Jedna z najdôležitejších zásad, ktorých sa držím pri cestovaní, je komunikovať s miestnymi. Ich sa pýtam na dobré reštaurácie, miesta, ktoré sa oplatí vidieť a veci, čo treba zažiť. Ak dáte na ich rady, spoznáte svet taký, aký v skutočnosti je, nie aký ho vykresľujú katalógy cestovných kancelárií. Pravdepodobne nepôjde o reštaurácie so strieborným príborom, pláže s tým najbelším pieskom a ubytovanie s all inclusive servisom. No možno objavíte niečo lepšie, krajšie, naozajstné. V Manile, hlavnom meste Filipín, sa mi táto zásada oplatila niekoľkonásobne. A držala som sa jej od momentu, kedy som vystúpila z lietadla.

Pred letiskovou halou nás, i ostatných cestujúcich, začali okamžite bombardovať pokrikmi miestni zamestnanci prepravných spoločností. Nasľubujú síce komfortné auto s veľkým kufrom, do ktorého sa v pohode vojde všetka vaša batožina, ktoré vás vyzdvihne rovno pred terminálom a odvezie do hotela, no vypýtajú si za to nekresťanské peniaze. Nenechajte sa ošáliť a prejdite si radšej pár metrov ďalej na stanovište taxíkov s taxametrami, ktorými vás bude cesta stáť aj o 2/3 menej. Teraz som už múdra, kiež by mi to niekto poradil takto pred 10 dňami, keď sme sem na krátko prileteli pred naším výletom na Palawan :) Čo už, tak aspoň ja teraz radím. Bert bol taxikár, na ktorého sme mali šťastie tento krát. Asi 50-tnik s pomerne dobrou angličtinou. Okamžite sme sa začali baviť o našom hlavnom pláne, ktorý sme na najbližšie dni mali. Je obdobie Veľkej Noci, počas ktorej sú Filipíny každoročne stredobodom pozornosti širokej verejnosti kvôli ich fascinujúcim rituálom ukrižovávania sa po vzore Ježiša Krista. Náš Asiatrip sme si naplánovali presne tak, aby sme ich počas veľkonočných sviatkov na vlastné oči (v žiadnom prípade nie na vlastnej koži!) zažili. S Bertom sme sa okamžite dohodli, že nás na Veľký Piatok do oblasti Pampanga odvezie a strávi tam s nami deň. Vedeli sme, že ak sa chceme dostať priamo do centra diania a s trochou šťastia aj nafotiť nejaké lepšie zábery, potrebujeme niekoho miestneho, kto bude viac než len taxikárom. Bert sa javil ako perfektný kandidát – tlmočník, sprievodca znalý miestnych pomerov i šofér v jednom.

Že na túto krvavú tradíciu nie sú Filipínci zas až tak hrdí, sa mi potvrdilo v hoteli, kde sme boli ubytovaní. Jasné, že som mala o nej už zistených pár informácií, no s nádejou, že sa dozviem viac detailov som o tom hodila reč aj s dámou pri concierge pultíku. Šlo o medzinárodnú sieť hotelov a personál majú zjavne dostatočne vycvičený na to, aby hostí skôr odrádzali od snahy zúčastňovať sa na týchto veľkonočných rituáloch. Až na moje naliehanie, že som novinárka a prišla som sem práve preto, mi naveľa zistila aspoň čas, kedy presne sa to začne. Rovnako rezervovaní boli aj barmani pri bazéne a recepčný – nič nevedia, nikoho z Pampangy nepoznajú a nemôžu nám pomôcť. Zelený štvrtok som teda strávila obťažovaním personálu otázkami a chlácholením môjho, na slovenské tradície zaťaženého, manžela, že si našu klasickú Veľkú Noc s paskou, hrudkou, vajíčkami a klobáskami spravíme po prílete domov. A ešte pozorovaním miestnych rybárov v prístave. Aj s tými som sa, podľa zásady spomenutej v úvode blogu, dala hneď do reči. Nešlo mi do hlavy, prečo chytajú tie ryby takto nepohodlne cez plot, keď o pár metrov ďalej je mólo. Vraj práve tu je rýb najviac a tak aj najväčšia šanca na úlovok. Hej, boli tam a riadne veľké kusy. Tak mi neostávalo iné, len im popriať šťastie :)

Bert nám odporučil vyraziť vo Veľký Piatok čím skôr a už pred 8-mou nás čakal pred hotelom. Do dedinky San Pedro v oblasti Pampanga je to z Manily síce len zhruba 50 km, no cesty môžu byť v tento deň nevyspytateľné. Len ulicami Manily sme sa predierali jeho žltým taxíkom asi hodinu. Už takto zrána sme míňali sprievody s krížmi a sochami svätých. Tiež partie chlapcov, ktorí čakali na „svoju“ chvíľu, keď budú prechádzať ulicami bičujúc si obnažené chrbty až do krvi. Celé mesto dýchalo sviatočnou atmosférou, najmä pred kostolmi sa združovali davy.

