• Anna Tásler-Onderková

ASIATRIP 7. týždeň - Filipíny – El Nido


El Nido, jedna z najobľúbenejších a najznámejších destinácií na filipínskom ostrove Palawan, je od nášho predošlého “útočiska” Port Barton vzdialená sotva 100 km. Aj tak ale trvalo takmer 3 hodiny, kým sme sa autom predrnkali polocestou, polotankodromom do ďalšieho raja na zemi. Nepreháňam, ani o tej ceste, a už vôbec nie o dychberúcej kráse tejto oblasti.

Opäť sme si vybrali miniatúrny rezortík, tentokrát len so 4 izbami, ku ktorému sa dalo dostať jedine loďou. Našťastie to bolo z Corong Corong Beach, miesta, kde nás vysadil šofér, len 5 minúť plavby. Vyskakovala som z kože nadšením z pláže, perfektného personálu, s ktorými sme boli od začiatku “na jednej vlne”, aj z prekrásnej izby. Tá mala len jednu haluz, a to kúpeľňu bez dverí. Už som videla pár takých “open space” hotelových izieb, ale vždy bolo aspoň wécko za dverami. Tu nie :) Našťastie sme mali veľkú terasu a s manželom stačilo na seba žmurknúť a vedeli sme, že jeden z nás sa na tú terasu musí vždy presunúť. Sme spolu už 8. rok, ale ešte pred sebou necikáme… a ani na tejto dovči sme nezačali :) Ok, uznávam, blbá téma hneď na úvod blogu, ale ostalo mi to akosi nezabudnuteľne vryté v pamäti :) Každopádne výhľad z terasy 100 bodový! Na okolité ostrovy, tyrkysové more a loďky premávajúce sa okolo. Sem tam niektorá zakotvila na našej pláži, keďže 7Commando Beach, na ktorej konci bol náš minihotel, je jednou zo zastávok Island hopping tour A. Ale o tom neskôr…

V deň príchodu sa nám nechcelo už nikam inam plaviť, tak sme ostali na večeru tu vo Vellagu. Aj preto, že po zotmení sa pláž zmenila na perfektný priestor s vankúšmi priamo na piesku namiesto stoličiek, všade okolo svietili desiatky sviečok, faklí a farebných lampiónov, z baru hrala muzička a ja som sa cítila ako v nejakom parádnom Buddha Bare. Robili to takto každý večer… kvôli 8 hosťom, ktorí tu boli ubytovaní. Nádhera.

Ďalší deň hneď zrána sme už stepovali na recepcii čakajúc na loďku, ktorá by nás vzala do najbližšieho mestečka El Nido. To bolo asi 15 minút opačným smerom ako Corong Corong. El Nido je maličká dedinka pod vysokými skalami, známa východisková destinácia pre všetkých výletníkov, ktorí odtiaľto denne odchádzajú na kadejaké potápačské, šnorchlovacie a poznávacie tripy. Pred obedom už boli takmer všetci turisti rozlezení po okolitých ostrovoch, takže v meste sme stretali prevažne miestnych. Tak ako som na Srí Lanke spomínala pojazdné krabice zvané tuk-tuky, na Filipínach sú bežným dopravným prostriedkom tricycle. Tento “trajcykel” je vlastne motorka so sajdkou :) Keď sa dobre potlačíte, zmestíte sa doňho okrem šoféra aj dvaja. Ulice El Nida boli plné týchto “trajcyklárov”, ktorí si zháňali kšeft tak, že trúbili na všetkých potenciálnych zákazníkov. Za nami takto jeden šiel a vytruboval asi 200 metrov a za boha si nechcel dať vysvetliť, že sa chceme prejsť po meste pešo. Narazili sme na kopec provizórnych cestovných kancelárií, ktoré ponúkali denné výlety loďami. Ale ako na potvoru (nechápem, prečo to tak majú), všetci úplne rovnaké. Neviem, či im to takto nariaďuje nejaký miestny zákon alebo čo, ale výlety po okolitých ostrovoch, tzv. Island hopping, boli rozdelené do kategórií A, B, C a D. Pod každým týmto písmenom sa ukrýval zoznam ostrovov, lagún a zákutí, na ktoré vás vezmú, ale len na tieto a v danom poradí. Ak ste chceli vidieť viaceré miesta z rôzych kategórií, museli ste si kúpiť a absolvovať každý výlet zvlášť.

