January 25, 2020

October 9, 2019

Please reload

Recent Posts

Dokonalá exotika pre náročných, no stále sa super ceny... taká je Malajzia!

January 25, 2020

1/10
Please reload

Featured Posts

V srdci Austrálie

February 5, 2016

Tak ako k New Yorku neodmysliteľne patrí Socha slobody a v Paríži nik neobíde Eiffelovku, tak som vedela, že ak raz moja noha vkročí na austrálsku pevninu, určite musím vidieť legendami opradenú posvätnú horu Uluru!

Po pol roku strávenom v Austrálii sa vôbec nečudujem, že sa jej veľkomestá ako Melbourne, Sydney či Adelaide pravidelne umiestňujú na popredných priečkach rebríčka miest s najlepšími podmienkami pre život. Tá krajina má niečo do seba. Príjemnú klímu, nekonečné nádherné pláže, obrovské verejné parky, fungujúci systém dopravy a vďaka priateľským obyvateľom totálne pohodovú atmosféru. Mohla by som takto vymenovávať donekonečna… Ale to pravé orechové, čo robí Austráliu Austráliou, nájdete v jej samotnom srdci.

 

Autom za dobrodružstvom

 

Pre pravých Austrálčanov je vnútrozenie krajiny so svojimi najznámejšími prírodnými pamiatkami červenou horou Ayers Rock, Olgas či Kings Canyonom niečo ako naše Tatry. Sú na ne hrdí a takmer každý ich aspoň raz za život navštívi. Pravidelnou leteckou linkou ste tam zo všetkých pobrežných miest zhruba za 3 hodiny. Ale len tí najväčší dobrodruhovia sa vydajú na 3 000 kilometrovú cestu nehostinným terénom autom. Ivan už absolvoval túto trasu pár rokov dozadu, tak som hodila obavy za hlavu, prenajali sme campervan – naše premiestňovadlo/spálňu/kuchyňu na štyroch kolesách a vyrazili za dobrodružstvom. Austrália má úplne premakanú sieť karavan parkov. Prespávali sme teda v nich, po večeroch si grilovali, lebo barbecue je niečo ako národný šport Austrálčanov a klebetili s ďalšími cestovateľmi, ktorých sme stretli. Prekvapilo ma, koľko veľa dôchodcov si kúpi karavan a cestuje s ním po krajine, pol roka, rok, aj dva… lebo zamlada boli príliš zaneprázdení a teraz si plnia sny. Cestou sme míňali obrovské kamióny, tzv. roadtrainy, ktoré sa šialenou rýchlosťou ženú prázdnou diaľnicou. Keď ich zbadáte v spätnom zrkadle, je najlepšie spomaliť a stiahnuť sa čo najviac ku krajnici, nakoľko je známe, že tieto roadtrainy nepribrzďujú… za žiadnych okolností, čoho výsledkom je nemálo zrazených zvierat popri ceste. Po troch dňoch a jednom hysterickom záchvate, kedy nám dochádzal bezín a žiadna pumpa, ba ani len dedina, na obzore, sme dorazili do najväčšieho vnútrozemského mesta Alice Springs. 

 

Mesto plné Aborigénov

 

