Už keď sme si plánovali výlet po Indii, vedela som, že cesta vlakom musí byť jeho súčasťou. Lebo som videla tak veľa filmov a dokumentov o tom, ako Indovia cestujú naprataní vo vozňoch s hydinou a kadejakými ďalšími zvieratami, prípadne rovno na streche vlaku... a prišlo mi to ako neuveriteľné dobrodružstvo.

Do poslednej chvíle ma Ivan prehováral, či z Goa do Bombaja radšej nepreletíme lietadlom. No tvrdohlavo som si trvala na svojom. A to aj napriek tomu, že cesta má trvať dlhých 11 hodín! Expresným vlakom. Aj keď sme sa o to pokúšali, lístky na vlak sme si nedokázali kúpiť cez internet, keďže nie sme indickí občania. Museli nám s tým pomôcť v pouličnej „cestovnej kancelárii“. Zaplatili sme teda 6000 rupií (asi 80 eur) za dve miesta v prvej triede, keďže miesta v ostatných triedach už boli plne vybookované. Nuž, tu asi klietky so sliepkami s nami cestovať nebudú, mrzelo ma trochu.

Už odchodová stanica Madgaon bola celkom zážitok. „Kde sú nejakí turisti?“ Nechápala som, keď som si všimla tie uprené pohľady ľudí okolo a zistila, že sme jediní cudzinci široko ďaleko. Nakoniec nám partička mladých Indov poradila nástupište aj vozeň, do ktorého treba nastúpiť. Tam nás už odchytil vlakový sprievodca a ukázal nám naše kupé, ktoré pozostávalo zo 4 lôžok. V prípade únavy si teda pokojne pospíme, vankúše aj deky tu boli tiež pripravené. Čakala som, kto k nám pristúpi, veď sú tu ešte ďalšie dve miesta. Milý sprievodca, ktorý pochádza z Bombaja a celú cestu bol na nás nesmierne milý a ochotný pokecať si o hocičom, nám však povedal, že budeme sami. A že nám pridelil väčšie kupé (to pre 2 osoby je o polovicu menšie), aby sme mali pohodlie, wooow.

Už krátko po odchode zo stanice nám priniesli prvé jedlo. Ani sme nevedeli, že je „inclusive“. Mali sme pre istotu nabalené sendviče od Abhisheka z baru, kde sme sa boli ráno ešte rozlúčiť s našimi indickými kamošmi. Tie napokon ostali nedotknuté, keďže vlakové menu pozostávalo z polievky, hlavného jedla (sme si mohli vybrať, či veggie alebo non veggie) a ešte aj zmrzku nám priniesli ako dezert. Fúúúha, toto je ten indický vlak, čo som videla v telke? Veď toto je lepší servis ako v lietadle!

Pôvodne sme mali mať zastávku len v 4 staniciach po ceste, no stáli sme častejšie, keďže sme museli pár krát počkať, kým sa vlaky križovali. Teda ani žiadne na tajňáša fajčenie na toalete nehrozilo, pokojne som si mohla vyjsť počas zastávky von z vlaku a zapáliť si. Aj keď mi jedna pani povedala, že všetci tu fajčia na wécku, že nemám mať stres :) Na staniciach už vždy čakali rôzni predajcovia ovocia, prípadne čaju. Niektorí stihli obehnúť pár vozňov, kým sme stáli v stanici a čo-to predať.

Aj čo sa týka čistoty, nemôžem povedať pol krivého slova. Asi trikrát nám počas cesty prišli chalankovia s metlou a mopom upratať kupé a vyniesť smeti. Po asi 3 hodinách cesty nám dokonca priniesli kávu, čaj a malý olovrant – opäť inclusive. Čumela som nechápavo, fakt som v indickom vlaku?