Keď sme pochopili, že to asi len tak ľahko neo*ebeme, začali sme rozmýšľať a rozmýšľať, až sme prišli na úplne bohovský nápad. Prenajmeme si speedboat a pôjdeme kam chceme a stihneme toho oveľa viac, aj väčšie vzdialenosti, lebo pôjdeme asi trikrát rýchlejšie ako všetky ostatné loďky! Tak sa začala naša misia hľadania “rýchlolode” za rozumnú cenu. Lebo nie v každej kancelárii takúto speedboat mali a ak, oháňali sa takými sumami za jej požičanie, že som mala chuť obliecť si záchrannú vestu (pre každý prípad) a skúsiť tam doplávať radšej sama.

V Port Barton, kde sme boli ubytovaní predtým, sme spoznali Emmu a Paula, už som ich spomínala v predošlom filipínskom blogu klik TU. Rovnako ako my, tiež si to odtiaľ namierili do El Nida, takže “reunion” bol viac než istý. Paul nás už od zoznámenia celý čas presviedčal, že by sme mali spolu vyskúšať zipline. To je taká adrenalínová záležitosť, kde vás karabínkou pripevnia o lano, ktoré smeruje z bodu A do bodu B a vy doslova letíte v riadnej výške ponad lesy, či budovy. Myslím, že niečo podobné máme aj na Slovensku. Zipline tu v Las Cabanas, kúsok od El Nida, však viedol z vrcholka hory na pevnine ponad more s tým, že pristanete na neďalekom ostrove. Aj by som tu teraz chcela hrdinsky tvrdiť, že nás nemusel dlho prehovárať… ibaže musel :)

Ozaj, misia zháňania speedboat-u na výlet po okolitých ostrovoch naďalej pokračuje… len aby sa nezabudlo :)

Ale nakoniec nás teda Paul prehovoril. Tricyclami sme sa dopravili pod kopec, hore sme si to už museli vystúpať pešo. Bola tam celkom veľká skupinka ľudí. Rýchlo mi došlo, že skôr okukávači, lebo akonáhle sa spustil jeden chalan, už sme boli na rade my. Ale až po vyplnení formulára, kde, samozrejme, berieme na vedomie, že ak sa nám niečo stane, môžeme si za to len a len sami a bla bla bla. My s Ivanom sme šli prví, nakoľko bola väčšia pravdepodobnosť, že keď pôjdu najskôr Paul s Emmou, my si to medzitým rozmyslíme a “nepoletíme”. Keď nás chlapíci, ktorí nás prikarabínkovávali, jemne postrčili, už nebolo cesty späť a my sme leteliiiiii… ponad palmovú húštinu, aj ponad more, ktoré bolo asi 50 metrov pod nami. Vlastne to bolo úplne super a kedykoľvek by som si to zopakovala. Už len kvôli tomu, aby sme mali na pamiatku konečne aj naozajské parádne video. Lebo napriek tomu, že sme obaja s Ivanom držali v rukách kamery, finálne zábery vyzerajú asi takto: kamera otočená k telu, záber na ruku kŕčovito zvierajúcu karabínku, len aby sa neotvorila, roztrasený pokus o záber okolia, asi dvojsekundový, opäť záber na hruď, neúspešný pokus o otočenie kamery smerom od hrude na okolie… Z celej jazdy nám vyšiel “až” jeden fotkoidný pokus… ten sa počíta :)

Že sme to dali a nepotentočkovali sa, sme potom spolu oslávili na neďalekej pláži popíjajúc tradičný miestny calamansi juice. Calamansi sú drobné limetky s toľkými kôstkami, že neveríte vlastným očiam, kde sa tam toľké berú v tej miniatúrnej bobuli. Pestujú ich tu na Filipínach a robievajú z nich skvelé drinky.

Pokračovali sme potom aj v El Nido, v najznámejšom miestnom podniku Art Cafe kúsok od pláže. Podnik bol plný backpackerov, hrala tam živá kapela a varia tam fakt výborne. Je to taký meeting point. Ak aj náhodou niekto cestuje sám, tu zaručene stretne partiu, s ktorou si padne do noty a nájde spoločníkov na cesty. A ak náhodou nie tu, tak v Pukka reggae bare určite. Aj tu hrala kapelka, grilovali sa ryby priamo na pláži a zabávalo sa hádam až do rána. My sme sa už ale museli poponáhľať do prístavu v Corong Corong, kde nás už čakal “nočný spoj” do hotela. (Prístav v El Nido sme mohli využívať len počas dňa, kedy sú všetky lode na výletoch a záliv je prázdny. Po večeroch tam však už kotví toľko lodí, že nebola šanca, aby nás pri brehu naša loď vyzdvihla. Preto sme sa potrebovali vždy ešte presunúť asi 5 minút tricyclom do Corong Corong.) Posledná loď vyzdvihovala hostí o 22:00 hod. Nakoľko sme mali nadštandardné vzťahy s personálom i lodiarmi, vždy sa nám podarilo večierku pretiahnuť… raz o pol hodinu, inokedy aj o hodinu a pol :) Veď hovorím, úplne perfektný staff! A potvrdilo sa mi to hneď niekoľkokrát. Pomedzi to sa nám totiž podarilo dohodnúť si spomínaný speedboat. Ako obvykle, úplnou náhodou. Keď sme sa o tom bavili s chalanmi z hotelového baru, zrazu si jeden z nich spomenul, že má kamoša, čo takúto loď má. Už len ukecať Jessovho nadriadeného, aby ho pustil na výlet s nami (keď už to tak super vymyslel a dohodil, chcel si aj on dať day off na lodi), dohodnúť sa na najlepšej možnej cene a tešiť sa na zajtrajší hopping trip po okolitých ostrovoch.

