„Nejezděte do Tijuany, prosím, nejezděte tam, je to nebezpečný“, opakovala mi dookola kamarátka Tereza po tom, čo sme sa jej s manželom pri večeri zverili s naším cestovateľským plánom.

Počas výletu po Californii sme sa dostali až na juh tohto amerického štátu, do San Diega. Odtiaľ je to už na skok k mexickej hranici a k mestečku Tijuana, neslávne známom vojnami medzi drogovými kartelmi, či stovkami zmiznutých ľudí ročne, turistov nevynímajúc. Po pár dňoch explorovania sandiegských zákutí a vylihovania na pláži sme na Terezine varovania zabudli a rozhodli sa vyraziť práve do Tijuany.

Cez hranicu radšej pešo

Môj obľúbený Manu Chao v jednom zo svojich hitov spieva „Welcome to Tijuana, tequila, sexo y marijuana…” Čo je na tom pravdy? Na tequilu vsádzam stopercentne, to zvyšné uvidíme, povedali sme si a nasadli do auta smerom k najvyťaženejšej hranici na svete San Ysidro, ktorou denne prejde až 300 tisíc ľudí. Ešte pred tým som síce zodpovedne, no s istou dávkou irónie v hlase oznámila recepčnému v hoteli, kam vyrážame a keď sa nevratíme do večera, nech alarmuje políciu. Nesmial sa, vzal si naše údaje, vrátane čísel pasov, a poradil nám, aby sme auto radšej zaparkovali pred hranicou a na druhú stranu prešli pešo. Poslúchli sme a dobre sme urobili. Kým nekonečná kolóna áut sa tiahla slimačím tempom, my sme už prekročili La lineu, ako miestni hranicu nazývajú. Pasová kontrola, turniket a už dýchate mexický smog.

Suveníry, tequila aj lieky

Za pár drobných vás taxikár odvezie do Centra, najlepšie priamo na Avenida Revolución, hlavnú ulicu, ktorej dominuje 60 metrov vysoký oblúk Tijuana Arch. Bol postavený pri príležitosti vítania nového milénia a predstavuje modernú éru mesta. Drvivá väčšina turistov prichádza do T.J., ako familárne Tijuanu nazývajú, len nakupovať a žúrovať a tak ich kroky smerujú práve sem. V okolí oblúka nájdete bary, kluby, reštaurácie a obchodíky so suvenírmi, oblečením, koženými výrobkami, striebornými šperkmi, ale aj alkoholom a neregistrovanými liekmi. Celkom jednoducho tu na čiernom trhu zoženiete aj také, ktoré sú v iných krajinách ilegálne, či dokonca klasifikované ako drogy. V zásade to funguje presne tak, ako bolo vykreslené vo filme s oscarovým hereckým obsadením Klub poslednej nádeje (Dallas Buyers Club). Ponuku od pouličných predajcov sme však slušne odmietli. Lieky a drogy sú len jedným z mnoha problémov, s ktorými sa mesto pasuje. Prestrelky medzi kartelmi bojujúcimi o moc a vplyv, pašovanie zbraní i ľudí cez mexicko-americkú hranicu, zmiznuté osoby či opustené budovy plné squatterov... nič extra predstava. Napriek tomu sa do Tijuany prisťahuje až 80-tisíc nových obyvateľov ročne. Veľkú časť tvoria aj Američania, ktorí za prácou dochádzajú do U.S.A., no lacnejšie podmienky pre život našli práve v pohraničí.

Keď tequila tečie potokom

Kúsok od Tijuana Arch sa tiahne pestrofarebná pešia zóna Santiago Argüello. Už pri prvých krokoch zacítite vôňu jedla, šíriacu sa vzduchom z typických mexických reštaurácií. Fajita, enchilada, burrito, tacos či quesadilla sú neodmysliteľnou súčasťou menu, na ktoré vás čašníci lákajú priamo na ulici. Sľúbia vám aj tequilu zadarmo, len aby ste si posedeli a najedli sa práve u nich. My sme podľahli neodbytnému Manuelovi, ktorý sa nám celý čas venoval a ponúkal mexické špeciality. Nech už si však dáte čokoľvek, určite to bude obsahovať čili, fazuľu a bude to zabalené v placke, prípadne vám to ešte polejú smotanou a salsou. Takto to majú v Mexiku radi.

Hneď sme si objednali naše obľúbené miestne pivo Pacifico a s potmehúdskym úsmevom predo mňa Manuel položil aj pohárik tequily. Aj vy sa pri jej pití s priateľmi zvyknete handrkovať, či sa má piť čistá, alebo s citrónom a soľou, či dokonca so škoricou a pomarančom?

Keďže mi k nej v Tijuane naservírovali aj soľ a limetku, všetkým dohadom bol ihneď koniec. Odvážne som to do seba „kopla“ aj so všetkou tou parádou, keď na mňa zrazu všetci čašníci vytreštili oči a so zatajeným dychom čakali, čo sa bude diať. Keď sa im nedostalo reakcie, ktorú čakali, vysvetlili mi, že väčšinu žien, turistiek vraj prekvapí sila ich tequily, strasie ich a okamžite siahajú po pohári vody. Tak som im vysvetlila, že som Slovenka a čo pijeme u nás :) Počas obeda nás sprevádzali muzikanti mariachi s neodmysliteľnými mexickými hitmi ako La Cucaracha či Bésame Mucho. Pokojne sa k nim spevom pridajte, potešia sa. Na odchode som si dala ešte jednu tequilu a pobrala sa k ďalšej obľúbenej činnosti – nákupom.

