• Anna Onderková

JERUZALEM: 5 miest, ktoré tu musíte navštíviť, alebo ako trojnásobne prekonať denný krokový limit

Jeruzalem - mesto, kde sa stretajú tri svetové náboženstvá: judaizmus, islam a kresťanstvo. Zároveň mesto, ktoré na mňa dýchlo svojou čarovnou atmosférou a ukázalo mi, že zázraky sa dejú, ak sa vo výťahu úprimne pomodlíte :)

Vonku sa začína stmievať, leje ako z krhly, fúka a je sotva 10 stupňov. Prichádzame autom kľukatými uličkami do Jeruzalemu, najväčšieho izraelského mesta. Ulice sú takmer prázdne. Je sobota, teda židovský sabat. Väčšina obchodov a reštaurácií je zatvorená, ani hromadná doprava nejazdí ako obvykle. Aj z toho dôvodu máme prenajaté auto, ktorým sme vyrazili okolo obeda z Tel Avivu. Ako sa blížime do centra, teda k hradbám Starého mesta, kde leží aj náš hotel, ulice sa začínajú plniť miestnymi obyvateľmi. Prevažne Arabmi, ktorí v pouličných stánkoch predávajú tovar a svojimi autami spôsobujú v úzkych uličkách menšie dopravné zápchy. Keď zhodím svoje veci konečne na hotelovej izbe, teším sa na teplú sprchu a posteľ. Ibaže tentokrát necestujem sama, ale s dobrodruhom, ktorý si ani nevybalí ruksak a zahlási: „Tak ideme?“ A ja nechápavo pozerám, že kam? Vonku leje. Vďaka 800 metrovej nadmorskej výške je omnoho chladnejšie, než v Tel Avive a do toho fúka silný vietor. „Máme na Jeruzalem len necelé tri dni, nebudeme hádam sedieť na izbe." Neverím vlastným ušiam a očiam, keď sa Martin, napriek tomu, že bol v Jeruzaleme už x-krát predtým, vydáva do toho nečasu užiť si atmosféru mesta. Ja nikam nejdem. Vybalila som si kufor, konečne sa trochu zahriala, oprala si nejaké veci, keďže sme na cestách už niekoľko dní, napísala domov mame, že som v poriadku... no po asi hodine a pol mi to nedalo a volám mu, kde je, že teda beriem dáždnik a idem za ním.

Stretávame sa pri Herodesovej bráne asi 200 metrov od hotela. Napriek tomu, že prechádzam sama takmer po tme arabskou štvrťou, kde po sebe pokrikujú všetci od predavačov, šoférov, až po decká skáčuce po mlákach, nemám ani na sekundu pocit strachu či nebezpečia. Vravím si, že som predsa vo svätom meste, tu by mi snáď nikto nechcel ublížiť. Cez veľkú bránu v kamenných hradbách prechádzame už spoločne do spleti ulíc Starého mesta, ktoré je rozdelené na 4 štvrte: židovskú, kresťanskú, arménsku a moslimskú. Práve posledná zmienená je najživšia. Odolávame naliehaniam obchodníkoch, aby sme si pozreli ich tovar. Keď sa rozprší ešte silnejšie, sadáme si do typickej miestnej kaviarne na silnú čiernu arabskú kávu, do ktorej primiešavajú podľa zvyklostí kardamón. Keď dážď trochu ustane, vedie ma Martin cez ozbrojené kontroly, kde prechádza môj ruksak aj ja samotná cez skener, do židovskej štvrte k Múru nárekov, pri ktorom je len zopár ľudí. „Keď sem prídeme zajtra cez deň, uvidíš, bude to tu plné, tak si zatiaľ uži tento pocit, že si tu takmer sama.“ Hodnú chvíľu sa ešte motáme historickými uličkami, až sa celí premočení a uzimení vrátime na hotel, kde spriadame plány na ďalší deň. Chcela by som vidieť všetko, čo toto mesto ponúka, len či sa to dá stihnúť... A keď dážď neprestane, nebude to veru príjemná prehliadka mesta.