Za mestom, niekde neďaleko pred cieľom sme sa ale stratili. Prečo sme jediné auto, ktoré ide po tejto poľnej ceste? A prečo sme asi pred 5 kilometrami minuli posledný sprievod, ktorý šiel navyše opačným smerom? Po chvíli a asi piatich zastávkach na pumpe a pri domoch cudzích ľudí, kde sme sa pýtali na cestu, Bert zistil dosť zásadnú vec. Že miesto, o ktorom vedel, že sa tam tieto krvavé obrady dejú, sa pred pár rokmi zmenilo. A že nás vezie trošku zle. Našťastie len o pár kilometrov :) Vždy však tvrdím, že všetko zlé je na niečo dobré. Blúdiac ulicami a pýtajúc sa na cestu do San Pedra, sme sa ocitli v dedinke Santa Lucia. A tam nás pán, síce nevyzerajúc, no tváriac sa ako policajt, za asistencie asi tucta detí, nasmeroval k miestnemu ihrisku. Dozvedeli sme sa, že tieto ukrižovacie ceremónie sa dnes konajú (pre veľký úspech) až na troch miestach. Ráno o 8-mej to už mali za sebou v dedinke San Juan, popoludní bude v spomínanom a najznámejšom San Pedro a keď si švihneme, o 11-tej stihneme rituál tu v Santa Lucii.

Motali sme sa v dave Filipíncov, cudzincov tu bolo minimálne. Neviem čím to je, ale nejakým zázrakom priťahujem úplne najväčších čudákov. Vždy sa dám do reči s najbizarnejšími typmi ľudí, na ktorých ostatní len zazerajú a boja sa im prihovoriť. Tak som sa v tom dave skamarátila s Judom, teepkom s tunelmi v ušiach, čelenkou s japonskými znakmi omotanou okolo hlavy, šialeným výrazom a ešte šialenejšími názormi. Prezradil mi, ako obdivuje kamikaze – japonských vojnových pilotov naložených výbušninami, pripravených na samovražedný útok na nepriateľský cieľ. A že počúva výlučne death metal. Trošku mi naháňal strach, priznávam. Ale rozprával tak zaujímavo... Aj o svojej americkej exmanželke a deťoch, ktoré celé roky nevidel, keďže sa musel vrátiť späť na Filipíny. O ľudských osudoch, ktoré som si vypočula na mojich cestách, by som mohla knihy písať. Jude sprevádzal po Pampange dvoch juhoamerických dokumentaristov a vzal si pod ochranné krídla aj nás s Ivanom. Jeho bratranec je miestnym starostom, sestra udeľuje press akreditácie a skrátka celá rodina sa angažuje pri týchto veľkonočných ceremóniách. Vraj nás dostane do zóny priamo pri improvizovanom pódiu, určenej len pre novinárov. Jude svoje slovo dodržal a zrazu sme stáli vedľa kameramanov zo CNN, Reuters, či fotografov predávajúcich svoje fotky svetovej tlači. Do areálu ihriska začali prichádzať zakrvavení chlapci, bičujúci sa po chrbtoch. Od únavy padali na kolená pred kopcom, na ktorom už ležali kríže pripravené pre troch z nich. S Danilom, ktorý sa na pribitie na kríž odhodlal už po druhýkrát, som sa zhovárala tesne pred tým. Prezerala som si jeho ruky, ktoré mi nastavil ako dôkaz, že rany sa zacelia. Naozaj na nich nebolo po predošlých ranách od klincov ani stopy. Rozprával veľmi potichu. Opakoval, že je to preňho obrovský prejav viery a že to musí spraviť. Nechala som ho teda tak, aj keď som to považovala za prílišný fanatizmus.

