• Anna Tásler-Onderková

Aruba – One Happy Island


Trojica ostrovov pri pobreží Venezuely Aruba, Bonaire a Curaçao tvoria skupinu tzv. ABC ostrovov. V lete sme dva z nich precestovali. O Curaçae som písala minule TU a tu je pokračovanie…

Aruba, slnkom pobozkaný ostrov ležiaci v južných tyrkysových vodách Karibiku, má všetko, čo si môže každý, aj naozaj náročný, dovolenkár priať. Juhozápadnou časťou ostrova sa tiahnu široké a niekoľko kilometrov dlhé piesočné pláže lemované luxusnými hotelovými rezortmi. Ak ste čo i len trochu športovo založení, iste neodoláte vodným lyžiam, kitesurfingu, šnorchlovaniu a ďalším vodným aktivitám, pre ktoré má Aruba dokonalé podmienky vďaka celoročne teplému, ale veternému počasiu.

Promenáda pozdĺž Palm Beach je plná reštaurácií, v ktorých môžete okúsiť všetky chute sveta. Japonské sushi, argentínske steaky, americké hamburgery, španielske tapas, mexické burritos aj pravé talianske cestoviny. Každý si tu príde na svoje. Mimochodom, cestoviny… v reštaurácii Gianni’s vám pripravia špagety priamo v parmezánovom bochníku v tvare suda pri vašom stole. Atrakcia pre oči a syrové nebíčko v papuľke.

Ak však máte chuť na vyslovene tradičnú miestnu kuchyňu, nemali by ste obísť Wacky Wahoo’s. Nájdete ju asi kilometer od promenády smerom do vnútrozemia. Už interiér neveľkej reštaurácie nasvedčuje, že tu sa bude človek cítíť ako pravý ostrovan. Okrem rýb a mäsa na jedálnom lístku vám čašník ponúkne aj „catch of the day“, teda to, čo práve v ten deň rybári ulovili a zaručene čerstvé vám to naservírujú v statných porciách.

Milujem šnorchlovanie. Na chuť som mu prišla len pred pár rokmi. Ešte teraz mám v živej pamäti, ako ma vzal môj dnes už manžel prvýkrát šnorchlovať v Austrálii k jazeru s vodopádmi. Scenéria ako z filmu! Z vodnej hladiny trčalo niekoľko šnorchlov vytešených plavcov a ja sediaca na kameni pri brehu so zdeseným výrazom. Párkrát sa o mňa obtrela ryba, ktorých bolo v jazere na mraky a už som doň viac nevliezla. Postupne som prekonávala svoju paniku z rýb a dnes nechýba šnorchel v mojej povinnej dovolenkovej výbave. Na Arube sú vraj skvelé miesta na šnorchlovanie. Na pláži ponúkali niekoľko výletov ku koralovým útesom. Náhodne sme však sami pri potulkách ostrovom natrafili na záliv, kde tieto lode so šnorchlovaniachtivými turistami kotvili a všetci sa ponárali a obdivovali podmorskú krásu. Hneď sme vytiahli aj my naše náčinie a pridali sa k nim. Popravde, neodpadla som z toho, ale pár farebných rybiek, pár koralov a sem tam nejaká hviezdica sa mi mihli v zornom uhle. Omnoho väčší zážitok vraj majú v tejto oblasti potápači. Ja som zatiaľ na potápanie odvahu nenabrala, ale beriem to ako výzvu a píšem si to na môj “To do list”.

Pokiaľ nie ste zberateľ tričiek, hrnčekov a magnetiek s názvom destinácie, ktorú ste práve navštívíli, presuňte sa radšej z promenády plnej turistických obchodíkov do hlavného mesta Oranjestad. Tu nájdete viacero outletov s oblečením, aj väčšie obchodné centrum s módnymi butikmi svetových značiek. Obzvlášť tie s luxusnými šperkmi a hodinkami. Americkí turisti, ktorých je tu naozaj požehnane, si v nich doslova podávajú kľučky.

Počas našej výpravy Curaçao-Aruba sme nestretli jediného našinca. O to väčšie prekvapenie som zažila na pláži pred hotelom. Ivko ma na chvíľu spustil z dohľadu a už sa mi začali prihovárať kadejakí miestni… bežná prax, keď vidia ženu osamote.

