October 9, 2019

Please reload

Recent Posts

Čím meriame úspech? Každý niečím iným!

November 23, 2019

1/10
Please reload

Featured Posts

Fidži: Kašlite na rezorty a hotely, vyskúšajte homestay u domorodcov

April 11, 2018

Domorodci na Fidži jedia to, čo ulovia a nazberajú, každý večer pijú halucinogénnu kavu, milujú rugby zápasy a s nimi spoznáte krajinu celkom inak, než s turistickým sprievodcom.

Fidži som si vždy predstavovala trochu ako Maledivy: tyrkysové more, biely piesok, kopec malých ostrovov a luxusné bungalovy priamo na pláži. Áno, to všetko tam nájdete. No ja som túžila spoznať naozajstný život v Južnom Pacifiku, nie ten turistický. Tak som sa teda vybrala priamo do dediny Naisisili. Jednej z mnohých, ktoré sú roztrúsené po fidžijských ostrovoch Yasawa.

 

Dar pre náčelníka

Pre dobrodruhov, ktorých omrzelo vysedávanie v rezortoch a majú chuť zažiť pravú domorodú atmosféru, má Fidži úplnú lahôdku. Pri dôkladnom googlení sa dá nájsť ubytovanie priamo v dedine medzi miestnymi. My s Ivanom sme takto natrafili na Naisisili Village s asi 200 obyvateľmi, zhruba pol hodinu letu hydroplánom, prípadne 5 hodín plavby loďou, od hlavného mesta Nadi. Všetko na ostrovoch závisí od počasia, takže kedy a či vôbec odletíme nám potvrdili len pár hodín pred letom. Že vedľa mňa na sedadle v tomto 6-miestnom vodnom lietadle sedel pes, ktorého bral majiteľ k veterinárovi, mi napovedalo, že tento výlet bude všetko, len nie nudný. Pes mi počas letu obhryzkával asi polmetrový koreň rastliny kava, ktorý som niesla náčelníkovi miestneho kmeňa. Deň vopred sme ho kúpili na trhu v Nadi, lebo vraj je dobrým zvykom a slušnosťou priniesť ho do dediny ako dar. A keďže je to rastlina pre nich veľmi vzácna, zvykne ich to obmäkčiť pri rozhodovaní, či vás medzi seba príjmu alebo nie.

 

Naše červené bure

Na ostrove nás už vítala staršia domorodkyňa Eta so štrbavým, no milým úsmevom, vo farebných šatách, ktoré zakrývali jej objemnú postavu. Vzala nás k jednoduchej drevenej chatke priamo pri pláži. Bola namaľovaná výraznou červenou farbou, vraj aby sme ju v dedine vždy ľahko našli a trafili domov. Bola v nej dokonca aj malinká provizórna kúpeľňa. Tá ma dosť milo prekvapila, pôvodne som si totiž myslela, že budem odkázaná na akési spoločné latríny. Eta skontrolovala, či máme pre náčelníka koreň kava a vysvetlila všetky pravidlá, ktoré by sme mali dodržiavať, ak chceme zapadnúť. Žiadne čiapky na hlavách, zdraví sa tu slovom bula, ktoré znamená ahoj a ako sme neskôr zistili, aj na zdravie pri prípitkoch. Cez bikiny si mám vždy pri kúpaní v mori prehodiť aspoň tričko. Miestni sa tu totiž kúpu oblečení. Sulu, tradičnú fidžijskú sukňu, nosiť nemusím, ak budem mať vždy dostatočne dlhú tú vlastnú, minimálne pod kolená. Ak nemám, vraj mi radi požičajú. Pýtam sa, či sú tu nejakí ďalší turisti. “Nie, iba vy dvaja,” dostávam celkom prekvapivú odpoveď. Pre hostí tu majú len toto jedno červené bure, čo je názov domorodého obydlia. Pred definitívnym začlenením sa do miestnej komunity nás teraz ešte čaká návšteva u náčelníka.

 

S deťmi je najväčšia zábava

Sedíme uňho v bure na dlážke, hovorí chvíľu s Etou, potom odriekava akúsi modlitbu domorodým jazykom a na záver mu podávame koreň kava, našu vstupenku do dediny. Dáva nám súhlas, že môžeme ostať. Eta nám následne spravila prehliadku celého okolia, spoznali sme jej deti, sestru, kamarátky a ich rodiny… Zoznámila nás hádam so všetkými obyvateľmi, ktorí sa nás zvedavo vypytovali ako sa voláme a odkiaľ sme. Teda tí, ktorí aspoň trochu hovoria po anglicky. Ostatní sa len usmievali a kývali súhlasne hlavami.

Na pláži sme objavili skupinku miestnych detí, ktoré sa okamžite zbehli okolo nás. Nie že by bolo treba, no okamžite som si ich podplatila lízatkami a farbičkami. Veď kto by nemal rád darčeky? A tieto decká sa naozaj vedia tešiť z maličkostí. Najviac ich fascinujú fotoaparáty a kamery. Bláznia sa a pózujú, skáču jeden na druhého, na nás, ukazujú nám, čo všetko sa na morskom dne ukrýva, vrátane úlomkov korytnačích pancierov. Doslova si nás omotali okolo prsta. Neustále za nami behali, aby ste sa s nimi hrali na chytačky, skrývačky, hľadali kraby a lovili ryby do dlaní. Boli sme ich najväčšou atrakciou. Vždy však len do času, kým sa nezbehli mamy a nezačali ich naháňať domov na obed či večeru. Keď mamin krik nezaberal, prišiel na rad prísny pohľad a gesto otca. Vtedy už všetci poslušne kráčali domov. 

 

O jedlo sa s nami podelili

Priamo v dedine ani v blízkom okolí nie je žiaden obchod či reštaurácia. Presný čas raňajok, obeda a večere sa dodržiava a platí aj pre nás. Pozve nás na ne vždy iná rodina, ku ktorej prichádzame na návštevu a oni sa s nami o jedlo podelia. Obrus je prestretý priamo na dlážke, na ňom taniere, občas aj príbor, no najčastejšie jeme aj tak priamo rukami. Raz je to ryba s kokosovým mliekom, inokedy chobotnica, pečená tekvica, tradičné žlté ovocie breadfruit, banány, mangá… Všetko maximálne čerstvé a naozaj veľmi chutné. Sú zvyknutí, že najprv sa naje návšteva a oni až to, čo zvýši. Preto ich musím vždy posmeľovať, aby sa pridali a aby sme jedli všetci pekne spolu. Na pitie používajú čistú a nezávadnú dažďovú vodu, ktorú zvyknú zmiešať s ovocným sirupom, prípadne čierny čaj, do ktorého si dávajú strašne veľa cukru. Klasickú kávu nepijú vôbec.