Mesto obkolesené púšťou vzniklo pred 150 rokmi ako telegrafná stanica. Spojenie medzi jednotlivými mestami dovtedy zabezpečovali ťavy, nakoľko ako jedny z mála zvierat zvládali náročné púštne podmienky. Po zavedení telegrafu však boli karavány tiav rozpustené do voľnej prírody a dodnes sa tam hojne vyskytujú. Táto informácia zmiernila môj šok, keď som raz zbadala vedľa nášho idúceho auta cválať práve ťavu. Typické austrálske endemity koaly a kengury sa tu vyskytujú pomenej, nakoľko je to naozaj nehostinná, vyprahnutá oblasť takmer bez zelene. O to viac vyniknú všetky odtiene červenej, ktorou hýri pôda, skaly a vlastne všetko naokolo. Takmer polovicu obyvateľstva tohto regiónu tvoria domorodí Aborigéni. Majú špecifické črty tváre a tmavú pokožku, spoznáte ich okamžite. Voči cudzincom sú hanbliví a nedôverčiví, no nie nebezpeční. Medzi sebou hlučne debatujú, deti sú zvedavé, budú si vás obzerať a tí, ktorí vedia po anglicky s vami sem-tam prehodia aj pár viet. Vďaka mizernej životospráve a lenivému spôsobu života, len málokto z nich pracuje, patria k najnezdravším ľuďom na svete a to aj napriek neuveriteľnej finančnej podpore od štátu. Väčšina turistov prichádza do Alice Springs práve kvôli jeho ideálnej východiskovej polohe pre výlet do národného parku Uluru-Kata Tjuta.

 

Posvätná hora Uluru

 

Vek monumentálnej pieskovcovej hory Ayers Rock, v domorodom jazyku Uluru, sa odhaduje na viac než 500 miliónov rokov a vznikla postupnou eróziou okolitej planiny. Miestni domorodci vám však o tejto posvätnej hore porozprávajú omnoho zaujímavejšie legendy, než sú geologické fakty. V ich príbehoch sa najčastejšie vyskytuje obrovský púštny had, ktorý stvoril horu, prípadne, že miesto, na ktorom dnes Uluru stojí, bolo voľakedy more, kde sa bojovalo a všetka preliata krv sa zhromaždila do tohto útvaru a preto má červenú farbu. A keby len červenú, ale aj hnedú, okrovú, oranžovú… hora mení farbu podľa ročných období a dopadu slnka. Najkrajšia je pri jeho západe, priam krvavočervená. Podvečer sa zvyknú turisti, a my s nimi, zhŕknuť na neďalekej vyhliadke, odkiaľ máme celú horu ako na dlani. Celé hodiny sedíme a pozorujeme spektrum farieb, ktorými hýri. Noc sme boli nútení stráviť v aute, keďže v národnom parku je kvôli regulácii turistov len jediný rezort s možnosťou slušného ubytovania a ten už bol vypredaný. A merať 450 kilometrovú cestu späť do Alice Springs, na to sme ani nepomysleli. V Austrálii je totiž všetko ďaleko, obzvlášť vo vnútrozemí! Ak teda nechcete nocovať v púšti v bezprostrednej blízkosti voľne pobehujúcich divokých dingov v stane, prípadne v aute, bude lepšie si v dostatočnom predstihu zarezervovať izbu. Nasledujúci deň sme si boli obzrieť horu zblízka. Čím viac sme sa k nej približovali, jej magickosť bola čoraz hmatateľnejšia. Objavili sme na jej stenách množstvo starovekých malieb, ale aj jaskýň a zaplavených škár. V bezveternom počasí je dokonca dovolené na horu vyliezť, ale Aborigéni vyslovene neznášajú, keď sa im niekto škriabe na ich najposvätnejšie miesto a snažia sa od toho turistov odhovoriť. Taktiež varujú, aby ste sa nesnažili uchmatnúť si kúsok skaly a odviezť si ho domov ako suvenír. Podľa aborigénskej legendy sú v skale duše mŕtvych a vás postihne nešťastie. Asi na tom bude niečo pravdy, keďže miestna pošta pravidelne zaznamenáva zásielky z celého sveta s červenými kameňmi a prosbami zúfalých turistov, aby ich za nich vrátili späť k hore. Tak kliatba pominie. Ak ste dostatočne vyzbrojení trekingovou obuvou a zásobou vody, môžete sa vydať na 10 kilometrovú túru okolo Uluru, zaiste objavíte aj ďalšie zaujímavé miesta a maľby. My sme si na túto tri a pol hodinovú prechádzku netrúfli, nakoľko sme vedeli, že nás čaká ešte cesta k ďalšiemu známemu pieskovcovému útvaru – The Olgas, v miestnom jazyku Kata Tjuta. Jeho najvyššia hora, Mount Olga, má takmer 550 metrov, čiže prevyšuje Uluru ešte o nejakých 200 metrov a dá sa pomedzi jednotlivé oblé skaly vydať na krátku túru a nechať sa očariť ich červenou majestátnosťou.