"Hey girl. How are you? Where are you from?"

Mávla som rukou a odpovedala, že z Európy (i tak nikto z nich netuší, kde je Slovensko).

"Which country?"

Ani som sa neobzrela a zamrmlala: "Slovakia."

A v tom sa mi za chrbtom ozvala lámavá slovenčina: "Hey Slovakia, ako sa mas? Bratislava? Petrzalka?"

Ok, zaslúžil si si moju pozornosť chlapče :) Christian pochádza z Venezuely. Žije na Arube a prenajíma náčinie na vodné športy. A študoval u nás niekoľko rokov na filmovej fakulte, býval v Petržalke a dokonca má so Slovenkou dve deti. Nežijú už spolu, ale s deťmi sa vída. Ak som správne pochopila, žijú aj s matkou tiež na ostrove.

Vždy, keď som plynule prechádzala do angličtiny, keďže mi pripadalo zvláštne baviť sa s ním sa arubskej pláži po slovensky, zamračil sa a hneď ma upozornil: “Po slovensky hovor. To je pekny rec.” Prebrali sme spolu slovenské pivo, jahoamerické telenovely, históriu jeho i mojej krajiny a potom sa rozlúčili. Verím, že sa má fajn a darí sa mu!

Už tradične sme si hneď po prílete požičali auto a vydali sa aj mimo frekventovaných turistických trás. San Nicolas je mestečko na juhu ostrova, kde sa každý štvrtok po zotmení koná Carubbian Festival. Nie veľa turistov o tom vie, preto tu stretnete aj kopec domorodcov. Tí ponúkajú na predaj rôzne handmade výrobky, miestne kulinárske špeciality, domáce džemy, koláčiky a limonády. Odvšadiaľ sa ozýva živá hudba a keď pretrpíte polotrápne vystúpenie a la hotelový rezort s tančekmi pripomínajúcimi besiedku v škôlke, okolo 10-tej sa dočkáte veľkej tanečnej show hýriacej pestrofarebnými kostýmami priamo medzi divákmi na ulici. Po zotmení sa začínajú v mestečku vynárať aj sporo odeté dámy s veľavravnými pohľadmi, ktoré vás budú lákať do svojej náruče. Z celej Aruby je prostitúcia legálna len tomto meste, v San Nicolas.

Celú cestu tam i späť som mala pred očami nápis na palubnej doske nášho džípu, vraj „nejazdite na piesočné duny, sami zodpovedáte za všetky škody“. A čo spravia dvaja Slováci s dušou dobrodruha, keď im niekto niečo zakáže? Samozrejme, hneď ďalší deň sme sa vydali na sever ostrova k majáku, od ktorého je, mimochodom, krásny výhľad a k spomínaným dunám. Jasné, že sme tam hneď zapadli. A nie, nemám tento moment, kedy môj muž tlačí veľký džíp silou celého tela a vôle, zdokumentovaný. Na selfie vtedy naozaj nebola vhodná chvíľa J Po nejakom čase sme sa z toho piesku, našťastie, vyhrabali. A už viem, že tá nálepka na palubovke tam nebola len tak pre srandu.

Cestou k hotelu sme ešte narazili na skvelú pláž Hadicurari. Práve sa tam konali akési majstrovská vo windsurfingu, boli tam stánky s občerstvením, hrala muzika, tak sme sa pristavili. K večeru sa súťaž akosi plynule premenila na veľký plážový žúr s kapelami na veľkom pódiu, tancujúcimi windsurfermi a hektolitrami piva. Nič lepšie nás na záver toho dňa naozaj nemohlo postretnúť. Jedine, že by sme ešte našli zlatý poklad, ktorý na mieste, kde sa stretáva hora, kamenné balvany a veľké stromy, podľa miestnej povesti ukryli pred 500 rokmi piráti a ktorý vraj dodnes leží zakopaný niekde na ostrove.

foto: A+I

TraFaM

Tento článok bol spojený s ďalším mojím článkom o Curaçae a v skrátenej verzii uverejnený vo februárovom (2016) čísle magazínu EMMA: