• Anna Onderková

Roadtrip - východné Slovensko, Ukrajina, Poľsko

Túžite po dobrodružnej dovolenke, no máte hlboko do kapsy? Vyrazte na low-cost roadtrip po strednej Európe a spoznajte ďaleký východ Slovenska, Ukrajinu aj Poľsko na jeden šup.

Kúpala som sa už na Bora Bora, nakupovala v New Yorku i v Sydney, videla Eiffelovku aj šikmú vežu v Pise, no hanbila som sa, keď som niekde musela priznať, že som ešte nikdy nebola v Poľsku či na Ukrajine. Pritom len pár kilometrov od východných hraníc som vyrastala. Keďže som väčšinu úspor vrazila do nedávnej prestavby bytu, povedala som si, že na letnej dovolenke ušetrím a zároveň dobehnem staré resty. Všetci predsa tvrdia, že na Ukrajine je lacno. Vraj aj benzín. Tak štartujem auto, beriem kamošov a vyrážame smer východ. Ďaleký východ!

Wild Wild East

„Na Ukrajinu? A autom?!“ Môj otec sa len chytal za hlavu, keď som mu povedala môj plán prejsť západnú Ukrajinu, odtiaľ sa presunúť do Poľska a cez Tatry sa vrátiť späť domov na Slovensko. Popravde, zastavila som sa u rodičov pri Humennom, lebo som ich jednak mala po ceste, no odkedy si kúpili motorku, vedela som, že od nich vymámim aj pár dobrých tipov na výlety v okolí. Na každý prst ich majú aj desať, stále niekde „lietajú“. Pred tým, než prekročíme slovensko-ukrajinskú hranicu, som mala v pláne mojim bratislavským kamošom ukázať svoj rodný kraj. Niektorí nikdy neboli ďalej než v Tatrách či Košiciach. Oblasť Vihorlatských vrchov či rusínske dedinky považujú za totálny „Wild Wild East“, teda divoký divoký východ. Asi videli film Čiara s Tomášom Maštalírom. Áno, je to presne tá časť Slovenska, ale až také divoké to tu nie je, verte mi. Len sa tu ako neznalý turista nepúšťajte do bitky ani pretekov v pití. Nevyhráte. Radšej si užite trochu turistiky v sopečných Vihorlatských vrchoch. Tie sa rozprestierajú v okresoch Humenné, Snina, Michalovce a Sobrance a nad tunajšou prírodou už híkal nejeden návštevník.


Vraj tu nič nie je...

My východniari pritom dobre vieme, aké prírodné poklady tu máme ukryté. Chránenú krajinnú oblasť Vihorlat, aj Vihorlatský prales s vyše 240 ročnými bukmi, ktorý je zapísaný v zozname Svetového prírodného dedičstva UNESCO. Či v lete, alebo v zime, vyliezť môžete na 1 075 metrov vysoký Vihorlat - najvyšší kopec pohoria. Uznávam, kreatívni veľmi pri vymýšľaní názvov neboli. Vihorlat sem, Vihorlat tam. Pre úplných začiatočníkov, prípadne rodiny s malými deťmi, je ideálna túra okolo Morského oka. Po Štrbskom a Veľkom Hincovom plese je to tretie najväčšie prírodné jazero na Slovensku a ide o prírodnú rezerváciu s piatym a teda najvyšším stupňom ochrany. Keď už tu budete a máte dosť síl, vylezte aj na Sninský kameň. Budete mať krásny panoramatický výhľad na celú kotlinu, dedinky sninského a humenského okresu, aj okolité hory. Ak si nebudete istí, ktorý kopec je ktorý a kadiaľ sa vydať, miestni vám radi poradia. S najväčšou pravdepodobnosťou majú miestne hory pobehané. A keď som to zvládla ja, čo som vždy uprednostňovala pláže pred kopcami, a to nevlastním ani poriadne turistické topánky, dáte to určite aj vy. Cestou k slovensko-ukrajinskej štátnej hranici sme sa zastavili ešte v bývalom travertínovom lome Beňatina pri Sobranciach, kde vzniklo unikátne jazero. Vďaka čistej tyrkysovej vode ho prirovnávajú k chorvátskym Plitviciam. Rýchle kúpanie, pár fotiek na instagram a naberáme smer pozemný hraničný prechod Ubľa.


