October 9, 2019

Please reload

Recent Posts

Čím meriame úspech? Každý niečím iným!

November 23, 2019

1/10
Please reload

Featured Posts

Keňa: bohatá a chudobná zároveň

September 14, 2019

Divoké safari, najlepšia káva aj prekrásne biele pláže. Ale tiež vystrčené dlane miestnych, pýtajúcich si za všetko peniaze. Tak vidím Keňu ja. Ako krásnu krajinu, do ktorej sa ale oplatí ísť pripravený.

Afrika bola dlhé roky mojím cestovateľským snom. Keď som si ho splnila a odlietala po pár týždňoch strávených v Keni späť domov, miešalo sa vo mne množstvo pocitov, aké som predtým po žiadnej ceste nemala. Zmes nadšenia z dych vyrážajúceho prírodného bohatstva a zvierat, aké inde len tak vo voľnej prírode neuvidíte, ale tiež veľkej pokory a uvedomenia si, ako dobre a bezpečne, napriek tomu, že niektorí by možno namietali, sa na Slovensku máme. Keňa je bohatá a chudobná zároveň. No rozhodne, a o tom naozaj niet pochýb, je čarovná!

 

Na turistov sú v Keni zvyknutí. Drahé hotely v hlavnom meste Nairobi, pekné veľké rezorty na plážach Indického oceánu v okolí Mombasy, aj luxusné stany v národných parkoch sú ich plné. Na týchto miestach turistický ruch prekvitá a vy sa budete cítiť obletovaní, starať sa o vás budú ako v bavlnke a užijete si naozaj výnimočnú dovolenku. No pripravte sa aj na to, že keď vystrčíte päty na ulicu, uvidíte pravú tvár Kene. A to je to, čo ma na tejto krajine bavilo najviac. A nielen tu, ale všade, kam cestujem. Vidieť reálny život a reálnych ľudí s ich reálnymi radosťami aj starosťami.

 

Nairobi je samý kontrast

Ešte pred sto rokmi bolo Nairobi len malým mestečkom so železničným depom na trase medzi Mombasou a Ugandou, ktoré dostalo názov podľa masajskej frázy Enkare Nyrobi, v preklade studená voda, čím narážali na rovnomennú rieku, ktorá mestom preteká. Postupne sa z neho stávalo stredisko obchodu s kávou, čajom či textilom, až sa za tých pár desiatok rokov vyvinulo v svetovú metropolu, významné finančné, obchodné a kultúrne centrum Afriky, v ktorom dnes žijú vyše 3 milióny ľudí. Z toho až jedna tretina v najväčšom africkom slume Kibera na okraji mesta. Obývajú ho tí najchudobnejší a na jednom kilometri štvorcovom sa tlačí až 300 000 obyvateľov. Zavítať priamo do slumu vám nebude nikto odporúčať, ani ja nie. No už cesta okolo neho bola silným a kontrastným zážitkom oproti centru mesta. V tom sa nachádzajú okrem upravených koloniálnych budov i moderné biznis centrá a obchodné domy, aj úplne skvelé Nairobi National Museum, ktoré vrelo odporúčam. Nakuknete tu do bohatej histórie, kultúry aj umenia krajiny a pomyselnou čerešničkou na torte sú vzácne kompletné pozostatky homo erectus známeho ako Turkana Boy, ktorý žil pred zhruba 1 a pol miliónmi rokov.  V meste je tiež veľa pekných kostolov a mešít. Kresťanstvo je v Keni najrozšírenejším náboženstvom, no žije tu aj početná moslimská komunita, tá však najmä pri pobreží. Široké ulice tu brázdia okrem áut malé minivany matatu, ktoré slúžia ako verejná doprava. V bočných uličkách zase nájdete typické miestne záhradné bufety, kde sa pod holým nebom griluje a kde si môžete posedieť a  prehodiť pár slov s miestnymi. S angličtinou sa tu dohovoríte väčšinou bez problémov. Ak túžite po ozaj autentickom gastronomickom zážitku, v legendárnej open-air reštaurácii Carnivore si vychutnáte rôzne druhy mäsa pripravované tradičným spôsobom a servírované nastoknuté na dlhých mečoch. Dnes už, našťastie, neponúkajú mäso z divokých zvierat ulovených na safari. Je to prísne zakázané! No voľakedy nebolo ničím výnimočným dostať na tanieri steak napríklad zo žirafy. Miesto, ktoré mám ale v Nairobi úplne najradšej, je mestský park Uhuru plný zelene, s veľkým jazerom uprostred, kde sa dá člnkovať, z miestneho lunaparku sa ozýva detský džavot a kde vidíte na tráve piknikovať celé rodiny a užívať si príjemné slnečné dni. S parkom je úzko späté meno Wangari Maathai, prvej Afričanky, ktorá získala Nobelovu cenu a možno ste už počuli o jej veľkom ekologickom projekte Green Belt Movement. Najmä ona sa svojou aktivitou a demonštráciami pričinila o to, že v Uhuru vládne príjemná pokojná atmosféra a nestojí tu obrovský moderný komplex, ktorý bol zamýšľaný na jeho pôde. Bola to obdivuhodná žena a veľký príklad aj pre ostatné Keňanky, ktoré, žiaľ, mnohé stále nemajú také postavenie ako muži a aké by si zaslúžili.

