October 9, 2019

Please reload

Recent Posts

Kambodža – Nový dovolenkový raj

October 27, 2019

1/10
Please reload

Featured Posts

ASIATRIP – 8. a ½ týždeň – Japonsko - Kyoto

August 21, 2016

Čo vieme o Japonsku? Že je to krajina sushi, zemetrasení, najmodernejších technológií, prísnych pravidiel a gejší. A práve tie stretnete pri troche šťastia práve v Kyote. My sme si ich museli doslova vypaparazzovať.

Kyoto je najtradičnejšie zo všetkých japonských miest. Preto sme sa rozhodli neubytovať v klasickom hoteli, ale v pravom ryokane. Ide o japonské obydlia, aké poznáme z filmov, s papierovými posuvnými stenami, strohým zariadením, prízemným stolíkom a vankúšmi namiesto stoličiek uprostred izby. Ubytovala nás postaršia dáma v krásnom farebnom kimone (ktorá sa za žiadnu cenu nechcela nechať odfotiť) a vysvetlila striktné pravidlá. Vyzúva sa v chodbe, za nič na svete sa nesmie stúpiť v topánkach na tatami, koberec tkaný z ryžových stebiel, v hlavnej izbe. Na toalete sme už mali pripravené špeciálne šlapky, lebo pre zmenu na dlážku tam nesmiete stúpiť bosí. Keď ma upokojila, že posteľ hľadám márne, lebo až večer nám príde rozložiť na zem matrace, ktoré sú zatiaľ odložené v skrini, nám na privítanie pripravila tradičný zelený čaj. A naučila nás obliecť si yukatu, čo je menej formálny druh kimona, ktorý vraj môžeme nosiť počas celého nášho pobytu. Obzvlášť, keď sa pôjdeme okúpať do onsenu, ktorý je tiež súčasťou ryokanu a prístupný pre všetkých hostí komplexu. Môj Ivan nadšený (a znalý miestnych pomerov, lebo v Japonsku už pred asi 10 rokmi bol) a ja mierne vystrašená, sme sa do tej yukaty nasúkali. Lebo horúci minerálny prameň - onsen je vraj najviac super a musím ho tiež vyskúšať. Nerada sa kúpem v horúcej vode a táto má vraj vyše 40°C! Nekúpem sa nahá pred cudzími ľuďmi a tu sú plavky zakázané! A keď som si prečítala podrobný návod (aj s obrázkami), ako sa správať v onsene, oblieval ma pot už teraz. Onseny sú striktne oddelené na mužské a ženské. Pred tým sa musíte dôkladne umyť v spoločných sprchách, pričom musíte sedieť na drevenom hokerlíku. V žiadnom prípade nie stáť a vystavovať tak na obdiv svoje prednosti (asi aby nemali tí drobní Japonci komplexy, xixix).  Potom vojdete NAHÍ do vriaceho onsenu, pričom uterák si položíte na hlavu, aby ste ho mali poruke, keď z neho budete vychádzať. A tetovania, keďže sú v Japonsku znakom yakuzy, či prepojenia na mafiu, sú v onsene tiež zakázané. Malé si môžete prekryť v mene hesla „čo nevidieť, to neexistuje“ :) Tak som tam s malou dušičkou a obviazaným zápästím napochodovala. Väčšinu vyššie spomenutých pravidiel som prestala brať vážne, keď som zistila, že som v tom mojom onsene nakoniec sama. Vďakabohu. Dlho som tam kvôli tej horúčave nevydržala, ale za ten zážitok to stálo. Keď už som v najtradičnejšom meste, tak si ho predsa musím vychutnať ako praví Japonci so všetkým, čo k tomu patrí.

