Domorodí Masajovia – zatiaľ najfascinujúcejší kmeň, takmer necivilizovaný, aký som doposiaľ videla, stretla, zažila a zhovárala sa s nimi. V ich prirodzenom prostredí, v ich dedine, na hranici národného parku Amboseli v Keni.

Masajov žije len niekoľko desiatok tisíc a ich územie sa prerušovane rozprestiera od najvyššej africkej hory Kilimandžáro (Tanzánia) po jej druhú najvyššiu horu Mt. Kenya (v Keni). V okolí národných parkov, kde nie sú vystavané mestá a infraštruktúra, si budujú svoje manyatty – dedinky s primitívnymi chatrčami, kde žijú, vychovávajú deti a v ich okolí lovia, prípadne pasú svoj najcennejší majetok kravy a kozy.

Masajovia vraj do svojej dediny nepustia hocikoho, tvrdil nám Henry, s ktorým sme prešli niekoľko národných parkov v Keni a ktorý pochádza práve z tejto oblasti, no nie je Masaj. Vraj ak sa im nebudeme pozdávať, môžu nás slušne odmietnuť. Nestáva sa to vraj často, ale predsa len stáva. Náš džíp, i keď sme ho zaparkovali dostatočne ďaleko, aby sme nenarušili bežný chod v manyatte, zaregistrovali takmer okamžite. Zopár mladých Masajov si nás chvíľu obzeralo... Jeden z nich hovoril lámavou angličtinou. O niečo lepšie mu šla svahilčina, úradný jazyk v Keni, ktorou prehodili pár viet s Henrym. Masajovia totiž majú svoju vlastnú masajskú reč, ktorou sa dorozumievajú. „Tak choďte, oni sa už o vás postarajú,“ kývol nám Henry a ostal v aute.

Zaváhala som, predsa len, myslela som, že Henry pôjde s nami, no štrbavý masajský chalan ma už držal za ruku a ťahal smerom k dedine. Spodný predný zub mu vraj vytrhli pri miestnom rituály. Celkovo na rituáloch si Masajovia dosť ulietavajú. Mužské, no žiaľ aj ženské, obriezky, diery v ušiach veľké, že by aj myš cez ne prebehla, jazvenie, podľa nich však „zdobenie“, tela reznými ranami či popáleninami...

Zvyšní Masajovia zatiaľ zvolali žienky z chatrč, aby nám prišli zaspievať. Vraj na privítanie návštevy. Šaty mali z krásnych farebných látok a niektoré v šatkách na chrbte uviazané svoje deti. Spievali a hopkali, čo je ich predstava tanca. Mama toho jediného anglicky hovoriaceho Masaja, ktorý nám tu robil sprievodcu, milá a veselá objemnejšia pani v žltých šatách, ma schmatla za ruku, tak som hopkala chvíľu s nimi. Kým nám nepovedali, aby sme si sadli do kruhu, ktorý okolo nás vytvorili. Vraj sa za nás pomodlia. Okolo kruhu z ľudských tiel kráčal muž, niečo odriekal a my sme mali len po každej vete opakovať „nai“. Ostáva mi len veriť, že to bola fakt modlitba, že nás nezakliali :)

Náš masajský "sprievodca" je jedným z 20 detí svojho otca. Okrem jeho mamy má otec ešte ďalšie 4 manželky, ktoré ale žijú v iných dedinách. Chápem, aby sa neumlátili. Veď v manyatte, kde sme, žije len 120 Masajov, to by sa jedna druhej sotva vyhli. Mnohoženstvo je medzi Masajmi prirodzené. A myslia si, že všetci tak žijeme. Aspoň to súdim z rozhovoru s jednou starou Masajkou, ktorá sa ma pýtala, koľko mám detí. Keď som jej povedala, že zatiaľ žiadne, premerala si mňa, potom Ivana a povedala: „Ty budeš mať 4 deti. A tvoj muž bude mať veeeeľa detí.“ Zlatááááá. Vedia povzbudiť tí Masajovia :)

Po týchto uvítacích ceremoniáloch nás previedli po ich malej dedinke, ktorú tvoria do kruhu postavené chatrče a okolo nich provizórny plot z konárov. Ten ich chráni pred útokmi levov a iných šeliem, ktoré po okolí pobehujú. Samozrejme, nikde žiadna elektrina, voda... Celkovo Masajovia veľmi nepoznajú slovo hygiena. Na to nás upozornil už Henry pred návštevou manyatty. Umývajú sa len v období, kedy prší. A tu teda už dlhšie nepršalo! Vodu si nosia z potôčikov a jazier. Na pitie ju používajú len zriedkavo. Najčastejšie pijú nadojené mlieko zmiešané s krvou. Kravskou. Tým vraj dokážu „pustiť žilou“ bez toho, aby museli kravy usmrtiť. A keďže sú kravy veľmi cenné, ich mäso jedia len výnimočne, pri obradoch. Živia sa najčastejšie plodmi, ktoré nazbierajú. A dokonalo poznajú účinky korienkov a byliniek, ktorými liečia všetko od bolesti hlavy až po krvácajúce rany. Mnohé si nosia priamo z neďalekého Kilimandžára a potom ich varia v mlieku či vode, prípadne zapália a vdychujú ich dym. Aj tzv. masajskú viagru :) Presne tak nazval štrbavý chalan korienok akejsi rastlinky, ktorý nám ukazoval ako nejaký cenný poklad.

