• Anna Tásler-Onderková

Zanzibar: ostrov klinčekov, krásnych pláží a fanúšikov slovenských futbalistov


Minimálne 3 roky som ho „užierala“, že by sme mali ísť do Afriky. Áno, raz určite aj tuto blízko do Egypta alebo Maroka, ale zo všetkého úplne najviac do východnej časti kontinentu, na safari, do Kene, Tanzánie a tááák. Neuveriteľne ma to tam lákalo a neviem prečo môjho muža až tak veľmi nie. Ale pre pokoj v rodine napokon prikývol.

Po hodinách strávených nad mapami a počítačmi, pri hľadaní leteniek a ubytovania bol napokon plán nasledovný: týždeň na pobreží Kene v okolí Mombasy, prelet na tanzánsky ostrov Zanzibar, po týždni späť do Kene, pár dní v Nairobi a na záver ešte safari. Keď som prišla 2 týždne pred odletom s informáciou, že kvôli preletu z Kene na Zanzibar budeme potrebovať očkovanie proti žltej zimnici, mal sto chutí výlet sabotovať:) Ono je to s tým očkovaním tak na náhodu... môžete niečo chytiť, ale aj nemusíte. A na letisku je to veľmi podobné. Môžete naraziť na colníka, ktorý si od vás vypýta očkovací preukaz, ale aj nemusíte. My sme mali napokon šťastie na takého, ktorý sa nám ledva pozrel do pasu a neriešil. Ale pre každý prípad sa asi zaočkovať treba, pokiaľ to vyslovene vyžadujú. Čo vám poviem, trieskať si hlavu o stenu letiskovej haly, keď vás nevpustia do krajiny... to by som zažiť nechcela.

Let z Mombasy na Zanzibar trval asi hodinku takým tým malým lietadlom, na ktoré majú ľudia, čo sa boja lietať, problém aj pozrieť. Voľakedy som aj ja pri takých letoch mala stiahnutú riťku, ale po skúsenosti spred roka z Ázie, kde sme mali asi 20 preletov kadečím možným, čo už hádam ani nespadalo do kategórie lietadlo, ale skôr truhla s krídlami, už zvládnem asi všetko. Hneď po prílete v zmenárni sme sa stali takmer milionármi, keďže za 1 euro vám vymenia asi 2500 tanzánskych šilingov. A taxíkom sa odviezli úplne na najsevernejšiu časť ostrova, kde vraj najmenej badať tie šialené rozdiely medzi odlivom a prílivom, o ktorých ste už možno tiež počuli. Aj mne to spomínalo viacero kamarátov, že bacha! Na takmer všetkých zanzibarských plážach vraj pri odlive more „odchádza“ od pláže aj niekoľko stoviek metrov a vy sa riadne nachodíte, kým sa aspoň po pás namočíte. Na severe, v oblastiach Kendwa a Nungwi to nebolo až také citeľné.

Aké krásne sú tu pláže a jemný biely piesok, o tom ani písať asi nemusím, to vidieť celkom jasne na fotkách nižšie. O tom, že Zanzibar začína byť na môj vkus trošku moc turistický, o tom sa mi pre zmenu písať vôbec nechce, lebo ešte teraz sa mi dvíha tlak pri spomienke na to, ako bol náš hotel plný uhulákaných Talianov (a to ja mám Talianov fakt rada, nič proti nim, ale čo je veľa, to je veľa!). Skrátka, dobre si premyslite, či vám za to stojí all inclusive rezort, alebo či by vám nevyhovovala skôr nejaká private chatka, kde budete mať pokoj. Ja väčšinou dávam prednosť práve takémuto pokojnejšiemu typu ubytovania, prípadne malým rodinným hotelíkom s bungalovmi. Po dlhej dobe sme tu na Zanzibare spravili výnimku, ktorá nám len potvrdila pravidlo, že nabudúce opäť radšej niečo menej megalomanské. Ale zase nech to nevyzerá, že sa sťažujem... výhľad krásny, ubytovanie, strava, bazény, atrakcie pre deti (ak s nejakými cestujete)... všetko super. Len moje dobrodružné ja ma neustále ťahalo mimo rezort objavovať okolie a zoznamovať sa s lokálnymi obyvateľmi.