Na „high fashion“ zabudnite

Ak očakávate svetové módne domy a luxusné značky, rýchlo si nechajte zájsť chuť a navštívte radšej Dubaj, New York či inú svetovú metropolu. Ku koloritu Tijuany totiž patria malé obchodíky s farebnými pončami, tričkami s veľavravnými nápismi, polyesterovými šatami a alkoholom. Oplatí sa však poprehrabávať sa v stánkoch so šperkmi a bižutériou od výmyslu sveta a tradičnými koženými taškami, tam sa vždy niečo pekné a vkusné nájde. Popri typickej španielskej koloniálnej architektúre tu v posledných rokoch vyrastá aj nová biznis štvrť Zona Rio s výškovými budovami a modernými hotelmi. Jej súčasťou je aj štvrté najväčšie nákupné centrum v celom Mexiku Plaza Rio Tijuana s vyše stovkou obchodov, poväčšine však miestnych značiek. Po únavnom shoppingu je fajn zvoľniť tempo a posedieť si napríklad v parku Morelos, ktorý je takým malým mexickým Central Parkom. Ten najmä cez víkendy navštevujú celé rodiny, piknikujú, športujú, zatiaľ čo ich decká zabávajú klauni a bábkové divadlá. Ak ste skôr typ obiehača múzeí a pamiatok, tak vás určite osloví miestne kultúrne centrum CECUT, pripomínajúce obrovskú kamennú guľu. Nájdete v ňom ukážky národného umenia a pravidelne sa tu konajú hudobné, tanečné a divadelné predstavenia. Majú tu dokonca 360 stupňový projektor, ktorý vás do sledovania filmu vtiahne intenzívnejšie, ako všetky 3D, 4D a neviemkoľko D obrazovky. A ak by vaše cesty zablúdili až k oceánu, určite navštívte Plaza Monumental. Táto aréna býčich zápasov leží priamo na pobreží. Možno natrafíte práve na nejaký koncert či boxerský zápas, ktoré sa tam zvyknú konať. Pódium tu už otestovali aj také hviezdy, ako napríklad Ricky Martin, Pitbull, či naposledy aj Enrique Iglesias, ktorý si práve tu dorezal ruku na letiacom drone.

Párty, párty a zase párty

V čase, keď sme sa my začali poberať domov, sa v uliciach Centra začala vynárať zábavychtivá mládež. Hlavne californskí teenageri, ktorí si sem chodia užiť víkendy a opiť sa v nočných kluboch, aj keď ešte nedosiahli v štátoch na túto činnosť uzákonený vek 21 rokov. Tu vám nalejú ako u nás, od 18-tich. Kto vie, koľkí z nich po polnoci zakončia svoj žúr v tijuanskom Red Light Districte v Zona Norte s prekvitajúcou (no legálnou) prostitúciou. Každopádne, to sme už nezistili, keďže sme sa pobrali späť k americko-mexickej hranici. Keby sme vedeli, čo nás tam bude čakať, veru by sme vyrazili z mesta aj o niečo skôr. Niekoľko stoviek metrov dlhý rad ľudí, prevažne mesticov. Turistov medzi nimi rozpoznáte podľa sombrera na hlave, ktoré si odnášajú ako suvenír a Američanov, ktorí si sem odskočili za zábavou a nákupmi, zase podľa kartónov piva. Do zásoby, keďže je tu omnoho lacnejšie ako „doma“. Podľa rýchlosti posúvania sa radu sme to odhadli na také dve hodiny čakania, kým sa dostaneme na americkú stranu.

Možno zmámení únavou zo slnka a možno dočasným zatemnením mysle nám prišlo ako dobrý nápad prijať ponuku Mexičana v stredných rokoch s neodmysliteľnými fúzikmi, ktorý sa nám prihovoril. Vraj nás za malý poplatok vo svojom aute prevezie hranicou omnoho rýchlejšie, keďže jeho dodávka je už takmer na rade a o chvíľu ho preclia. Nasledovali sme ho k autu, v ktorom už sedeli ďalší 4 turisti, tešiaci sa rovnako ako my, že nemusia stáť v nekonečnej fronte. Keď sa však dodávka pol hodinu nepohla ani o meter a chlapík s ďalšími kamarátmi zmätene odbiehali od auta a späť, začali sme šípiť, že toto asi nebude úplne OK. No to sme si ešte s ostatnými spolusediacimi robili žarty o tom, či nás predajú na orgány, alebo len okradnú. Minúty plynuli. Na naše otázky sme vždy dostali rovnakú odpoveď: vraj máme vydržať, že o chvíľu vyrazíme. Nervozita v aute sa už dala doslova krájať. Vtedy som to už nevydržala a demonštratívne vystúpila. Radšej budem stáť v rade, ktorý sa aspoň pomaly hýbe, ako sedieť v aute, ktoré stojí už hodinu na jednom mieste! V mojom mužovi sa dokonca prejavila odvaha chytiť Mexičana „PoďtePreveziemVás” pod krk a vytrieskať (nie doslovne) z neho naspäť aj tých 50 dolárov, ktoré sme mu za „expresný” prevoz hranicou zaplatili. Rad sme si napokon vystáli, cez hranicu sa späť do štátov tiež dostali a máme aj zážitok, ktorý, našťastie, patrí dnes už do kategórie úsmevných. A z toho, čo spieva Manu Chao, sme si napokon potvrdili len tretinu. Tequilu nám ponúkali na každom rohu, sex a drogy nie. Ktovie, čo sa v tejto milej turistickej destinácii musí diať po zotmení, keď má takú povesť? Ako sa však vraví: bez vetra sa ani lístok na strome nepohne.

TraFaM

foto: A+I

Magazín EMMA uverejnil tento môj cestopis v mierne upravenej a skrátenej verzii vo svojom augustovom (2015) čísle: