January 25, 2020

October 9, 2019

Please reload

Recent Posts

Dokonalá exotika pre náročných, no stále sa super ceny... taká je Malajzia!

January 25, 2020

1/10
Please reload

Featured Posts

ASIATRIP 7. a ½ týždeň - Filipíny – Manila

June 21, 2016

Jedna z najdôležitejších zásad, ktorých sa držím pri cestovaní, je komunikovať s miestnymi. Ich sa pýtam na dobré reštaurácie, miesta, ktoré sa oplatí vidieť a veci, čo treba zažiť. Ak dáte na ich rady, spoznáte svet taký, aký v skutočnosti je, nie aký ho vykresľujú katalógy cestovných kancelárií. Pravdepodobne nepôjde o reštaurácie so strieborným príborom, pláže s tým najbelším pieskom a ubytovanie s all inclusive servisom. No možno objavíte niečo lepšie, krajšie, naozajstné. V Manile, hlavnom meste Filipín, sa mi táto zásada oplatila niekoľkonásobne. A držala som sa jej od momentu, kedy som vystúpila z lietadla.

Pred letiskovou halou nás, i ostatných cestujúcich, začali okamžite bombardovať pokrikmi miestni zamestnanci prepravných spoločností. Nasľubujú síce komfortné auto s veľkým kufrom, do ktorého sa v pohode vojde všetka vaša batožina, ktoré vás vyzdvihne rovno pred terminálom a odvezie do hotela, no vypýtajú si za to nekresťanské peniaze. Nenechajte sa ošáliť a prejdite si radšej pár metrov ďalej na stanovište taxíkov s taxametrami, ktorými vás bude cesta stáť aj o 2/3 menej. Teraz som už múdra, kiež by mi to niekto poradil takto pred 10 dňami, keď sme sem na krátko prileteli pred naším výletom na Palawan :) Čo už, tak aspoň ja teraz radím. Bert bol taxikár, na ktorého sme mali šťastie tento krát. Asi 50-tnik s pomerne dobrou angličtinou. Okamžite sme sa začali baviť o našom hlavnom pláne, ktorý sme na najbližšie dni mali. Je obdobie Veľkej Noci, počas ktorej sú Filipíny každoročne stredobodom pozornosti širokej verejnosti kvôli ich fascinujúcim rituálom ukrižovávania sa po vzore Ježiša Krista. Náš Asiatrip sme si naplánovali presne tak, aby sme ich počas veľkonočných sviatkov na vlastné oči (v žiadnom prípade nie na vlastnej koži!) zažili. S Bertom sme sa okamžite dohodli, že nás na Veľký Piatok do oblasti Pampanga odvezie a strávi tam s nami deň. Vedeli sme, že ak sa chceme dostať priamo do centra diania a s trochou šťastia aj nafotiť nejaké lepšie zábery, potrebujeme niekoho miestneho, kto bude viac než len taxikárom. Bert sa javil ako perfektný kandidát – tlmočník, sprievodca znalý miestnych pomerov i šofér v jednom.

Že na túto krvavú tradíciu nie sú Filipínci zas až tak hrdí, sa mi potvrdilo v hoteli, kde sme boli ubytovaní. Jasné, že som mala o nej už zistených pár informácií, no s nádejou, že sa dozviem viac detailov som o tom hodila reč aj s dámou pri concierge pultíku. Šlo o medzinárodnú sieť hotelov a personál majú zjavne dostatočne vycvičený na to, aby hostí skôr odrádzali od snahy zúčastňovať sa na týchto veľkonočných rituáloch. Až na moje naliehanie, že som novinárka a prišla som sem práve preto, mi naveľa zistila aspoň čas, kedy presne sa to začne. Rovnako rezervovaní boli aj barmani pri bazéne a recepčný – nič nevedia, nikoho z Pampangy nepoznajú a nemôžu nám pomôcť. Zelený štvrtok som teda strávila obťažovaním personálu otázkami a chlácholením môjho, na slovenské tradície zaťaženého, manžela, že si našu klasickú Veľkú Noc s paskou, hrudkou, vajíčkami a klobáskami spravíme po prílete domov. A ešte pozorovaním miestnych rybárov v prístave. Aj s tými som sa, podľa zásady spomenutej v úvode blogu, dala hneď do reči. Nešlo mi do hlavy, prečo chytajú tie ryby takto nepohodlne cez plot, keď o pár metrov ďalej je mólo. Vraj práve tu je rýb najviac a tak aj najväčšia šanca na úlovok. Hej, boli tam a riadne veľké kusy. Tak mi neostávalo iné, len im popriať šťastie :)

Bert nám odporučil vyraziť vo Veľký Piatok čím skôr a už pred 8-mou nás čakal pred hotelom. Do dedinky San Pedro v oblasti Pampanga je to z Manily síce len zhruba 50 km, no cesty môžu byť v tento deň nevyspytateľné. Len ulicami Manily sme sa predierali jeho žltým taxíkom asi hodinu. Už takto zrána sme míňali sprievody s krížmi a sochami svätých. Tiež partie chlapcov, ktorí čakali na „svoju“ chvíľu, keď budú prechádzať ulicami bičujúc si obnažené chrbty až do krvi. Celé mesto dýchalo sviatočnou atmosférou, najmä pred kostolmi sa združovali davy.

