October 9, 2019

Please reload

Recent Posts

Čím meriame úspech? Každý niečím iným!

November 23, 2019

1/10
Please reload

Featured Posts

I love Vietnam! Špeciálne mestečko Hoi An a, samozrejme, pho

February 20, 2017

Vietnam, to nie sú len ryžové polia, lampióny, polievka pho a  kornútkové klobúky na hlavách miestnych. I keď práve tie vám zaručene udrú do očí ako prvé.

Keď sa snažím vybaviť si svoju prvú spomienku na Vietnam, v ktorom sme s manželom boli pred necelým rokom, predstavím si dva potkany, ktoré okolo mňa pobehovali, kým som v zašitej uličke jedla Cao Lao, typické miestne jedlo. V podstate nič extra zážitok hneď na úvod, no v ďalších riadkoch sa vás pokúsim presvedčiť, že Vietnam toho ponúka omnoho viac. Napríklad ešte kopec túlavých psov, ktoré možno končia aj na tanieri :) Ale nieee, už sa pokúsim byť vážna ;) Do historického pobrežného mestečka Hoi An sme prileteli neskoro večer a jediné miesto, kde sa dalo ešte najesť, bol vozík pouličného predavača s dvoma hrncami a niekoľkými plastovými hokerlíkmi na sedenie naokolo. S kolenami až niekde pri brade sme cestoviny zapíjali čajom, ktorý voňal trochu ako odvar z ponožiek a dosť podobne aj chutil. Ale veselý úsmev a milota chlapíka, ktorý nám ho nalieval, spravila z úvodu nášho vietnamského tripu exkluzívny zážitok. „Chcela si exotiku, máš exotiku!,“ uškŕňal sa na mňa Ivan.

Nasledujúci deň žilo mesto, a my s ním, lampiónovým festivalom, ktorým je Hoi An preslávený vždy za splnu mesiaca. Centrum mesta, mimochodom, pre svoje krásne koloniálne budovy zapísané v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, je uzavreté pre autá a elektrické osvetlenie stiahnuté na minimum, aby dokonale vyzneli tisíce farebných svietiacich lampiónov. Boli nimi vyzdobené celé ulice, reštaurácie, obchody a ďalšie stovky plávali na rieke Thu Bon. Aj my sme si zopár zaobstarali a pustili ich po prúde z loďky, ktorou nás pomedzi ne za pár dongov previezol plťkár.

Ulice boli ešte o polnoci plné ľudí a pri najznámejšej miestnej pamiatke, japonskom krytom moste zo 16. storočia, bola tlačenica hádam najväčšia. Predavači lampiónov aj pouličného jedla sa bili o toto lukratívne miestečko s fakt krásnym výhľadom.

Ozaj, keď už som pri tých dongoch, vo Vietname sme všetci milionári, keďže túto sumu vám vložia do rúk v zmenárni už za niečo vyše 40 eur. Cool pocit, aspoň na tých 10 dní, čo v krajine pobudneme :)

Vietnamci všeobecne nevedia veľmi po anglicky, a keďže ani ja po vietnamsky, tiež to prinieslo pár komických situácií. Občas aj tragikomických. Napríklad keď sa vyberiete do 3 hodiny vzdialeného mesta Hue so šoférom, ktorého jazykové zdatnosti začínajú pri „hello“ a končia pri ukazovaní prstom na pláž so slovami „beach“. Neviem aká beach, tam sme sa až napriek snahe nedopracovali. Prípadne keď sa mu snažíte vysvetliť, že by mohol zastať na najbližšej pumpe, lebo by ste si radi odskočili, ale radšej to vzdáte a vydržíte, lebo je vám trápne naznačovať mu to posunkami či citoslovciami. A úplne márna bola snaha požiadať ho, aby trochu pridal a nešiel na ceste, kde je povolená o 20 km vyššia rýchlosť než ide, tak pomaly a že by mohol obehnúť tú veľkú dodávku s natlačenými, zúfalo gágajúcimi húskami, pri pohľade na ktoré vám trošku zviera srdce.

Hue bolo v minulosti hlavným mestom Vietnamu, keďže tu prebývala akási významná kráľovská dynastia. Hneď na parkovisku sme sa nechali ukecať na obhliadku mesta v bláznivých vozíkoch upevnených k bicyklom. Vietnamci šliapali do pedálov a my sme si len tak sedeli a obzerali okolie. Chvíľu to bola sranda, len som sa neustále pýtala, kedy už prídeme k tomu Kráľovskému palácu, kvôli ktorému sme sem merali cestu. „Neskôr, neskôr,“ opakovali chlapíci, kým nás vozili uličkami a povodil po všetkých múzeách v meste. Aj k domu Ho Či Mina, bývalého politika a bojovníka za vietnamské oslobodenie spod francúzskej nadvlády a nastolenie socialistického režimu. Tento pán je tu občanmi veľmi uznávaný a všade po krajine mu stoja sochy. Tak som si zahryzla do jazyka a vydržala aj túto prehliadku.

Po asi dvoch hodinách nás konečne vysadil pred Kráľovským palácom. Ten sme si už prešli po vlastných, obrovské upravené záhrady, zdobené farebné budovy, veľkolepé sochy a chrámy... motala by som sa tam aj dlhšie, no už nás čakal náš anglicky nehovoriaci šofér.

V pláne bola ešte návšteva známeho miestneho Dong Ba Marketu, najväčšieho trhoviska v oblasti. Na 16 km štvorcových tam predávajú hádam všetko, na čo si v tej chvíli spomeniete od oblečenia, potravín, až po živé zvieratá. Nemala som chuť sa handrkovať o cene suvenírov, len si dať nejaké rýchle jedlo. Ukázala som prstom sa akési grilované mäso a opýtala sa, či je to kura. Predavačka nadšene prikyvovala „Yes, yes!“ Len tak zo zvedavosti a trošku aj pre istotu som ukázala na to isté a opýtala sa, či je to hovädzie. A ona opäť „Yes, yes!“ Nuž, tak toto môže byť tým pádom čokoľvek, pochopila som. Môj muž akúkoľvek stravu na trhu po tejto príhode odmietol. Ja som si napokon prisadla k Vietnamcom pri vedľajšom stánku, dala si polievku a snažila sa radšej neanalyzovať, čo v nej je. Moje obľúbené vietnamské pho to ale rozhodne nebolo. Ivan, dívajúc sa na okolo pobehujúce kurence a vedro s vodou slúžiace na umývanie paličiek na jedenie, lebo jednorazové tu takmer nepoužívajú, mi len celý čas opakoval, že keď tu nedostanem nejakú črevnú chorobu, alebo rovno brušný týfus, tak už naozaj nikde. Nuž, asi mám dobrú imunitu :)