January 25, 2020

October 9, 2019

Please reload

Recent Posts

Dokonalá exotika pre náročných, no stále sa super ceny... taká je Malajzia!

January 25, 2020

1/10
Please reload

Featured Posts

ASIATRIP 2. týždeň – Srí Lanka + Singapur

February 22, 2016

Úloha pre nášho kamaráta a hotelového manažéra Ranila na dnešný deň bola zohnať učiteľa jogy. Vravím si, že po týždni na Srí Lanke a zážitku so „špeciálnou“ ajurvédskou masážou (viac v predošlom blogu) prišiel čas na ďalší tradičný zážitok.

S jogínom Ruwanom sme sa stretli pri západe slnka na neďalekej pláži. Vytiahla som z neho, že sa joge venuje už od 98-meho a na ostrove má vlastnú školu jogy a zdravého stravovania. Zjavne som v rukách odborníka.

Namaste!

ON: Už si niekedy cvičila jogu?

JA: Jasné, na Wii-čku doma pri telke. A raz naozajsky s lektorom na hoteli, kde hodinu jogy ponúkali hosťom. (Napriek tomu, že bola zdarma, som bola som jediná, kto sa prihlásil. Takže súkromná lekcia s nasrdeným jogínom, ktorého dosť šokovalo, že niekto vôbec prišiel a dovolil si narušiť mu voľno. Ani sa tú nasrdenosť nesnažil príliš skrývať. Toľko moje jogínske skúsenosti.)

 

Tak si so mnou Ruwan prešiel celú filozofiu jogy, normálne dýchanie, dýchanie cez zrolovaný jazyk, dýchanie do brucha, von z brucha, hmmmkanie a bručanie pri výdychoch (trošku psychiatria), pozdravy slnku a pod.

Prešli sme asánami, kobry, psa, orla, mačky a celej zoologickej záhrady kombinovanej s vidieckym statkom. Nádych. Výdych. Medzi každým jeho „nádych - dlho dlho nič - výdych“ som ja vydýchla a znova sa nadýchla ešte asi päťkrát, inak by som určite stratila vedomie. Po asi hodine pri asáne páva som začala môjmu mužovi závidieť, s akou eleganciou vzdal túto lekciu jogy hneď po úvodných troch minútach. A keď ma Ruwan nahovoril na stojku na hlave, ktorú som robila naposledy na základke v rámci telesnej, to už bol čistý extrém.

Ozaj, dnes je Valentín. Skoro som zabudla. Tento sviatok s Ivanom nejako špeciálne neprežívame, keďže deň po Valentínovi máme omnoho väčší dôvod na oslavu... manželstva.

Ráno som sa zobudila netradične skoro a na netradičnú bolesť v krku. Vedela som, že tie včerajšie stojky s jogínom neboli dobrý nápad... Došlo teda na moju zázračnú lekárničku a pár liekov, ktoré v dobrej kombinácii utlmia každú bolesť. Lebo  mať seknutý krk nie je bohviečo a na výročie svadby už vôbec nie. Dnes sú to presne 4 roky, čo som povedala áno tomu skvelému mužovi, s ktorým sa smejeme, hádame, objavujeme, staráme, radujeme, plačeme, cestujeme a hlavne strááášne ľúbime. 

 

Tak sme si na výročie spravili výlet na juh ostrova do prístavného mestečka Galle a na známu pláž Unawatuna. Šofér Ruan vymenil svoj tuk-tuk za auto a vyťahané tričkom za peknú bielu košeľu. Jazda autom si zjavne vyžaduje určitý dress code a je to preňho trochu sviatok, keď mu zveria naozajstný dopravný prostriedok :) Neboli sme od hotela ani 10 km, keď sme sa ocitli na ulici plnej stánkov s obchodníkmi. Bolo ich tu oooomnoho viac ako obvykle.

„Dnes je pondelok, je tu tradičný trh,“ vraví Ruan.

„Super, tak zastav!“

„Tu nemôžem stáť,“ vraví mi mierne vystresovane.

„Len na chvíľu, vyskočíme rýchlo z auta...“

V štýle „...nezastavujem, máme zpoždění...“ nám pribrzdil a šiel zaparkovať obďaleč.

Toto som mu v ten deň spravila ešte niekoľkokrát, keď som zbadala niečo zaujímavé, pri čom som sa chcela pristaviť. Chudák, zakaždým ho za to dodrbal nejaký policajt. Pokutu sme našťastie nedostali ani tu, ani pri rybom trhu pred Galle, ani pri iných nečakaných zastávkach, ktoré som si zmyslela.

Ale ten trh... ten bol fakt bohovský. Toľko ovocia a zeleniny pokope som hádam ešte nevidela. Asi tretinu z toho všetkého som ani nepoznala a nikdy nevidela. Ani také veľké haldy sušených rýb. Obchodníci sa prekrikovali jeden cez druhého a opakovali vo svojom rodnom jazyku frázy typu „kupce ľudze bo nebudze“. Chvíľu sme sa pomotkali po trhu, pozavadzali miestnym, ktorí sem prišli spraviť reálny nákup pre rodinu na celý týždeň, stretli kuchára z nášho hotela, ktorý tu bol tiež nakúpiť a pobrali sa ďalej.

Na Galle je najzaujímavejší tzv. fort, hradby okolo mestského polostrova. Najkrajší výhľad z nich na more je vraj pri západe slnka, prípadne, ak skôr konáte než rozmýšľate, sa na ne môžete vybrať, ako my, cez obed v najväčšej horúčave :) Fort je plný elegantných reštík pod hradbami plných japonských turistov, ktorými sme pohrdli a s obedom počkali až do Unawatuny.

Tá leží len 10 minút od Galle. Ruan si tu dal vysokú školu šoférovania našej minidodávky po hlavnej unawatunskej ulici, o ktorej som si myslela, že je to jednosmerka, taká bola úzka. Až kým sa oproti nám nevyrútil obrovský autobus a aby sme sa jeden druhému vyhli, museli sme vyjsť takmer až na terasu reštaurácie pri ceste. Trošku sme sa aj šuchli, z čoho bol Ruan dosť hotový, ale sľúbili sme, že to v hoteli nikomu neprezradíme. Unawatuna je plná backpackerov. Lacné ubytko priamo pri pláži nájdete okamžite, každá reštaurácia ponúka kurzy varenia a v pouličných stánkoch robia tradičné chutné rotti, čo je mäso a zelenina v takmer priesvitnej tenučkej placke. Na celú ulicu znie povedomá hudba z tuk-tuku, ktorý chodí hore-dole a je prerobený na pojazdnú pekáreň. Po ostrove ich jazdia desiatky. Vždy nadránom okolo 6-tej sa budím na tú istú melódiu... tak teraz už viem! To nám dovážajú pečivo do hotela.

Po návrate na