Zápalky či zapaľovače by ste u nich hľadali márne. Oheň si rozkladajú svojpomocne, šúchaním drievok o seba, až kým sa nechytí kravský trus a slama, ktoré k tomu používajú. Chvíľku sa s tým chlapci trápili, ale normálne to zapálili. Smiali sa, že zo mňa by Masajka nebola, keď som sa to po nich pokúšala zopakovať, no akurát som si uhnala pľuzgiere na dlaniach a ani iskru tie moje drievka nevydali.

Oooo bože, kravský trus, to bola situácia sama o sebe... Opretá rukou o stenu ich chyžky počúvam, ako nám chalanko rozpráva o tom, ako žijú, čo jedávajú a že domy si stavajú z „cow mud“, teda práve kravského trusu, ktorým spevňujú steny z konárov... Čože?! Prvý reflex – pustiť sa steny :) A pochopila som už aj tie húfy múch všade naokolo. „Tak čo, idete sa pozrieť dovnútra?“ Neodolateľná ponuka :) Jasné! V strede maličkej chatrčky so slamenou strechou bola pahreba. Vedľa nej mierne opracovaná zvieracia koža – posteľ ženy a muža. Vo vedľajšej, oddelenej miestnosti boli takéto kože lôžkom detí. Všade bola tma ako v rohu, keďže dom nemal okná. Len dve maličké diery v stene, upchaté slamou, aby cez ne nevošiel dovnútra hmyz. Po chvíli sa moje oči prispôsobili tej tme, no priestor vo vnútri bol taký stiesnený... nechápem, ako tu môžu žiť 5 ľudia. Presne toľko ich totiž býva v každom domčeku. Keď má rodina viac detí, musia automaticky postaviť ďalší domček. A o ich stavbu sa starajú takmer výhradne ženy.

Za ich ochotu a milotu, ktorú nám v manyatte prejavili, sme nemohli odísť bez nejakých handmade výrobkov, ktorých kúpou sme podporili komunitu. Všetky peniaze, ktoré predajom vyrezávaných drevených sošiek a korálkových šperkov zarobia, sú spoločné. Z nich sa postupne budujú pre deti provizórne školy, nakupuje pre ne oblečenie, prípadne im zabezpečuje lepšie vzdelanie. Teda tým deťom, ktorým to rodičia dovolia. Výlučne oni totiž rozhodujú, či ich ratolesti budú od útleho veku pásť zvieratá po okolitých savanách, alebo pôjdu do školy.

Jednu takú školu si zriadili v plechovej búde kúsok za manyattou. Rozkošné detičky sediace v laviciach, na tabuli základné číslovky a učiteľka z neďalekej dedinky, Keňanka, nie Masajka. Nechceli sme im veľmi prerušovať hodinu, no decká sa okamžite osmelili a spievali a mávali a akože nenápadne ma chytali za oblečenie, za ruky, zvedavo si obzerali moju bielu pokožku a smiali sa. Tí najodvážnejší boli hneď mojimi favoritmi, malí zbojníci, ktorým šibalstvo číhalo z očí. Pokiaľ ostanú žiť tu, v manyatte, zrejme aj z nich raz vyrastú veľkí masajskí bojovníci, divokí a slobodní, neuznávajúci autority, riadiaci sa len vlastnými pudmi a zákonmi prírody. Tak ako ich otcovia a starší bratia. Tak ako celé pokolenia Masajov.

PS: Masajská manyatta, ktorú sme navštívili, bola z tých menších, v oblasti, kam veľa cudzincov nezavíta. Resp. nie toľko, ako napríklad v Masai Mara, najznámejšej rezervácii. Keď sme o dva dni neskôr prichádzali práve do Masai Mara, míňali sme aj miestne manyatty. No tie už pôsobili akosi modernejšie, domčeky boli hádam aj trikrát väčšie, z pevnejších materiálov a dokonca sme videli Masajov na motorkách. Prišlo mi to také viac civilizované, a aj viac komerčné. Som rada, že som zažila Masajov práve v Amboseli. I keď ma ich primitívny spôsob života a to celé okolo vyhodilo na nejaký čas z rovnováhy, prinútilo opäť raz sa zamyslieť nad svetom, životom, nad hodnotami... Aj kvôli tomu sa totiž oplatí Masajov navštíviť!

TraFaM

foto: A+I

Autentické videá z manyatty na mojom FB: facebook.com/trafam.blog (KLIK)