January 25, 2020

October 9, 2019

Please reload

Recent Posts

Dokonalá exotika pre náročných, no stále sa super ceny... taká je Malajzia!

January 25, 2020

1/10
Please reload

Featured Posts

Curaçao – najfarebnejší ostrov Karibiku

September 14, 2015

Od tohtoročnej letnej dovolenky som očakávala biely piesok, tyrkysové more a horúce slnko, ako sa na Karibik patrí. Ale že mi na ostrove Curaçao naservírujú na tanier leguána, že tam stretnem hádam najkrajšie domorodkyne na svete a zažijem obrovskú techno párty, to by mi nenapadlo ani vo sne. Ani to, že odtiaľ možno už čoskoro poletíme do vesmíru!

Na úvod malé jazykové okienko, nech si nerobíme hanbu pred miestnymi ;) Curaçao nie je [kurakao], to by vôbec netušili, že hovoríte o ich ostrove. Keď vyslovia názov svojej domoviny, znie to skôr ako [kjurasów]. Úvodnú lekciu by sme mali. Druhá bude geografická, predsalen, nejde o typickú dovolenkovú destináciu, kam Slovák trafí aj so zaviazanými očami. Už sme si povedali, že ide o karibský ostrov, no leží celkom na juhu, prakticky už pri pobreží Venezuely. Ale podľa vyprahnutej krajiny plnej obrovských kaktusov, rastú tu jedny z najväčších na svete, na chvíľu možno zaváhate, či ste sa omylom neocitli v Mexiku.

Dovolím si tvrdiť, že sa nám podarilo ubytovať v najlepšom hoteli na ostrove. Nebol vôbec luxusný, mal ale úžasnú polohu. Mambo Beach mi odporúčal už colník pri kontrole batožiny v Amsterdame, odkiaľ sme prileteli, na čo som mu len s úsmevom prikývla a vôbec netušila, že to bude naša základňa na najbližší týždeň. Malý hotel priamo na pokojnej pláži s jemným pieskom, obrovská priezračná lagúna a za ňou nekonečné more. Naľavo Sea Aquarium s delfínmi či rajami, napravo Mambo Beach Plaza, maličký shopping mall so suvenírmi, reštauráciami a barmi priamo na pláži. A do mesta je to len 10 minút autom, čo viac si priať :) Snáď už len ten super pocit, keď zistíte, že ste pricestovali ešte aj v najlepšom období!

Vždy 2.júla, teda deň po našom prílete, oslavuje 150 tisícové Curaçao veľký sviatok. Že sa niečo deje nám začalo byť podozrivé, keď sme asi pol hodinu krúžili po hlavnom meste Willemstad, kým sme našli jedno voľné parkovacie miesto. Kamarát Google nám potom objasnil situáciu. Dnes je tu Flag day - výročie inaugurácie ich národnej vlajky a hymny. Ulice boli plné ľudí, dospelí mali voľno v práci a deti prázdniny. Všade viseli vlajky, aj v oknách domov, na uliciach sa hralo, tancovalo a spievalo. Premiér krajiny mal na námestí príhovor, ktorý potom ešte dva dni pravidelne vysielali v telke aj s promenádou a vystúpeniami miestnych umelcov.

Ženy a dievčatá boli vyobliekané, mnohé mali na sebe krásne pestrofarebné kroje a tie účesy, nevedela som sa vynadívať. Dlhé vlasy nemali len v klasických afro vrkôčikoch, ale vyčesané do komplikovaných účesov, ktoré museli iste zabrať hodiny práce. A čo ma prekvapilo najviac, nie len v tento deň, ale počas celej dovolenky som stretávala dokonale upravené ženy v štýlových šatách a doplnkoch. Neviem, či to robilo len to oblečenie, ale pripadali mi naozaj krásne, mali veľmi pekné črty tváre a široké biele úsmevy. Aj deti, ktoré bežne v iných podobných ostrovných krajinách vídam na uliciach často špinavé a v zanedbaných handrách, boli na Curaçae pekne a čisto oblečené.

Všetci boli tak čarovní a pestofarební, až pomedzi tie farby pomaly zanikala hlavná pýcha mesta – v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO zapísaný široký okruh historických budov, ktoré sú známe svojimi farebnými fasádami. Žlté, modré, zelené či ružové domčeky postavené v koloniálnom štýle na brehu prielivu vo Willemstade sú hlavnou atrakciou ostrova. Z diaľky vyzerajú ako rozprávkové perníkové chalúpky.

Dva brehy mesta, Pundu a Otrobandu, spája okrem 56 metrov nad morom visutého mosta pre autá aj historický pontónový Queen Emma Bridge pre chodcov. Keď sme sa k nemu blížili, zrazu začali húkať nejaké sirény a všetci okolo sa rozbehli smerom k mostu. Chvíľu sme sa s manželom nechápavo obzerali, ale potom sme sa nechali uniesť davom a bežali s nimi. Keď sa tesne za našimi chrbtami zavrela bránička oddeľujúca chodník od mosta, ostali sme na ňom zrazu uväznení. A most sa pohol! Doposiaľ som videla len sklápacie mosty, ako je ten v Londýne. Tento sa však pomaličky kĺzal po vodnej hladine do strany a uvoľnil tak cestu lodi, ktorá popri nás preplávala. A my sme stáli aj s ďalšou asi stovkou ľudí na ňom. Po chvíli sa most vrátil do svojej pôvodnej polohy a otvoril pre ďalších ľudí, ktorí po ňom chceli prejsť.