Keď ma po čase omrzelo civenie z okna a aj všetky časopisy a noviny som prečítala, prišlo na rad explorovanie po vlaku. Naozaj neťaháme niekde za sebou vozeň ako z filmu? Musím to ísť zistiť! Každý vagón mal svojho sprievodcu/pomocníka a každý z nich na mňa nechápavo pozeral a pýtal sa, či som sa stratila, keď som sa chcela prejsť na koniec vlaku a pozrieť si, ako to vyzerá v iných vozňoch.

Zistenie 1: žiadne zvery!

Zistenie 2: všetky vozne mali lôžkové miesta, na ktorých sa dá sedieť, no väčšina cestujúcich si pokojne ležala, prípadne spala

Zistenie 3: sme s Ivanom jediní cudzinci v celom vlaku!

Zistenie 4: prvá trieda ma kupéčka s dverami, druhá trieda kupéčka, ktoré sa dajú oddeliť od chodby závesom a tretia trieda má tzv. otvorené vozne s lôžkami

Zistenie 5: pokojne by som dala cestu aj 3. triedou, bolo to dosť v pohode!

Zistenie 6: všade bola klimatizácia

Ako som prechádzala na koniec vlaku a späť, cítila som všetky tie pohľady... niektoré priam prepichujúce moje telo, iné milé a usmievavé. Ja som sa na všetkých usmievala. Za ten čas v Indii som zistila, že to je to najmenej, čo môžem spraviť, aby som tým ľuďom prejavila sympatie, úctu a ukázala im, že som v ich krajine spokojná a naladená „na ich vlnu“. Niektorí vyzerali, že sa celkom potešili, že vidia bielu babu. Pár z nich sa odhodlalo aj prihovoriť. Najčastejšia otázka bola, či cestujem sama :) Po odpovedi, že s manželom, vyzerali mierne sklamane, hahaha. Partička Indov ma dokonca volala, či si s nimi nezahrám karty, aby mi cesta rýchlejšie ubehla. Míňala som aj vozeň, v ktorom sa pripravuje jedlo pre všetkých cestujúcich. Videla som totiž, ako každý z nich dostáva balíček s jedlom a niečo na pitie.

Po zotmení nám dokonca priniesli aj večeru. Toto som naozaj nečakala ani v najtajnejších predstavách o indických železniciach. Po nej sa už len uložiť a pospať aspoň chvíľku, kým dorazíme do Bombaja.

O polnoci sme zastali konečne na stanici Lokmanyatilak v Bombaji. A tam sa teda všetko totálne zvrtlo. Z toho perfektného klimatizovaného vlaku sme zrazu vystúpili na nástupišti, stratení, šokovaní, nevediac, či sa vydať doprava či doľava, obkľúčení miestnymi šoférmi, ktorí nám začali trhať kufre z rúk a hádať sa o to, kto nás odvezie do hotela. Prestali, až keď ich začal náš sprievodca odháňať. Ujal sa nás a odprevadil až von zo stanice, ešte nám aj sám taxík zavolal. Celý čas sa ma, zdesenú, snažil upokojovať, že je to v pohode. Akože, ja nemám paniku z ľudí a Indovia sú vlastne úplne v pohode, ale nezvládala som pohľad na to množstvo ľudí, detí, spiacich na stanici na zemi, nevediac, či ide o bezdomovcov, alebo len čakajú na príchod svojho vlaku. Všade tma, z ktorej svietili stovky očí uprených na nás, opäť raz jediných cudzincov „v hre“. Tu som už videla tie vlaky, o ktorých som písala v úvode... natlačené cestujúcimi, ošarpané, bez okien, len s mrežami, mladých chalanov zavesených zvonku na vozňoch a liepajúcich sa na ich strechy. Nebol to pekný pohľad, obzvlášť tých drobcov na rukách svojich mám mi bolo tak ľúto. Zarazená som celý čas zaostávala za Ivanom a sprievodcom, neschopná pohybu, len som šokovane pozerala a počula, ako na mňa muž kričí, aby som sa nezastavovala a ponáhľala sa za ním. Tak toto je Bombaj, mesto kontrastov, Bollywoodu, ale aj najväčších chudobných slumov na svete.

TraFaM

foto: A+I