Nebolo treba chodiť ďaleko... kúsok od hotela, priamo pri pláži bol skvelý masajský market. Aj napriek tomu, že miestni obyvatelia sú vlastne Swahilčania a oficiálnym jazykom je tu swahilčina, takmer všetci už vďaka prílivu turistov hovoria anglicky. A aj keď najčastejšími slovami na markete sú look-look a cheap-cheap, ak sa trošku skamarátite (a, samozrejme, nejaký ten obraz, magnetky, tričká, či iné suveníry od nich aj kúpite) dozviete sa aj kopec iných zaujímavých vecí z ich života, prípadne vám dajú tipy na fajn lokálne bary. Jeden masaj ma už ťahal za ruku, že mi ide ukázať neďalekú dedinu... kým sa nezjavil Ivan a nehodil naňho taký ten „hej, kamoško!!“ pohľad.

Do tej dediny nás napokon vzala Anna. Najmilšia osoba, akú som na Zanzibare stretla. Pochádza z mainland-u, teda z pevninskej časti Tanzánie a tu na ostrove pracuje ako barmanka v rezorte, kde sme boli ubytovaní. Spriatelili sme sa takmer okamžite po príchode, keď sme zistili, že máme rovnaké mená. Všetci jej kolegovia z baru nás už po pár dňoch nevolali inak ako black Anna & white Anna:) V jeden večer, keď jej skončila šichta, sme sa stretli a šli spolu navečerať do dediny. Viedla nás tmavými zaprášenými uličkami, ktorými denne prechádza do a z práce domov. Zdravila sa s miestnymi obyvateľmi a kamarátmi, ktorí mnohí trošku zazerali, čo za biele tváre si to ťahá so sebou. Pri večeri v lokálnej reštike, kde nám odporučila ugali - kukuričnú kašu, ktorú jedávajú, lebo je omnoho lacnejšia ako ryža, a nejaké karí, nám porozprávala svoj príbeh. Ako pochádza zo 4 sestier a jej otec, keďže veľmi túžil po synovi, si našiel ďalšiu ženu, ktorá mu porodila chlapca. Že to v Afrike ako šikovná a ambiciózna žena vôbec nemá jednoduché. Od mladosti sa stará sama o seba, aj prácu na Zanzibare si našla sama a je jedinou ženou, ktorá robí v rezorte za barom. Vraj je to takmer výlučne mužská záležitosť. S ubytovaním to vraj tiež nie je žiadna sláva. Každý nájomca sa jej pýta, či má manžela (a to má kočka len 23 rokov!) a ako chce takto sama platiť nájom. Ďalším problémom je jej katolícka viera. Moslimovia to tu majú vo všetkom omnoho jednoduchšie, keďže komunita katolíkov je tu vo veľkej menšine. Mnohí vraj práve kvôli tomu svoje vierovyznanie taja, no ona nie, vždy hrdo prizná, že je katolíčka. Po večeri nás pozvala do svojho príbytku. O maličkú skromnú izbičku s papundeklovými (taká tenká drevotrieska či čo to bolo) stenami v obytnom komplexe sa delí s kolegyňou z hotela. Ale musím uznať, že to mali zariadené pekne. Posteľ, police, stôl, stoličky, telka, plagáty na stenách a skrinka s riadom, všade čisto. Kuchynka a toaleta boli spoločné na chodbe. Ponúkla nás vodou na priedomí, kým sa prezliekla z rovnošaty do niečoho pohodlného a vhodného do baru. Lebo sme šli ešte trochu požúrovať. Odviezol nás autom jej kamoš taxikár, aj cenu vybavila ako pre miestnych... V Gerry’s bare na Nungwi Beach to pred polnocou už riadne žilo. Live kapela, miešané drinky, tanzánske pivo Kilimanjaro (btw: Anna nepije alkohol, tak ona limonádovala celý večer), nohy v piesku... fajnový večer to bol. A s Annou som doteraz v kontakte. Dokonca sa s Ivanom dohodli, že ak sa raz bude vydávať, príde jej zahrať na svadbu. A taká pravá africká svadba, wooow, to už teda musí byť zážitok! Verím, že sa dočkám skoro:)