Celé sa to začalo ako veľmi autentické divadelné predstavenie. Filipínci v dobových kostýmoch vojakov, biblických postáv, emotívna hudba... Miestami som nevedela rozoznať, či vzlyky a slzy okolostojacich sú ozajstné, alebo hrané. Ako prvého pribili na kríž Danila, potom aj druhého muža. Tí predstavovali zločincov, ktorých podľa evanjelií ukrižovali spoločne s Ježišom. Z dlaní i nôh im trčali dlhokánske klince. Keď som chvíľami zložila fotoaparát a vnímala celý tento ceremoniál vlastnými očami, miešali sa vo mne všemožné emócie. Na jednej strane som ich konanie nechápala, na druhej sa snažila vžiť do kože veriaceho človeka a čo to preňho môže znamenať. Či to robia skutočne ako dôkaz viery, alebo pre publicitu a uznanie okolia? Bolo to zvláštne, neuveriteľne silné a emotívne. Obzvlášť, keď zrazu vztýčili aj kríž s posledným odvážlivcom, predstavujúcim práve Ježiša Krista. Všetci traja tam zrazu viseli, občas z ich hrdla zazneli šialené výkriky, dav vzlykal a ja som pohľadom preskakovala z jedného kríža na druhý, na tretí, na manžela, okolostojacich novinárov i divákov, medzi ktorými boli aj deti. Celé to divadlo trvalo niekoľko desiatok minút, kým ich z tých krížov sňali. Bezvládnych, v akomsi zvláštnom tranze.

V zákulisí sa už o nich postarali pripravení zdravotníci. Kým im obviazali rany, diváci sa začali pomaly rozchádzať.

Chvíľu sme sa s Ivanom spamätávali z toho, čoho sme práve boli svedkami. Z emotívneho zážitku nás vytrhli až decká pobehujúce okolo, odnášajúce si zafarbené kuriatka a rybičky v sáčkoch s vodou, miestne symboly Veľkej Noci, ktoré tu predávali ako na nejakom jarmoku. Viem, nehumánne, ako celý ten rituál ukrižovania, no neostáva mi iné, než to akceptovať, lebo proti tradíciám sa ťažko bojuje, treba ich len rešpektovať. Tým, ktorým sa živý talizman neušiel, sme s Ivanom nakúpili aspoň nanuky. Toľko úprimnej detskej radosti... Bez nejakého darčeka by nás hádam tí drobci ani nepustili preč, takí na nás boli zavesení :)

Kamikaze Judea sme už nestretli, stratil sa niekde v dave. Našli sme sa v ňom však opäť s Bertom, naším taxikárom. Priznal sa nám, že aj keď do Pampangy pár krát viezol nejakých ľudí, nikdy sa však na ukrižovanie nedíval, mal na to svoj názor a vždy radšej ostal sedieť v aute. Až dodnes. Vraj stál ako obarený medzi divákmi a v konečnom dôsledku bol rád, že bude mať o čom rozprávať večer doma žene.

Nasadli sme do taxíka a vybrali sa tým istým smerom, ako kráčal dav, do San Pedra, kde sa mala konať posledná ceremónia. Míňali sme ďalšie desiatky mužov bičujúcich sa po chrbtoch. Nedalo mi len tak sedieť v aute, kráčala som s nimi popri taxíku, fotila, sem tam s niektorými prehodila pár slov. Slnko ukrutne pálilo a všade okolo fŕkala krv z ich doráňaných tiel, ktorú som si musela zmývať aj ja zo seba, keďže som kráčala v ich tesnej blízkosti.

Po asi 3 kilometroch sme prišli k obrovskej lúke pod kopcom. Autom sa už nedalo ísť ďalej, tak sme sa s Bertom rozdelili, že sa nejako nájdeme neskôr v bočnej uličke. Na lúke to vyzeralo ako na nejakom mega hudobnom festivale. Tisíce ľudí (v predošlej Santa Lucii ich bolo len niekoľko stovák), veľkoplošné obrazovky, kopec stánkov so suvenírmi, jedlom, nápojmi... A v diaľke na kopci postavené kríže čakajúce na pribitiachtivých. Chvíľu sme sa predierali davom, no atmosféra tu už nemala ani zďaleka ten magický emotívny nádych, ako v Santa Lucii. Nepáčilo sa mi tu ani náhodou, bolo to zrazu len jedno veľké komerčné divadlo pre turistov, ktorí sa tu tlačili a robili si selfíčka. Preč, preč, preč, čím skôr, tým lepšie. Nepočkali sme na dianie na kopci, otočili sme sa na päte a šli pohľadať Berta. Toho sme našli sedieť v záhrade neďalekého domu. Myslela som si, že sú to nejakí jeho známi, ale nie. Boli to celkom cudzí ľudia, ktorí jemu a potom i nám ponúkli jedlo. Naobedovali sme sa teda vo dvore s milou a pohostinnou filipínskou rodinou a pobrali sa späť do Manily plní neuveriteľných zážitkov a s plnou pamäťovou kartou vo foťáku i v kamere.