Iný svet

Bojím sa len dvoch vecí. Nekonečného čakania na hranici a že nám budú chcieť skontrolovať, či máme v aute hasiaci prístroj. Na Ukrajine totiž patrí do povinnej výbavy auta. A aj keď sme stáli po ceste na štyroch pumpách, žiaden sme nezohnali. Ani na našej, ani na ukrajinskej strane. Tak sme sa na to napokon vykašľali a počas celého pobytu u východných susedov sa spoľahli na šťastie. Ak by ste ho náhodou nemali toľko čo my, pre istotu si ten hasiaci prístroj zožeňte už pred cestou. Na hranici sme na naše prekvapenie strávili sotva 15 minút. Že sme v inej krajine by sme spoznali okamžite aj bez pečiatky v pase. Mimochodom, ten si nezabudnite, občiansky preukaz nestačí. Tak rozbité cesty ako od hranice do Užhorodu ani u nás nemáme. A to viem, že na kvalitu ciest sa u nás zvykne riadne hundrať. Choďte na Ukrajinu a uvidíte, čo je to tankodróm. Ako na správnom roadtripe, mala by som aj vietor vo vlasoch, keby som mala kabriolet. Ale stiahnuté okienka sa do tejto atmosféry hodili viac. Z rádia hrá ukrajinská ľudovka, lakte máme vystrčené vonku z okien ako miestni a v kostiach cítime, že tento výlet bol dobrý nápad.


Návrat do čias minulých

Užhorod bol našou prvou zastávkou na Ukrajine. Pri väčšej dávke predstavivosti mi miestami pripomínal Banskú Štiavnicu. Mesto, ktoré sa snaží byť aj moderné, aj si zachováva historický ráz, kde úzkymi uličkami stúpate hore a dole po mačacích hlavách. Nájdete tu príjemné vinárne aj tradičné reštaurácie, kde sme, samozrejme, ochutnali aj miestne špeciality. Boršč, kapustňak, pilaf či varenyky, ukrajinská kuchyňa mi veľmi pripomínala tú ruskú. Nie celé mesto je však takto romantické. Natrafíte tu na staré socialistické budovy, v ktorých dodnes sídlia úrady či divadlo. Hlavný mestský život sa sústreďuje okolo rieky Uh. Na jej nábreží je množstvo reštaurácií a cez rieku vedie most, na ktorom, ako v mnohých iných mestách, zaviedli tradíciu pripínania zámkov lásky o zábradlie. K najkrajším pamiatkam v meste patria náboženské stavby. Z pravoslávnych, keďže väčšina obyvateľov sa hlási práve k tejto cirkvi, je to modrý Chrám Krista Spasiteľa. Z gréckokatolíckych zase žltá Katedrála povýšenia svätého kríža, ktorú sme denne míňali, keďže len kúsok od nej sme mali hotel. Priamo v meste stojí aj Užhorodský hrad. Za jeho obrannými múrmi nájdete veľkú záhradu a ako každý hrad, aj tento má svoju legendu. Tá miestna hovorí o bielej pani, dcére bývalého panovníka, ktorú otec zavrel do veže a jej duch tu vraj dodnes straší.


Socha, ktorá plní priania

Naším hlavným cieľom na Ukrajine bolo mesto Ľvov. Po troch dňoch v Užhorode, ktoré vám budú na prehliadku mesta a okolia bohato stačiť, sme sa ešte cestou zastavili v Mukačeve. Prešli sa po peknom historickom centre mesta, ale hlavne sme si to vystúpali na kopec nad Mukačevom k hradu Palanok. Ten je tu najväčšou atrakciou. V priestoroch hradu je aj zaujímavé historické múzeum a ako som sa na vlastné oči presvedčila, žiaden turista pri prehliadke neobíde sochu panovníka Fedora Korjatovyča na nádvorí. Každý sa pri nej pristaví, chytí Fedora za prst, ktorý sa ligoce do diaľky, taký je vyleštený od obchytkávania, a povie mu svoje tajné prianie. Vraj sa vyplní. To moje sa splnilo. Žiadni policajti nás totiž nezastavili ani počas následnej štvorhodinovej cesty z Mukačeva do Ľvova. Aj kvalita ciest, po ktorých sme jazdili, sa výrazne zlepšila.


Najkrajšie mesto Ukrajiny

Úprimne priznávam, z Ľvova som ostala v šoku. Vedela som, že má toto mesto na konte veľa ukrajinských prvenstiev. Konal sa tu prvý hokejový zápas, tlačili prvé noviny, či stál prvý pivovar aj ukrajinská univerzita... Čakala som teda všeličo, ale tak kozmopolitné mesto s nádherným historickým centrom, meštianskymi budovami, štýlovými reštauráciami, hipsterskými kaviarňami a muzikantmi na každom rohu, to som si nepredstavovala ani vo sne. V meštianskych domoch na Rynku, ako nazývajú hlavné námestie, nájdete malé múzeá, galérie a obchodíky. V každom rohu Rynku stojí fontána zobrazujúca antické postavy Dianu, Adonisa, Neptuna a Amfitritu. Na terase kaviarne pri Dianinej fontáne sa každý víkend konajú tanečné večery. Ľudia tu hromadne tancujú tango či salsu a zábava vibruje celým námestím.