Neďaleko pontónového mosta sa rozprestiera veľký lodný trh s čerstvým ovocím a zeleninou. Obchodníci predávajú svoj tovar priamo z lodiek zakotvených pri brehu. S dolármi či eurami tu však pri nákupoch nepochodíte, preto si nezabudnite hneď po príchode zmeniť peniaze na miestnu menu – holandský gulden. Bude sa vám to aj dobre prerátavať, keďže 1 euro predstavuje zhruba 2 guldeny, ľahká matematika. Po prejdení na druhú stranu mosta sa zase dostanete k Riffort-u. Okolo ostrova boli ešte v 17. storočí vystavané hradby na ochranu pred pirátmi, niektoré sa zachovali dodnes a práve Riffort je vkusne a s citom k histórii prestavaný na obchodné centrum s príjemnými reštauráciami s výhľadom na prístav. V jednej z nich robia tie najlepšie steaky, aké som kedy jedla.

Po návrate do hotela som si pri večeri uvedomila, že väčšinu hostí okolo nás tvoria Holanďania. Niet sa čo čudovať, veď Curaçao je jedným z ostrovov Holandského kráľovstva (bývalé Holandské Antily) a aj keď má už ostrov určitú nezávislosť, niektoré záležitosti sú stále pod dohľadom Holanďanov. Asi majú nejakú zľavu na letenky alebo čo, keďže v tejto svojej bývalej kolónii radi a často trávia dovolenky celé rodiny aj niekoľkokrát do roka. Mnohí si tu vraj na “staré kolená” dokonca kupujú domy a sťahujú sa sem za príjemnejšou klímou a pokojnejším životným tempom. Za celý týždeň sme, na rozdiel od Holanďanov, nestretli ani jediného našinca. O Slovensku, ako som predpokladala, nik z miestnych obyvateľov, s ktorými som sa dala do reči, jakživ nepočul. Najviac ich zaujímalo, akou rečou u nás hovoríme a vtipná bola kočka na pumpe, ktorá aj po desiatom opravení volala našu krajinu Solakia :)

 

Popri ceste sme neustále vídali pútače na akýsi Amnesia Music Festival. Ako hudobní maniaci, ktorí pri každej ceste do zahraničia ako prvé vždy ocheckujú koncerty a festivaly v okolí, sme si hneď kúpili lístky. No a čo, že techno som počúvala naposledy ako násťročná :) Okrem neho by tam mal byť aj nejaký latino stage, tak to poďme omrknúť, vraveli sme si. Takú masovú akciu, s troma pódiami priamo na pláži a tisíckami návštevníkov, som však nečakala. Veď sme na ostrove uprostred Karibiku, ľudia si tu brnkajú na gitarkách a kadejakých domorodých nástrojoch… koho by napadlo, že je tu toľko fanúšikov elektronickej hudby?! Domorodci počtom jednoznačne prevyšovali turistov, ktorí sa tu skôr zvedavo motkali pomedzi tancujúcich ostrovanov. Nepoznala som žiadneho z dídžejov, aj kapely na latino stage-i boli asi miestne, ale bola to super zábava. Vytancovaná a neskôr aj riadne ohučaná od chvíľky strávenej pri drum’n’bassovom pódiu som nad ránom padla do postele takmer v bezvedomí.

 

Nasledujúci deň sme sa vybrali preexplorovať ostrov. Autom sme sa vybrali na jeho opačnú, západnú časť Westpunt. Vraj sú tam krásne opustené pláže. Nuž, až také opustené teda neboli, ale Playa Kenepa na ktorej sme napokon “zakotvili” bola úplne jedinečná. Pohľad z útesu na prekrásny záliv vám vyrazí dych. Na pláž, ktorá ho lemuje, sa dostanete len po strmých schodoch. Doposiaľ som videla buď pláže plné turistov, alebo potom celkom odľahlé, kam zavíta málokto. Táto bola plná miestnych obyvateľov ostrova, celé rodiny, ktoré si tu grilovali, zabávali sa, hrala tu živá hudba a okolo provizórneho pódia pár ľudí aj tancovalo. Decká, ktoré práve neskákali z dreveného pontónu do mora sa naháňali za loptami alebo navzájom. Dievčatá skákali cez švihadlo, starší klebetili ich domorodým jazykom zvaným papiamento v tieni a všetci vyzerali tak spokojne a radostne. Chvíľu som sa medzi nimi cítila ako votrelec, ktorý narušil ich teritórium. Nedali to však nijako najavo ani mne, ani ďalšej asi dvadsiatke turistov, celkom sme medzi nich zapadli. Prijali nás medzi seba, deti sa s nami chceli hrať, vo vode sa s nami potápali a fotili podvodným foťákom, ktorý sa im veľmi páčil a neustále chceli pózovať. Miestni tu vraj takto trávia každú nedeľu a my sme si to s nimi náramne užili.