 

Neprekonateľný zážitok na safari 

Čo na Keni láka návštevníkov hádam najviac, je safari, mám pravdu? Jeden z približne 60 národných parkov, kde môžete vidieť voľne žijúce nosorožce, levy či žirafy, leží len pár kilometrov južne od hlavného mesta. Nairobi National Park, prvý v celej krajine, je jedinečný v tom, ako blízko civilizácie sa nachádza a aby sa divoké zvieratá nedostali až do mesta, čo by bolo nebezpečné pre ne i pre ľudí, je sčasti ohradený elektrickým plotom. Najznámejšou a najväčšou kenskou prírodnou rezerváciou je však Masai Mara na juhozápade krajiny. Žijú tu milióny zvierat, vrátane tzv. veľkej päťky, ktorú tvorí lev, leopard, byvol, nosorožec a slon. Kto videl na safari všetky tieto zvery, je to akoby vyhral jackpot. Mne chýba do „zbierky“ už len leopard, no namiesto neho som sa tu ešte kochala obrovskými stádami zebier, žirafami, ktoré si lenivo vykračovali po savanách, či gepardom, ktorý chvíľu striehol v húštinách a po chvíli sa začal prechádzať len kúsok od nášho džípu ako úplný pán safari. V inom národnom parku, severne od Nairobi, kam sme sa terigali cez hory a kopce celé hodiny, sme sa zase plavili po jazere Naivasha plnom hrochov. Plávali celkom blízko nás a ja som len tŕpla, aby do nás žiaden nenarazil a neprevrátil nás aj s celou tou maličkou loďkou.

Keď vyrážate na safari, musíte mať svojho lokálneho šoféra, ktorý danú oblasť dokonale pozná. Mal by byť certifikovaný a nájdete ho v miestnych cestovných kanceláriach, či na internete. Kolujú historky o dobrodruhoch, ktorí sa vybrali brázdiť nekonečné savany aj sami na vlastnú päsť, no zopár z nich tam vraj blúdi dodnes, takže vyraziť s gamedriverom, tak sa hovorí týmto safari vodičom, je rozhodne bezpečnejší a lepší nápad. Náš Henry bol navyše fakt skúsený a mal priam orlí zrak. Raz objavil celú rodinku levov aj s malými levíčatami. Bolo ich tam asi 7 plus jeden mŕtvy byvol, ktorého zjavne tesne predtým ulovili a z ktorého si postupne chodili ujedať. Navzájom si potom olizovali a čistili srsť, túlili sa k sebe, ale aj sa občas jeden po druhom zahnali labou. Vyše hodiny sme vyklonení z džípu pozorovali toto jedinečné divadlo, ktoré sa odohrávalo takmer na dotyk od nás. A svoju zručnosť dokázal Henry aj pri dvoch defektoch, ktoré sme dostali. Jeden na otrasne rozheganej ceste tesne pred národným parkom a druhý priamo v ňom. Museli sme porušiť jedno zo základných pravidiel na safari, ktoré vraví, že z džípu sa nevychádza. Kým Henry vymieňal rezervu, z mužom sme po stranách auta hliadkovali, či sa neblíži nejaká šelma. Tomu vravím pravý adrenalín. 