Za mestom, niekde neďaleko pred cieľom sme sa ale stratili. Prečo sme jediné auto, ktoré ide po tejto poľnej ceste? A prečo sme asi pred 5 kilometrami minuli posledný sprievod, ktorý šiel navyše opačným smerom? Po chvíli a asi piatich zastávkach na pumpe a pri domoch cudzích ľudí, kde sme sa pýtali na cestu, Bert zistil dosť zásadnú vec. Že miesto, o ktorom vedel, že sa tam tieto krvavé obrady dejú, sa pred pár rokmi zmenilo. A že nás vezie trošku zle. Našťastie len o pár kilometrov :) Vždy však tvrdím, že všetko zlé je na niečo dobré. Blúdiac ulicami a pýtajúc sa na cestu do San Pedra, sme sa ocitli v dedinke Santa Lucia. A tam nás pán, síce nevyzerajúc, no tváriac sa ako policajt, za asistencie asi tucta detí, nasmeroval k miestnemu ihrisku. Dozvedeli sme sa, že tieto ukrižovacie ceremónie sa dnes konajú (pre veľký úspech)  až na troch miestach. Ráno o 8-mej to už mali za sebou v dedinke San Juan, popoludní bude v spomínanom a najznámejšom San Pedro a keď si švihneme, o 11-tej stihneme rituál tu v Santa Lucii.

Motali sme sa v dave Filipíncov, cudzincov tu bolo minimálne. Neviem čím to je, ale nejakým zázrakom priťahujem úplne najväčších čudákov. Vždy sa dám do reči s najbizarnejšími typmi ľudí, na ktorých ostatní len zazerajú a boja sa im prihovoriť. Tak som sa v tom dave skamarátila s Judom, teepkom s tunelmi v ušiach, čelenkou s japonskými znakmi omotanou okolo hlavy, šialeným výrazom a ešte šialenejšími názormi. Prezradil mi, ako obdivuje kamikaze – japonských vojnových pilotov naložených výbušninami, pripravených na samovražedný útok na nepriateľský cieľ. A že počúva výlučne death metal. Trošku mi naháňal strach, priznávam. Ale rozprával tak zaujímavo... Aj o svojej americkej exmanželke a deťoch, ktoré celé roky nevidel, keďže sa musel vrátiť späť na Filipíny. O ľudských osudoch, ktoré som si vypočula na mojich cestách, by som mohla knihy písať. Jude sprevádzal po Pampange dvoch juhoamerických dokumentaristov a vzal si pod ochranné krídla aj nás s Ivanom. Jeho bratranec je miestnym starostom, sestra udeľuje press akreditácie a skrátka celá rodina sa angažuje pri týchto veľkonočných ceremóniách. Vraj nás dostane do zóny priamo pri improvizovanom pódiu, určenej len pre novinárov. Jude svoje slovo dodržal a zrazu sme stáli vedľa kameramanov zo CNN, Reuters, či fotografov predávajúcich svoje fotky svetovej tlači. Do areálu ihriska začali prichádzať zakrvavení chlapci, bičujúci sa po chrbtoch. Od únavy padali na kolená pred kopcom, na ktorom už ležali kríže pripravené pre troch z nich. S Danilom, ktorý sa na pribitie na kríž odhodlal už po druhýkrát, som sa zhovárala tesne pred tým. Prezerala som si jeho ruky, ktoré mi nastavil ako dôkaz, že rany sa zacelia. Naozaj na nich nebolo po predošlých ranách od klincov ani stopy. Rozprával veľmi potichu. Opakoval, že je to preňho obrovský prejav viery a že to musí spraviť. Nechala som ho teda tak, aj keď som to považovala za prílišný fanatizmus.

Celé sa to začalo ako veľmi autentické divadelné predstavenie. Filipínci v dobových kostýmoch vojakov, biblických postáv, emotívna hudba... Miestami som nevedela rozoznať, či vzlyky a slzy okolostojacich sú ozajstné, alebo hrané. Ako prvého pribili na kríž Danila, potom aj druhého muža. Tí predstavovali zločincov, ktorých podľa evanjelií ukrižovali spoločne s Ježišom. Z dlaní i nôh im trčali dlhokánske klince. Keď som chvíľami zložila fotoaparát a vnímala celý tento ceremoniál vlastnými očami, miešali sa vo mne všemožné emócie. Na jednej strane som ich konanie nechápala, na druhej sa snažila vžiť do kože veriaceho človeka a čo to preňho môže znamenať. Či to robia skutočne ako dôkaz viery, alebo pre publicitu a uznanie okolia? Bolo to zvláštne, neuveriteľne silné a emotívne. Obzvlášť, keď zrazu vztýčili aj kríž s posledným odvážlivcom, predstavujúcim práve Ježiša Krista. Všetci traja tam zrazu viseli, občas z ich hrdla zazneli šialené výkriky, dav vzlykal a ja som pohľadom preskakovala z jedného kríža na druhý, na tretí, na manžela, okolostojacich novinárov i divákov, medzi ktorými boli aj deti. Celé to divadlo trvalo niekoľko desiatok minút, kým ich z tých krížov sňali. Bezvládnych, v akomsi zvláštnom tranze.