Okrem krásnych pláží a leňošenia na nich je najväčšou zanzibarskou atrakciou Stone Town, historická časť hlavného mesta v západnej časti ostrova. A od roku 2000 dokonca zapísaná v UNESCO. Jasné, že i my sme si dali takýto celodenný výlet. Aj tu platí, že cenu všetkého treba zjednávať... taxíky, suveníry... skrátka všetko. Osobne si myslím, že aj tak sme kopec vecí preplatili, no keď sú miestni milí, fakt sa mi nechce handrkovať o dolár či dva (áno, aj americkými dolármi sa niekde dá platiť, ale nie všade). A taxikári vám tiež niekedy porozprávajú kadejaké miestne špecifiká. Napríklad ma zaujímalo, prečo je tak strašne veľa domov, ktoré sme míňali po ceste, nedokončených, len hrubé stavby, často bez striech, dverí (sklenené okenné tabule nemali zväčša ani dokončené domy, len akési provizórne rolety, takže ich absencia ma neprekvapovala). A hlavne, tie domy vyzerali, že takto nedokončené stoja už celé roky. Vraj je to vždy len otázka peňazí. Ak si kúpia pozemok, musia potom dlhé roky šetriť na to, aby na ňom dom vôbec postavili. Aj on sám vraj má takto rozostavaný dom už 10 rokov a stále na ňom priebežne pracuje.

Po asi hodine cesty nás vysadil v Stone Town-e pred House of Wonders – krásnou budovou pri pobreží z roku 1883, ktorú pri návšteve mesta určite neprehliadnete. Bola prvou budovou na Zanzibare, ktorá mala zavedenú elektrinu a dokonca prvá vo východnej Afrike, čo mala výťah. Momentálne slúži ako múzeum swahilskej a zanzibarskej kultúry.

Od House of Wonders sa tiahne priľahlá historická pevnosť, tzv. Old Fort, ktorý v minulosti chránil mesto pred európskou inváziou. Dnes je jeho nádvorie skôr kultúrnym centrom, kde sa konajú rôzne festivaly, markety a workshopy. Aj v čase našej návštevy odtiaľ znela hudba. A nie len spoza hradieb. Aj priamo na ulici a najmä v parku Forodhani Gardens rovno oproti. Kopec muzikantov a tanečníkov, ako aj stánky s lokálnym street foodom a množstvo divákov. Celé mesto malo taký príjemný vibe. Dobehli sme dokonca aj sprievod s tanečníkmi, ktorý sa presúval mestom a chvíľu s nimi kráčali a tancovali.

Až kým sme nenarazili na Mercury House – dom, v ktorom vyrastal legendárny Freddie Mercury. Vedeli ste, že pochádza práve zo Stone Townu tu na Zanzibare? My áno. A tiež, že nemôžeme toto miesto vynechať. Dnes je z domu malý hotelík, kde sa dajú prenajať izby, no do zhruba svojich 8-mich rokov tu táto rocková hviezda žila, vyrastala, hrávala sa v miestnych uliciach a vraj aj v časoch, keď ostrov jeho rodina opustila, sa sem zvykol Freddie rád vracať.

Celé hodiny sme sa motali úzkymi uličkami a obdivovala som krásne kamenné domy s verandami, na ktorých posedávali miestni. Typické sú aj masívne drevené brány domov, vyrezávané, mnohé s ostrými ostňami smerujúcimi nie dohora, ale smerom do ulice. Neviem, čo je na tom pravdy, ale vraj sú na dverách tie ostne kvôli tomu, aby odlákali slony, ktoré by sa chceli dobýjať dovnútra. Nuž, tu na ostrove som žiadne slony nevidela, ale tuším sú tieto brány indickým vplyvom a tam už by sa tej povere dalo veriť;)

Jasné, že v uliciach sa budete doslova potkýnať o obchodíky so suvenírmi, do ktorých vás budú predavači lákať. Narazíte aj na umelcov, ktorí maľujú pestrofarebné obrazy, tiež rezbárov, či šperkárov...

