January 25, 2020

October 9, 2019

Please reload

Recent Posts

Dokonalá exotika pre náročných, no stále sa super ceny... taká je Malajzia!

January 25, 2020

1/10
Please reload

Featured Posts

ASIATRIP 1. týždeň – Srí Lanka

February 16, 2016

Pred každou niekoľkomesačnou výpravou si hovorím, že už som sa poučila z tej predošlej a kufor si zbalím fakt efektívne. A pri každej zlyhám hneď na začiatku. Na tento Asiatrip sme si doma určili limit max. 16 kg na kufor. Že sme ho porušili, sme vedeli už pár dní pred odletom pri priebežnom balení a vážení. Až tak, že som napokon odletela s 20 kilovým kufrom a Ivan s 26! Na jeho obhajobu, v jeho kufri som mala aj pár... no dobre, kopec svojich vecí. Viem, asi si vravíte, čo preboha so sebou vláčime, ale čakajú nás predsa dva mesiace v Ázii... A na vlastné oči som videla pár študákov, čo sa po víkende vracajú na intrák viac nabalení :)

Pôvodná hodina a pol na prestup v Dubaji sa kvôli meškajúcemu letu zrazu zmenila na necelú polhodinku, ktorú sme prešprintovali ku gate-u na lietadlo do Colomba. Počas môjho bežeckého výkonu mi súbežne v hlave bežala scéna z tej New Yorkskej verzie Sám doma a ďakovala som bohu, že nemáme so sebou žiadneho Kevina, ani iné dieťa. Stopro by sme ho na tom letisku v zhone stratili. Veď sme skoro stratili aj seba navzájom.

 

Každý dlhší let je dokonalou skúškou nervov partnerov. Bilancia len jednej hádky za let je podľa mňa super. Lebo čím menší priestor a čím dlhší let, tým väčšia nervozita. Neviem, či to je priama, alebo nepriama úmera, z matiky som nikdy nevynikala, každopádne ku koncu letu už na seba zazeráme aj vtedy, keď jeden druhému okupujeme čo i len centimeter jeho sedadla a lakťami sa bijeme o opierku. Sa nerobte, že vy nie :) Už je to taká naša tradícia. Po zahlásení pristávania tradícia okamžite zaniká.

 

Cesta autom z hlavného mesta do Bentoty trvala asi hodinu a pol. Keď bol pred 12 rokmi na Srí Lanke môj manžel, nebola ešte vystavaná diaľnica a rovnaká trasa mu trvala vyše troch hodín. Tak sa mi aspoň nestihlo zunovať civenie z okna na nekonečné húštiny paliem. Už poučená z Thajska a Bali, nebrala som tú špinu, polorozpadnuté budovy a skládky odpadkov kade tade pri ceste tak tragicky. Kravy a psy, kvôli ktorým sme miestami zastavovali a nechávali ich prejsť cez cestu, ma už nešokovali, skôr mi to prišlo milé a taaaak strašne exotické.

Pred hotelom nás už čakal premotivovaný (alebo na niečom fičiaci, neviem) srílanský manažér Ranil. Všetko nám chcel poukazovať ešte predtým, ako by sme sa vôbec stihli zložiť na izbe. Už vtedy som vedela, že on bude ten chlapík, ktorý nám zoženie všetko, čo budeme potrebovať... od slona, až po učiteľa jogy. V našom malom milom hotelíku vládne totálne rodinná atmosféra, o čom som sa uisťovala každým dňom viac a viac. Tŕpla som len z jedinej veci - aká bude pláž. Vystrašená nie práve najlepšou poslednou ázijskou skúsenosťou z Bali, kde sme narazili na pláže fakt špinavé a nelákavé (OMG, o tom vám tiež musím raz napísať!). Naša srílanská pláž je však úplne dokonalá. Široká, s jemným pieskom, ktorý cítite pod nohami aj v mori. Ozaj, more, krásne teplé. Jasné, že toto sme zistili takmer okamžite po ubytovaní. Hneď do plaviek a na pláž – ďalšia tradícia :)