V okolí El Nida sú desiatky, možno aj stovky zákutí, ostrovčekov, lagún a jaskýň, ktoré sa oplatí vidieť. Jasné, že aj napriek rýchlej lodi nestihneme všetko. Podľa čoho sme teda vyberali? Podľa fotiek :) Ivan chcel vidieť všetky známe lagúny, ja som zase nebola ochotná ustúpiť od návštevy Snake Island. Tým sme začali ako prvým, nakoľko je “sandbar”, čiže úzky pás piesku spájajúci dva ostrovy, viditeľný len v čase, keď je hladina vody celkom nízko. Okrem nás tam kotvila len jedna loď s rodinkou, takže žiadna turistická masovka sa nekonala. Niet nad dobrý timing.

Keď sme sa vrátili na loď, naša partička (áno, v rámci nášho obľúbeného hesla “more people, more fun” si Jess a náš kapitán na plavbu prizvali dvoch ďalších kamošov) už z prenosnej chladničky nečakane vyťahovala fľašu rumu. A oridžo sklenené poháre. A ľad. Keď som mierne pokrčila nosom, že ja čistý rum asi nevypijem, “zabili” ma druhýkrát. Vytiahli fľašu coly! Takže som si cestou k neobývanému ostrovu, pri ktorom sme neskôr šnorchlovali, popíjala exluzívny, nadskakovaním lode premiešaný, Cuba Libre. Tento výlet sa mi vážne páči :)

A perfektný timing sa nám vydaril pri ďalšej zastávke, ktorou bola Secret Beach. Do skrytej lagúny s nenápadnou plážou sa dalo dostať jedine preplávaním cez maličkú štrbinu v skalách. Keď je hladina vody privysoká, nedá sa tam dostať vôbec, keďže je zatopená. Čítala som už príhody turistov, ktorí mali túto pláž vo svojom itinerári v rámci Tour C, ale niekde sa cestou zdržali a “low tide” nestihli, tak už ich tam sprievodcovia z bezpečnostných dôvodov nepustili. My sme sa akurát minuli s poslednou turistickou výpravou, ktorá bola na odchode práve vo chvíli, keď sme do Secret Beach preplávali. Celý čas sme tam boli úplne sami, nikde ani nohy. Neuveriteľný zážitok! Cítila som sa, akoby som toto miesto práve ja teraz objavila a nikto tu predo mnou ešte nikdy nebol.

Keď sme sa konečne vynadívali, presunuli sme sa k Big Lagoon na ostrove Miniloc. Veľká lagúna obklopená útesmi, zopár ľudí v kajakoch, ďalší šnorchlovali v krištáľovo čistej vode a my sme si to loďou pomaličky pomedzi nich zamierili až na jej koniec, kde už nebol takmer nik. Úžasný výhľad. Neskôr sme sa bavili s Paulom, ktorý s Emmou absolvoval výlet do Big Lagoon v rámci hromadnej Tour, keďže ju už mali vopred zabookovanú a zaplatenú (preto nešli napokon s nami). Neveril, že tam takmer nikto nebol. Oni vraj museli dávať sakramentský pozor, aby pádlom neudreli po hlave niekoho plávajúceho vo vode. Viem si z jeho rozprávania živo predstaviť, čo znamená slovné spojenie “hlava na hlave” :)