Rynok často prirovnávajú k slávnym námestiam v Krakove či v Prahe a myslím si, že sa im pokojne môže rovnať. V jeho strede stojí historická radnica a keď si vykráčate 400 schodov až do jej veže k zvonici a zbadáte ten úžasný výhľad, určite neoľutujete. Vraj ide o najvyššiu vežu podobného typu na celej Ukrajine. Ďalšie prvenstvo pre Ľvov! A bez toho, aby ste opustili 700 tisícovú metropolu západnej Ukrajiny, si tu môžete užiť aj pravú vidiecku atmosféru. V Ľvovskom skanzene, ktorý patrí k najväčším v Európe a je tiež zapísaný v UNESCO, stoja jedinečné drevené domčeky, kostoly, dokonca škola a mlyny dovezené z celej Ukrajiny. Ľvov má skrátka šarm a nájdete v ňom takú akurátnu kombináciu histórie aj moderných prvkov.

Dokonca vám viem čo-to porozprávať aj o miestnom zdravotníctve. Neplánovane sme sa totiž v Ľvove ocitli aj na pohotovosti. Ukrajina neostala nič dlžná svojej povesti, lekár nám rovno povedal, že poistenie tu s nami nikto riešiť nebude. Čo by ste robili vy, keby ste mali krvácajúcu ranu, čo nevyhnutne potrebuje šitie? Zaplatili sme na ruku, nič iné nám neostávalo. Ale v konečnom dôsledku to bol milý lekár, svoju robotu odviedol dobre a zážitok z ukrajinskej nemocnice predsa nemá každý. Nie že by ste po ňom túžili.


Ďalšia zastávka - Krakov

S piatimi čerstvými stehmi sme opúšťali Ukrajinu a mierili do Poľska. Krakov som mala na mojom cestovateľskom zozname už roky a keď som sa prechádzala cez Sukiennice, najstarší obchodný dom sa svete uprostred Główneho Rynku, kde sa v minulosti obchodovalo s korením, hodvábom a exotickým tovarom z Východu, v duchu som si búchala hlavu o stenu, prečo som tento zážitok tak dlho odkladala. Ďalšou dominantou najväčšieho stredovekého európskeho námestia je Mariánsky kostol s dvomi vežami. Z tej vyššej každú hodinu hrá trubač do štyroch svetových strán typickú poľskú melódiu hejnal. Metropolu južného Poľska na Visle som si okamžite zamilovala.

V Krakove sa nachádza až 6000 historických objektov. Slávny gotický Wawelský hrad, ktorý má prívlastok architektonický skvost Európy, je ďalším z nich. Pod hradom je socha draka, ktorá chrlí oheň a je spätá s legendou, podľa ktorej drak ohrozoval hrad a jeho obyvateľov, až kým ho princ Krak neprekabátil a nezabil. Naše auto sme nechali odparkované počas celého pobytu v Krakove na parkovisku pred hotelom. Medzi hlavnými pamiatkami mesta sme sa poľahky presúvať pešo, prípadne sme jazdili električkami. Najradšej som sa však v Krakove túlala po židovskej štvrti Kazimierz. Tá je dnes plná štýlových kaviarní, z ktorých znie živá muzika, na námestiach stoja food-trucky s rýchlym občerstvením a hipstersko-umeleckou atmosférou to tu dýcha jedna radosť.


Soľ nad zlato

Po pár dňoch v Krakove, keď sme už videli, navštívili a ochutnali všetko, čo sme mali v pláne, sme zavelili smer domov. Ale nie tak rýchlo. Povinnou zastávkou, keď už cestujete južným Poľskom, je Wieliczka. Stovky metrov pod zemou tu leží jedna z najstarších soľných baní na svete. Nemohli sme ju obísť, keď som sa dočítala, že aj lustre v nej sú zo soľných kryštálov. To musím vidieť! Prehliadku si treba vopred objednať, bez sprievodcu sa dovnútra nedostanete, no a ten vás potom prevedie kľukatými tmavými šachtami, popri podzemných jazerách, soľných sochách, sálach, aj spomínaných soľných lustroch. Áno, mali presne ten wow efekt, oplatilo sa merať cestu. Mimochodom, soľ sa vo Wieliczke ťažila ešte v roku 1992, čo nie je zas tak dávno.

Cez Zakopané sme sa potom vracali späť na Slovensko a v aute bilancovali. S vlastným tátošom na štyroch kolesách sme boli pánmi svojho času. Dopredu sme nič extra neplánovali. Ak sa nám niekde páčilo, ostali sme dlhšie. Predĺžiť si ubytovanie nebol problém, možností všetkých cenových kategórií bolo v každom meste kopec. Navyše, ak cestujete partia, zdieľate nielen zážitky, ale aj náklady. Oplatilo sa tankovať hlavne na Ukrajine. Mimochodom, ak máte obavy o bezpečnosť, tak nemusíte. Ani na sekundu som nemala u našich výhodných susedov pocit ohrozenia. A z ukrajinskej aj poľskej kuchyne sme si prsty oblizovali. Zhodli sme sa, že takéto roadtripy musíme podnikať častejšie. Len nabudúce už dúfam vynecháme prehliadku nemocnice.


TraFaM

Foto: Archív A. O.


Tento môj článok bol uverejnený v septembrovom (2020) čísle magazínu EMMA