Ešte v ten večer sme našli perfektný plážový reggae bar asi 300 metrov od hotela. Náš „druhý domov“. Tu sme objavili miestne pivo Lion, aj jemne pikantné tzv. devilled style food, ktoré potom môj zákonitý jedol snáď každý deň v obmenách s rybami, morskými plodmi a všetkými možnými druhmi mäsa. Strašná namotávka :)

 

Ďalší deň: objednala som sa na masáž. Všetci tu toľko hovoria o ajurvéde, tak si vravím, že to musím skúsiť, čo to je a ako to pomôže môjmu telu i duši. No... neviem :) Už prvá študenská chyba, ktorej som sa dopustila, mi zážitok dosť po*rala. Keďže som si po kúpaní v mori dala len takú rýchlu plážovú sprchu a takto šla na masáž, ostalo na mne nalepenej toľko soli, že masáž sa razom zmenila na 75 minútový celotelový peeling. Hľadám pozitíva - telo budem mať hladké ako detská prdelka. Aspoň niečo. A tiež som konečne zistila, v čom je rozdiel medzi klasickou masážou a ajurvédskou. Pri ajurvédskej vám vymasírujú aj PRSIA! Presne tak! Ležím si tvárou nahor, na očiach akýsi kus látky, aby som náhodou nevidela, na čo moja zlatá masérka ukazuje, keď sa ma pýta: „No problem?“ Nie, nemám problém, je to super, dobre ti to ide, takže fakt NO PROBLEM, vravím jej. A vtom mi odokryla dovtedy zahalený hrudník a normálne mi začala masírovať (pardón, peelingovať) moje veselé dvojky. Z toho šoku som len preglgla a hovorila si, že teda aj prsia budem mať hladké ako detskú prdelku. Potom mi ešte trošku premasírovala líca, čelo a ušné lalôčky a bolo po všetkom. Každopádne, aj keď to nebola úplne najúžasnejšia masáž môjho života, v pamäti mi ostane teda ešte poriadne dlho.

 

Nevedela som sa dočkať, kedy sa preveziem tuk-tukom. To sú tie smiešne „krabice“ na troch kolesách, ktoré tu jazdia úplne všade. Farebné, z niektorých sa ozýva hlasná hudba a ich šoférom zväčša vôbec neprekáža, že idú v protismere. Teda v našom slovenskom správnom smere, ale keďže tu sa jazdí normálne po opačnej strane, občas je to vážne o hubu. Odviezli sme sa do najbližšieho mesta Aluthgama. Bože, hlavná ulica bola šialene rušná, tuk-tuky, autá, dokonca obrovské dodávky tu trúbili na seba i na ľudí. Chodníky nikto nepoužíval, ak by tu teda nejaké súvislé vôbec boli. V obchodíkoch predávali všetko a nič zároveň. Teda podľa toho, či ste náročný, alebo extrémne prispôsobivý shopper. Odporúčam byť radšej prispôsobivým. V každom druhom obchode sa sortiment opakoval – farebné sarongy a nohavice z nízkym pudlom, ovocie a zelenina, ryby „obsypané“ muchami a kožené kabelky. Všetci sa usmievali a lákali nás do svojho stánku. Anglicky tu hovorí takmer každý. Niekto lepšie, niekto menej... asi podľa toho, kto sa ako dobre učil v škole, lebo angličtinu majú ako povinný predmet. Odolala som (zatiaľ) aj magnetkám, na ktorých som inak závislá. Len sme si tak browsovali po ulici, dávali pozor pod nohy, aby sme nestúpili do nejakého psieho hovna a nepošmykli sa na zvyškoch rýb, ktoré sa tu čistia priamo pred stánkami. Napriek bláznivej premávke a čudákom na ulici som sa tu cítila prekvapivo bezpečne. Aj tak sme sa po chvíli prekľučkovali späť k nášmu tuk-tukárovi a cestou žuli nejaké ich miestne pečivo, plnené zeleninové a rybacie taštičky. Pikantné jak divá sviňa! Ponaučenie, ku ktorému sme dospeli po pár dňoch – čokoľvek, čo si kúpite na jedenie v pouličnom stánku, bude plné čili... aj keď vám predavač na otázku: „Is it sweet?“ odpovie „Yes“.