 

Austrálsky Grand Canyon

 

Teploty sa šplhajú k 40-tke, vlastne ako každý deň tu v centrálnej Austrálii, a my sme si to namierili k asi 300 kilometrov vzdialenému Kings Canyonu. Nie je síce taký veľký ako americký Grand Canyon, ale túra po jeho vrcholkoch a výhľad do hlbokánskych roklín a údolí rozhodne stojí za to. Aj tu majú Aborigéni svoje posvätné zákutia, na ktoré smú vkročiť len oni, tak sa radšej držíme vyznačených turistických trás. Na výber máte hneď z troch, podľa náročnosti a vašich horolezeckých zdatností: dvoj, šesť a 22 kilometrovú. Ak si netrúfate sami, prípadne máte strach, že zablúdite, môžete osloviť aj nejakého miestneho sprievodcu. My sme sa, ako obvykle, vydali na vlastnú päsť a zvolili sme strednú trasu. Najskôr sme sa museli vyškriabať do strmého kopca Heartbreak Hill - príznačný názov, lebo už tam som riadne lapala po dychu. V šialených horúčavách potom prechádzate po vrchole kaňonu, kocháte sa tou nekončiacou červenou nádherou a zavše stretnete rovnako nadšených, odhodlaných a upotených súputníkov. Až dorazíte do rajskej záhrady. Presne tak, Garden of Eden sa volá miesto uprostred vyprahnutých skál, kde celkom nepochopiteľne objavíte skutočnú zelenú oázu. V rokline je permanentne voda, množstvo rastlín a vy ponad to všetko prechádzane po drevenom moste s užasnutým výrazom v tvári. Ani neviete ako a chodník vás po niekoľkých hodinách chôdze po skalách zavedie na miesto, odkiaľ ste túru začali. Už len zliezť opäť tú 500 metrovú strmú horu dole a pokračovať, kam vás nohy zavedú.

 

Nocľah v opálovej bani

 

Nás zaviedli smerom na juh, do banského mestečka Coober Pedy. Leží uprostred púštnej planiny popretkávanej hlbokými šachtami, v ktorých už skončil nejeden nepozorný dobrodruh. V meste pred sto rokmi objavili pri ťažbe opál a tak sa stalo Coober Pedy opálovou veľmocou. Nikde inde na svete ho nevyťažia viac. Honba za bohatstvom prilákala do oblasti množstvo migrantov. Na malom území tu svorne žijú ľudia až 45 rôznych národností, zväšča Európania. A čo je najzaujímavejšie, žijú v banských šachtách, v ktorých si vybudovali domovy, ba aj hotely. V jednom z nich sme sa ubytovali aj my. Jeho majiteľ, starý Grék, nám poukazoval všetky banícke chodby, náradie, ktorým jeho rodina ťažila opál a potom aj našu izbu, celú z kameňa a bez okien. Keď udrú najväčšie horúčavy, v rekordných mesiacoch aj 47 stupňov a na oblohe nie je jediný mráčik, chladné šachty sú jediným útočiskom. V skalách majú vytesané aj kostoly, aj obchody s opálovými šperkmi, ktorých je tu naozaj hojne. Bez opálu v akejkoľvek podobe odtiaľto nemôžete odísť.

Planina okolo mesta je tak vysušená a nekonečne rovná, že pripomína povrch mesiaca. Preto ju aj nazvali Moon plain a stala sa obľúbenou destináciou filmárov. Po púšti v okolí Coober Pedy sa preháňal napríklad aj Mel Gibson vo filme Mad Max 3, či chlapci z Top Gear-u.