Ešte ráno sme ani netušili, či sa tam vôbec dostaneme, či niečo zahliadneme, či nejaké zábery budeme mať. A zrazu máme brutálne fotky a videá celkom zblízka. Moja novinárska duša na voľnej nohe plesala a zrazu sme riešili, že toto si nemôžeme nechať len tak pre seba. Napísali sme nášmu kamarátovi Rolovi z JOJky. Ten po našich záberoch okamžite chňapol s tým, že našu filipínsku reportáž odvysielajú v hlavných správach. Možno ste ju na Veľkú Noc videli v TV :) Pozrieť si ju môžete ešte raz aj tu: KLIK SEM. Tak sme celý večer a takmer celú noc strávili prezeraním natočeného materiálu, strihaním videí a posielaním ich na Slovensko.

Na ostrove Palawan sme sa spoznali s Paulom z Írska, pamätáte sa? Už som ho spomínala v minulých blogoch. A on zase spomínal nám svojho kamoša z Manily, tiež tanečníka. Vraj sa s ním určite musíme stretnúť, parádny chlapík, že nám ukáže mesto ako ho vidí on, očami miestneho chalana. Tak sme Bielu Sobotu strávili s Mouse-om a jeho partiou. Stretli sme sa pred katedrálou v štvrti Baclaran s tým, že keď nás tam taxikár vysádzal, prízvukoval nám dávať si tu dobrý pozor na veci, hlavne šperky, hodinky a mobily, a že sa nemáme moc dávať do reči s miestnymi. Paráda, už neviem koľký krát sa naplnilo moje svedectvo z úvodu, že domáci vám ukážu celkom iné zákutia :)

Mouse nás viedol skrytými uličkami obrovského trhoviska, pomedzi stánky, zdravil sa s predavačmi a my sme sa snažili hlavne ho nestratiť z dohľadu, lebo z tohto bludiska by som sa už asi nikdy nevymotala. Zrazu sme prešli poza nejaký stánok, hore schodmi, cez niekoľko mrežových brán, až nás zrazu privítal vo svojom tanečnom štúdiu. Zriadil ho pre miestne decká, ktoré sa tu učia a tancujú breakdance, namiesto túlania sa po uliciach a okrádania turistov. Mouse bol voľakedy tiež jedným z tých detí. Začal však na sebe makať a vďaka tancu sa dostal do sveta.

O svojej vášni k hip-hopu, čo ho k tancu priviedlo a prečo sa venuje deťom hovorí Mouse v tomto skvelom videu:

Dokonca videoklip k skladbe Not Giving In od Rudimental je inšpirovaný jeho životom v manilskom slume:

Na turné dokonca ako tanečník sprevádzal Madonnu a totálne sme odpadli, keď sme zistili, že máme aj jedného spoločného známeho – Laciho Strike-a. Mouse bol dokonca párkrát aj na Slovensku, v čase, keď pôsobil v Londýne. Je skvelé, že nezabudol, z akých podmienok vyšiel a snaží sa robiť niečo pre miestne deti z jeho rodnej štvrte. Tie práve mali hodinu angličtiny. Tá sa však vďaka našej návšteve okamžite zvrhla sa improvizované tanečné predstavenie. Chlapci sa chceli predvádzať, ukázať nám, čo sa tu naučili, bláznili sa a my s nimi. Mouse a jeho partia nás tiež vzali na strechu ich štúdia, z ktorej bol perfektný výhľad na celé okolie, domy, kostoly i lietadlá, ktoré nám lietali nízko nad hlavami.

Manila nie je bohvieako krásne mesto, no takto zo strechy vyzeralo úplne úchvatne. Presne ako v spomínanom klipe Rudimental, určite si ho pustite! Aby sme sa cestou z Mouseovho štúdia v tej spleti stánkov, ktorými bolo obklopené, nestratili, zavolali nám chalani cyklotaxi. Aspoň ja to tak volám :) Keď som minule spomínala tricycle, čiže miestne motorky so sajdkou, toto bol prosím pekne bicykel so sajdkou. Premávajú tu na trhu a vozia ľudí z jedného konca na druhý. Myslím, že by som raz mala napísať o všetkých šialených dopravných prostriedkoch, ktoré som už otestovala... asi by to bolo celkom funny a obsiahle :)

V porovnaní so včerajškom to bol celkom iný deň a presne touto svojou rozmanitosťou si ma Filipíny omotali okolo prsta. Toto bola jednoznačne najnezabudnuteľnejšia Veľká Noc v mojom živote. Strávila som ju tak tradične filipínsky, aj keď vlastne absolútne netradične na pomery slovenské. A stretla kopec zaujímavých ľudí, na ktorých budem s láskou spomínať ešte veľmi, veľmi dlho.

TraFaM

foto: A+I