 

Na návšteve u Masajov

Najväčší zážitok som však mala v Amboseli zhruba na pol ceste medzi Nairobi a Mombasou, pri hraniciach s Tanzániou, z ktorého máte najvyššiu horu Afriky Kilimandžáro ako na dlani, aj keď stojí vlastne v susednej krajine. Táto rezervácia je známa najmä obrovským výskytom slonov. Prechádzajú sa dokonca v tesnej blízkosti stanov a chatiek, ktoré poskytujú nocľah priamo uprostred parku. Pri raňajkách tak môžete obdivovať voľne žijúce slony a ďalšie zvieratá a o nezabudnuteľný zážitok budete mať zaručene postarané. Práve tu v Amboseli nás vzal Henry aj do tradičnej manyaty –masajskej dediny. Videla som nejaké už v Masai Mara, no oproti relatívne moderným, miestami dokonca tehlovým domčekom, komerčnom prístupe a domorodých Masajoch na motorkách, táto manyata bola iná šálka kávy, omnoho primitívnejšia. Plotom z konárov, ktorý má chrániť pred útokmi šeliem, boli obohnané drobné chatrčky, ktoré si Masajovia stavajú z blata a kravského trusu. Okamžite po tejto informácii som pochopila ten enormný výskyt múch. Traja mladí Masajovia, z ktorých len jeden hovoril veľmi lámavou angličtinou, nám poukazovali dedinu a pozvali aj do jedného z príbytkov, v ktorom bola úplná tma, na zemi rozložené len zvieracie kože, na ktorých spávajú. Z vedľajších chatrčiek začali po chvíli zvedavo vychádzať Masajky, niektoré s bábätkami uviazanými v šatkách na chrbte. Všetky mali vyholené hlavy a v ušiach obrovské diery, ktoré im vyťahali ťažké korálkové náušnice. Muži i ženy mali na telách jazvy a popáleniny, čo je ich spôsob zdobenia v rámci rôznych rituálov. Masajovia sa pri ich tradičnom tanci predvádzali, kto vyššie vyskočí a Masajky spievali a hopkali a vítali nás tak ako nejakú vzácnu návštevu. Ich život je v dnešnej civilizovanej dobe niečím celkom výnimočným. Živia sa tým, čo si ulovia a nazbierajú a keďže voda je tu vzácna, najčastejšie pijú zvieraciu krv zmiešanú s nadojeným mliekom. Všetky choroby liečia bylinkami a korienkami, tie najvzácnejšie chodia zbierať až na Kilimandžáro. Stretnutie s nimi bolo jedným z najautentickejších zážitkov, aké som na cestách zažila. A milé je, ako si mnohí z nich vôbec nedokážu predstaviť, aký je svet vonku. Súdim tak z rozhovoru s jednou Masajkou, s ktorou som rozoberala mnohoženstvo, ktoré je u tohto kmeňa bežnou vecou. Opýtala sa ma, koľko mám detí. Keď som jej povedala, že zatiaľ žiadne, premerala si mňa, potom môjho muža a povedala: „Ty budeš mať 4 deti. A tvoj muž bude mať veeeeľa detí.“