Po večeri v našom obľúbenom reggae bare, keď už sme boli na odchode, od stola v zadnom rohu nám zrazu máva akýsi párik ľudí a kričí na nás „Dobrý večer!“ Supervisor baru a k nemu pripojeného hotela, náš od_prvého_dňa_kamoš Loccu už o nás stihol porozprávať dvom českým turistom, ktorí sú uňho ubytovaní. Tak sme si zo slušnosti prisadli pokecať. Nakoniec sme s Láďom a Dášou vypili niekoľko Coron a fliaš vína a rozlúčili sa až niekedy pred polnocou.

 

Cestou po pláži späť k hotelu bolo všade až podozrivo ticho. Tma, nikde ani nohy. Normálne tu skapal pes, všetci už spia a to ešte nie je ani polnoc. Ale že posledný skapatý pes za sebou všetko pozamyká, všetky vchody do hotela, zamkne recepciu a odíde domov, to by mi nenapadlo ani vo sne. Nemali sme so sebou ani telefóny. A hotelový strážnik niekde spal... predpokladám, že doma, pri žene vo svojej posteli. Jediné, čo nám ostávalo, bolo zúfalo klopať, neskôr búchať a v konečnom štádiu doslova trieskať na sklenené dvere a vykrikovať pri bazéne „Otvortéééé, my tu bývamééé!!!“ Zopár obyvateľov sa nám podarilo zobudiť, nadšení neboli, ale kto by bol? Jediné, ako nám mohli pomôcť, bolo pokúšať sa dovolať na recepciu... na ktorej nikto nebol. Tu sa prejavila slovenská mužská sila, ktorá pri predstave noci strávenej na lehátku pri bazéne pod plážovým uterákom, dala na slová Igora Timka „... tak otvor bránu, lebo ju rozbijem...“ 

 

K vylomenej drevenej bráne sme sa pri raňajkách priznali Ranilovi. Čakajúc, či nám ju dá preplatiť, alebo sa ospravedlní, že nás vymkli, zvolil tú správnu (teda druhú) možnosť. Možno aj preto, že sa k nám hneď pridal do debaty párik z Nemecka, dvaja sympatickí chalani, ktorí vraj bojovali s podobným problémom dve noci dozadu.

 

A v mene hesla „každý deň nový adrenalínový zážitok“ sme pokračovali hneď po raňajkách, keď sme sa zasekli na pár minút vo výťahu. Ten doma nemáme a už roky si to šlapeme na 4. poschodie. Tak reku si tento luxus trošku užijeme a pošetríme nohy, aj keď len dve poschodia. No odkedy sa nám toto stalo a nás prepadla panika, ako dlho budeme trčať vo výťahu, ktorý, mimochodom, Ranil volá „romantic lift“, lebo je taký malý, že už dvaja ľudia sa v ňom dosť lepia telo na telo, rozhodli sme sa chodiť opäť pešo. Ako doma.

 

Pešo sme sa vybrali aj na obhliadku okolia. Samozrejme, po rušnej Galle road, ktorá chodník nemá a asi ani nikdy mať nebude. Užívali sme si trúbenie okoloidúcich áut a každý druhý tuk-tuk sa pri nás pristavoval s tým, či nechceme zviezť, že je nebezpečné sa tu takto prechádzať. Ako by  sme nevedeli :) Neskôr, v bočnej uličke, sme si pokecali s ujom od železničných závor. Predstavil sa nám ako „gateman“. Jeho celodennou náplňou práce je sklápať závory na priecestí, ktorým prejde denne tipujem tak 10 áut, keď sa blíži vlak. Veľmi oceňujem, ako tu dbajú na bezpečnosť a zároveň znižujú nezamestnanosť.

