykla. Napriek tomu, že je toto miesto vraj pomerne často navštevované cudzincami, sme neviem akým zázrakom zase raz boli jediní “neindovia” na okolí. Oni sa zvedavo dívali na nás, my na nich a vždy sa dusná atmosféra vyriešila úsmevom. Ak sa usmejete, slušne pozdravíte, prípadne sa pristavíte a kúpite si od nich nejaké ovocie či limonádu, správajú sa veľmi priateľsky a milo. Na tú limonádu nás napokon pozval náš sprievodca. Ich typickú, limetkovú so sódou a štipkou soli. Taká indická nealko margarita :) A viete čo? Vôbec mi nevadilo, že mi ju predavač nalial do upackaného skleneného pohára, z ktorého podľa mňa v ten deň pila už minimálne stovka ďalších ľudí. Zrazu mi dali najavo, že patrím medzi nich, ja som dala najavo im, že som tomu úprimne rada a to je ten pocit, ktorý na cestovaní milujem.
Pikoška na záver: v marci 2011 sa Mahalaxmi Dhobi Ghat zapísalo do Guinnessovej knihy rekordov, keď na jednom mieste súčasne až 496 “dhobis” ručne pralo bielizeň… všetci pekne spolu a naraz.
TraFaM
foto: A+I