Len kúsok odtiaľ, tiež na Minilocu, je Small Lagoon. Do tej sa dalo dostať opäť len cez skalnú štrbinu, len o trochu väčšiu, než bola do Secret Beach. Celý čas nám Jess sľuboval kajaky… naše “obľúbené” (kto čítal blog z filipínskeho Port Barton, úplne chápe iróniu v mojich slovách) :):):) Teraz vraj na ne prišiel čas. Pred vstupom do Small Lagoon bola na pontóne minipožičovňa. Keď som tam zbadala aj paddle board, hneď som vedela, že ja teda kajakom nepôjdem. Ten si vybrali Ivan s Jessom a ja som si zopakovala, čo som sa naučila na havajskom ostrove Kauai. Hlavne nestratiť rovnováhu! Malá lagúna bola vlastne zmenšená verzia tej veľkej :) Oooo, aká hlboká myšlienka :) Ale vážne bola. Okolo samé skaly, len ten klaustrofobický pocit sa ozýva trošku intenzívnejšie. Chvíľami som mala pocit, že na mňa tie útesy padajú. Ale nakoniec som spadla len ja :) Presne v momente, kedy si môj drahý povedal, že fotiek už mám dosť, že mi natočí video: “Zlatooo, otoč saaaa, točíííím.” “Čooooožblnkblublublub… žijééém!” Ale bilancia dobrá, milión zážitkov a len jeden pád :) A opäť sa nemôžem vyhovoriť na to, že by moju koncentráciu na státie na boarde a pádlovanie narušil nejaký iný výletník. Žiaden tu totiž nebol. Opäť sami. Taká som rada, že sme si vymysleli tento private trip a nešli s nejakou organizovanou skupinou.

Cestou k našej poslednej zastávke Cadlao Lagoon sa chalani vyzabávali hecovaním sa navzájom, ako rýchlo ten náš speedboat dokáže ísť. Ja sa v tom teda moc nevyznám, ale keďže som neriskovala vybitie zubov tým skleneným pohárom, neodvážila som sa počas našej šialenej jazdy ani napiť. Takže asi tak rýchlo sme šli :) Jak úúúplní blázni! Adrenalín na maximum!

Ten mi klesol, až keď sme zakotvili uprostred ľudoprázdnej Cadlao lagúny, chvíľu len tak plávali okolo lode, sledovali západ slnka a vyjedali ovocie, ktoré čarovná chladnička tiež ukrývala.

Vyrehotaní, vyzážitkovaní, vyšnorchlovaní, vykúpaní a vynatriasaní speedboatom sme zakotvili na 7Commando Beach. Oficiálne je to posledná zastávka Tour A, kde výletníci zvyknú zakončiť svoj hopping trip. Tá je ale vlastne našou domovskou plážou, kde sme ubytovaní. Takže sa neráta :)

Každopádne sme si takto prešli zastávky z každej Tour od A po D. Nie všetky, ale myslím, že rozhodne tie naj :) Určite sú aj klasické verejne ponúkané výlety nezabudnuteľne krásne, ale ak sem niekedy zavítate a bude to čo i len trochu možné, choďťe na Island hopping súkromne, ideálne s niekým miestnym, kto pozná ako to tu chodí, kedy chodia hromadné výlety, resp. kedy a kam nechodia a vie, kedy je taká vodná hladina, ktorá vám dovolí si dané miesta užiť úplne naplno. Tak ako my.

Čakal nás ešte záverečný adrenalínový zážitok – 6 hodinová cesta autom späť do hlavného mesta Palawanu Puerto Princessa, odkiaľ sme mali odletieť a už mali kúpenú spiatočnú letenku späť do Manily. Oblieval ma pot už len pri tej predstave. Vďaka Paulovi a Emme sa, našťastie, nekonal. Chválabohu, že ich máme :) Úplne zhrozene na nás pozerali a krútili hlavami, prečo sme si, preboha, nekúpili letenky priamo z El Nida, veď aj tu je jedno malé letisko. Ale kto to mal vedieť?? Let do Manily z El Nida trvá necelú hodinu. Nám mala cesta trvať tých 6 hodín autom + aspoň hoďka a pol na letisku + hodina letu… skrátka celý deň totálne zabitý. Vďaka ich odporúčaniu sme si teda narýchlo checkli letenky z El Nida. Našťastie, boli ešte posledné voľné. Tak sa nám pôvodne takmer 10 hodinová cesta do hlavného mesta Filipín stiahla na dve:) A letisko uprostred poľa, kde sa popri pristávacej ploche pasú kravy, kde nemajú skener batožiny, takže vám kufor ručne prehľadajú (naozaj veľmi zbežne) a kde vám na rozlúčku spievajú, hrajú a mávajú miestni… to je zážitok, o ktorý som teda veľmi rada, že som neprišla.

TraFaM

foto: ja, Ivan a jedna je aj Jessova práca, hádajte ktorá:)

+ map by internet