Večer sme ostali na hoteli, nakoľko už od rána nám Ranil avizoval skvelú beach párty so živou hudbou. Až na to, že sa rozpršalo ako z krhly a netvárilo sa, že by chcelo prestať. Bolo mi ho ľúto. Chodil celý nešťastný, na chvíľu nás dokonca nahnal v tom daždi na pláž, že veď nevadí, párty si spravíme aj tak. Keď príliš neuspel a väčšina hostí sa vrátila dovnútra, sadol si aj on k baru, otvoril pivo a útechu hľadal v kriketovom zápase. Kriket je tu veľmi populárny. Práve hralo mužstvo Srí Lanky proti neviemkomu. A Srí Lanka vyhrala, čo aspoň trochu zmiernilo jeho bolesť. Keď sme sa uistili, že nepôjde kvôli pokazenej beach párty skákať z neďalekého mosta do rieky medzi krokodíly, vrátili sme sa v tom lejaku na pláž, kde sme to ešte pekne roztočili pod strieškou s párikom z Nemecka a muzikantmi, ktorí keď už prišli, tak hrali. Nevadilo im, a nám už vôbec nie, že len pre nás.

 

Spravili sme si výlet do surferského mestečka Hikkaduwa na juhu ostrova. Vychytali sme úplne bohovského tuk-tukára. Srílančana, ktorý vozieva prevažne nemeckých turistov... To nemám potvrdené, len dedukujem z jeho angličtiny s parádnym nemeckým prízvukom a používania zreteľného Já namiesto Yes :) Vybrať sa na Srí Lanke niekam krátko popoludní je ako opúšťať Bratislavu v piatok okolo 5-tej. Ale že brutálna dopravná zápcha. Taký bordel na ceste som ešte nevidela! Vyhýbame sa obrovským dodávkam, školákom, ktorí sa po vyučku vracajú domov, ďalším tuk-tukom a zmäteným policajtom, ktorí sa neúspešne pokúšajú riadiť neriadenú premávku. Policajt píska, decká vykrikujú a všetko čo má kolesá trúbi o dušu spasenú. Odvtedy voláme interne tuk-tukárov trubadúri, lebo trúbia najviac a najhlasnejšie zo všetkých :)

 

Všade popri ceste míňame hroby. Vravíte si, trošku divné miesto pre cintoríny, hej, aj ja. No sú to hroby tých, ktorí neprežili zničujúcu vlnu tsunami, ktorá v 2004-tom zasiahla ostrov. Sám náš „trubadúr“ si to vraj dobre pamätá. Nebol vtedy, našťastie, pri pobreží, ale pomáhal pri vyslobodzovaní a záchrane tých, čo prežili. Zničené budovy, ktoré odvtedy buď nestihli opraviť, resp. sa už o to ani nesnažia, taktiež lemujú cestu. Na chvíľu sa pristavíme aj pri soche buddhu, ktorá sa ešte dokončuje a má byť jedným z ďalších pamätníkov tejto miestnej katastrofy.

Zastavili sme sa cestou aj v korytnačej rezervácii, kde sa priamo pred našimi očami vyliahli dve minikorytnačky, z čoho som bola ale že totálne namäkko. Moje materinské pudy sa začali ozývať... na chvíľku ;)

Hikkaduwa je pomerne turistické miesto. Teda oproti oblasti, kde sme ubytovaní. Tu sa to na i pri pláži len tak hemží Európanmi, ale aj Aziatmi. Amíkov je tu málo, tí majú Karibik, na čo by sa trepali až na Srí Lanku predsa. Ako sme si priniesli na Hikkaduwu šnorchlovaciu výbavu, tak sme si ju aj odniesli. Skúšať šnorchlovať pri brehu je úplná strata času a na niekoľkohodinový výlet loďou sa nám ísť nechcelo. Radšej sme leňošili na pláži.