Pri prechádzke po okolí sme hneď vedľa nášho ryokanu objavili malý budhistický chrám Rokkaku-do, v ktorom sa modlilo zopár Japoncov a v jeho okolí decká naháňali holuby. Podobných chrámov sú v tomto jeden a pol miliónovom meste, ktoré bolo voľakedy, ešte pred Tokyom, hlavným mestom Japonska, stovky. Mnoho z nich patrí do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Dôkladne sme si tak museli pripraviť plán cesty, aby sme zajtra stihli omrknúť aspoň tie najznámejšie z nich. A viete, čo je ešte zaujímavé? Že počas 2. svetovej vojny malo byť práve Kyoto jedným z miest, na ktoré bolo plánované zhodenie atómovej bomby. Napokon, vďaka istému Henrymu L. Stimsonovi, vojenskému sekretárovi, bolo zo zoznamu vyškrtnuté. Túžil uchrániť toto kultúrne centrum, ktoré si zamiloval počas svojej svadobnej cesty. Tak sme sa večer uložili do našich provizórnych „postelí“, ktoré nám počas toho, kým sme boli vonku, pripravili a s mapou mesta v rukách si prechádzali trasu zajtrajšieho výletu.

Môj muž rád rozpráva kamarátom historku z požičovne bicyklov, ktorú sme zažili hneď ráno. Ako neoblomne a na japonské pomery asi aj dosť rázne som si vydupala najlepšie bicykle. Lebo tie pôvodne ponúkané polorozpadnuté hrkotajúce mini skladačky s kolesami o priemere veľkosti melóna mi fakt neprišli vhodné na celodenné bicyklovanie po meste a do kopcov. Vraj sa ma ten Japonec bál. Ivan sa ma snažil upokojovať. Zvláštne, väčšinou je to u nás naopak a ja som tá, čo upokojuje :) Ja tvrdím, že som len chcela to, za čo som si (podľa obrázka s ponukou) zaplatila. A aspoň už vieme, že keď Japonec povie nedá sa, tak sa občas, ak ste neoblomní, aj dá. Ale zase neplatí to vždy. Spokojná, aj Ivan spokojný a hrdý na svoju ženu, ktorá sa už od neho za tie roky naučila čo-to z asertivity, sme vyrazili smer Kiyomizu-dera, v preklade chrám čírej vody. Je to hádam najznámejší drevený chrám v Kyote, poznala som ho z fotografií, pričom väčšina z tých, čo som našla na internete, boli fotené v období kvitnutia sakúr, alebo počas jesene, kedy je lístie v okolí krásne sfarbené. Nevedela som sa dočkať, kedy si ho aj ja obzriem a cvaknem obklopený sakurovými kvetmi, keďže sme tu v tom správnom období. Pri jeho stavbe vraj nebol použitý ani jediný klinec a celý komplex obsahuje niekoľko budov a svätýň. Tiež tri pramene, z ktorých sa môžete napiť. Každý z nich má inú čarovnú moc. Jeden prináša zdravie, ďalší dlhovekosť a posledný múdrosť. Napiť sa zo všetkých troch však vraj prináša smolu. Ja som nepila zo žiadneho. Nie že by som bola taká zdravá či múdra... len tam bol pridlhý rad :) Ale pri kameni lásky sme sa pristavili. Prejsť od jedného kameňa k druhému so zavretými očami vám vraj zaručí nájdenie pravej lásky. My sme sa už našli, tak sme si len jeden z tých kameňov pohladkali, nech sa máme navzájom aj naďalej.

Už pri výstupe do kopca, na ktorom je chrám postavený, som žasla a pohľadmi naháňala všetky tie gejše v krásnych farebných kimonách. Na čo Ivan len mávol rukou a krútil hlavou. „To nie sú pravé gejše?“, ostala som mierne sklamaná. A vážne, zrazu som totiž v tých kimonách zbadala aj dievčatá, ktoré na pravé Japonky veľmi nevyzerali. Stovky turistiek si s nadšením požičiavajú kostýmy gejší, vrátane nepohodlných drevákov, a prechádzajú sa v nich po meste. Pravé gejše, alebo aby som bola presná geiko, ako ich v Kyote nazývajú, vraj pôjdeme pohľadať neskôr do štvrte Gion.