Za návštevu rozhodne stál aj Darajani Market. Najväčší miestny trh, kde sa cez seba prekrikujú predavači ovocia, zeleniny, ale aj mäsa, rýb a hlavne korenia. Lebo korenie, to je to, na čo sú tu hádam najviac hrdí. Zanzibar je dokonca nazývaný ostrovom klinčekov. Ale nie len tie sú tu populárne – ideálny suvenír... domov sme sa vracali s asi 20 vrecúškami všelijakých voňavých korenín od škorice až po rôzne druhy karí.

Ak chcete ochutnať niečo tradičné, najesť sa môžete buď priamo na trhu, alebo v niektorom zo stánkov v okolí. My sme sa nechali ukecať miestnym chalanom, s ktorým sme sa dali náhodne do reči. Vraj „poďte sa najesť sem, tu dobre varia“, a nie, nebol to ich zamestnanec, len tak šiel okolo a prihovoril sa. Angličtinu v stánku neovládali, tak mi ešte poprekladal čo bolo treba, povysvetľoval čo ako chutí a pomohol mi objednať. Vsadila som to na biryani ryžu, ktorú som už poznala z Indie. Biryani je špeciálna zmes korenia (klinčeky, kardamon, škorica, mäta, sušené rajčiny, cibuľa, cesnak, koriander, zázvor... no všetko možné v tom je!) ktoré je základom tohto jedla a je už len na vás, s akým druhom mäsa si to nakombinujete. Fakt mňamka.

Okrem toho, že bol Zanzibar odnepamäti známy obchodovaním s korením, neslávne ho preslávil aj trh s otrokmi, ktorý tu prekvital v 19. storočí. Tu sme trošku zanedbali prípravu a naštudovanie vopred, keďže ma Ivan presviedčal, že to bude len také námestíčko, nejaký malý pamätník, pozrieme a ideme ďalej. Tak za prvé: v tých úzkych uličkách sme sa asi na hodinu totálne stratili, motali sa a hľadali cestu k tomuto Slave Marketu. Až sme to už totálne zničení a upotení (lebo bolo asi 40 stupňov!) vyriešili pár šilingami, ktoré sme dali do ruky náhodnému chlapcovi, aby nás tam zaviedol. A za druhé: zistili sme, že to je normálne akoby múzeum, s námestím, sochami, katedrálou, kde si na bráne vypýtajú vstupné a pridelia vám sprievodcu, ktorý vás tým celým pamätníkom prevedie. Všetko fajn, ibaže my sa máme asi o pol hodinku stretnúť na opačnom konci mesta s taxikárom, čo nás sem doviezol a má aj odviezť späť do hotela. To nestíhame. Tak sme začali ukecávať strážnika na bráne, či nemôžeme len tak nakuknúť, cvaknúť jednu/dve fotky a že pôjdeme. Bol dosť neoblomný. Až do momentu, kým sa neopýtal odkiaľ sme. Slovakia. Aaaaaa Slovaaaakiaaaa! Rozžiarili sa mu oči. Football. Marek Hamsik. And Martin Skrtel. Nadšene sme prikyvovali, yes, yes! Tak nám porozprával ako miluje futbal, akých máme cool hráčov a že dobre teda, že keď sme zo Slovenska, tak nás pustí dovnútra nakuknúť. Bez vstupného, bez sprievodcu:)

Stena jednej z miestnych budov:) Futbal tu skutočne zbožňujú!

Takže odporúčanie na záver: nie len na Zanzibare, napríklad aj v Keni zabralo na miestnych, keď si Slovensko spojili s týmito dvoma našimi fešákmi futbalistami... Možno dostanete o niečo väčšiu zľavu v obchode, reštaurácii, alebo inde ;) Stačí hrdo poznamenať: We are from Slovakia! Oni totiž v Afrike futbal úplne milujú, futbalové ihriská, aj úplne provizórne, sú takmer všade, na každom poli, kúsku zeme a nikdy nie sú prázdne. Decká sa po nich neustále naháňajú za loptou. A aby som nezabudla, Martin, Marek, ĎAKUJEME:)

TraFaM

foto: A+I

Ak ste si práve Zanzibar zaradili na svoj cestovateľský "bucket list", užitočné a podrobné informácie o ostrove, jeho jednotlivých oblastiach, plážach a aktivitách, nájdete aj v článku CK Satur TU.