CHRÁMOVA HORA

„Mali by sme vyraziť zavčas rána a prísť k Chrámovej hore hneď na otvorenie, kedy tam bude minimum turistov,“ presviedča ma môj skúsený „sprievodca“, ktorému oponujem, že všetko bude závisieť od počasia. A to sa, veru, ku mne na druhý deň zachovalo viac než kamarátsky. Ešte počas raňajok lialo ako z krhly. Vravela som si, čo som komu urobila, že sa mám niekam trepať v tom lejaku. Ešte vo výťahu som sa modlila, aby prestalo. A v momente, ako som vykročila z hotela, fakt zázračne prestalo pršať. Ako na povel sa obloha vyjasnila a my sme, dnes pre zmenu cez Damašskú bránu, ktorá je hlavným vstupom do Starého mesta, kráčali za svitania celkom prázdnymi ulicami smerom k Chrámovej hore. Ide o najposvätnejšie miesto v Jeruzaleme. V judaizme úplne najposvätnejšie, pre moslimov tretie najposvätnejšie na svete (po Mekke a Medine) a určitý náboženský význam má aj pre kresťanov. Tu voľakedy stál Šalamúnov chrám. Na tomto mieste chcel Abrahám obetovať svojho syna Izáka. Tu bola uložená Archa dohovoru a práve odtiaľto vystúpil prorok Mohamed do neba. Aj to sú príbehy a legendy, ktoré sa spájajú s týmto miestom. Na hore dnes stoja dve mešity: Skalný dóm a Al-Aksá. Dovnútra sme sa, keďže nie sme moslimovia, nedostali. No naplno si vychutnali lúče slnka, ktoré sa za svitania odrážali od kupoly Skalného dómu. Tiež výhľad na Olivovú horu, strechy Starého mesta a to všetko len s pár turistami, ktorým sa, rovnako ako nám, oplatilo privstať si.

Poradím vám jednu vec: brána k Chrámovej hore nie je otvorená stále. Vstup je možný len na pár hodín skoro ráno a potom krátko popoludní. Časy sa zvyknú meniť. Martin objavil informáciu o „otváracích hodinách“ napísanú ručne len na nejakom smiešnom zdrape papiera pri bráne deň vopred. Tak si to radšej pred návštevou sami overte, aby ste neprišli mimo otváracích hodín. A odporúčam ísť fakt radšej skoro ráno. Keď sme okolo tohoto miesta prechádzali popoludní, videli sme asi 100 metrový rad ľudí čakajúcich na vstup, tiahnuci sa od Chrámovej hory. My sme ráno nečakali ani minútu, rovno sme hodili ruksaky cez skener, pozdravili miestnych vojakov a šli dovnútra.


MÚR NÁREKOV

Predpoveď z predošlého dňa, že pri Múre nárekov bude „plnka“, sa vyplnila. Od Skalného dómu sme k nemu prešli len kúsok. Múr je vlastne posledným pozostatkom Šalamúnovho chrámu , ktorý voľakedy stál na Chrámovej hore. Oficiálne sa mu vraví Západný múr a svoj poetický názov nesie z toho dôvodu, že sa k nemu chodia židia modliť a oplakávať zničenie spomínaného Šalamúnovho chrámu. Múr je rozdelený na ženskú a mužskú časť. Sedíme s Martinom na námestí pred ním a obaja píšeme na lístočky svoje priania, následne sa rozchádzame každý na svoju stranu múru, kde ich vložíme medzi skaly.

Ako vznikol tento zvyk vkladania svojich tajných želaní do Múru nárekov? Podľa legendy sa istý marocký študent presťahoval na radu svojho učiteľa do Jeruzalemu. Povedal mu, aby po príchode do mesta vložil lístoček, ktorý mu dal, do škáry v múre. Študent na to však zabudol, v meste sa mu príliš nedarilo. Až po čase si spomenul na lístoček od učiteľa a splnil jeho prosbu. Zrazu začal byť úspešný v štúdiu a darilo sa mu ako nikdy predtým. Nevedel si vysvetliť svoj nadobudnutý úspech, až sa vrátil po čase k múru, vytiahol svoj lístoček a prečítal si ho. Stálo na ňom: "Ó Bože, nech sa môjmu študentovi darí v Jeruzaleme." A tak vznikla legenda o múre, ktorý plní tajné túžby. Som zvedavá, či sa vyplní aj tá moja. Lístočkov bolo v skalných štrbinách toľko, že som musela hodnú chvíľu hľadať kúsok voľného miesta. A to pritom múr od lístkov čistia 2x ročne. Nie však len tak hala-bala. Vyškrabávajú ich drevenými paličkami, ktoré predtým okúpali v rituálnom kúpeli mikve. Následne ich zhromaždia do vriec a zakopú do zeme na Olivovej hore. Teda s veľkou úctou sa tu pristupuje k tejto tradícii a ešte väčšou k tomuto najsvätejšiemu miestu židovského náboženstva.


KRÍŽOVÁ CESTA

Alebo ak chcete Via Dolorosa. Cesta so 14 zastávkami, po ktorej Ježiš niesol svoj kríž. Jej prvé zastavenie je v areáli františkánskeho kláštora, odkiaľ sa tiahne asi 600 metrová via Dolorosa. Ďalšie zastavenia sme míňali priebežne ako sme kráčali historickou ulicou. Niektoré boli biedne označené, ledva som si ich všimla. Na tejto Via Dolorosa však dnes narazíte na kopec obchodíkov, aj reštaurácií, pouličných predavačov všeličoho možného (niektorí predávali tŕňové koruny, vraj také, akú mal počas krížovej cesty na hlave aj sám Ježiš – to mi už ale prišlo trochu cez čiaru), dokonca na rodný dom Panny Márie... Treba len mať poriadne otvorené oči a všímať si nápisy na budovách. Ulica nás zaviedla až k Chrámu Božieho hrobu, v ktorom sa nachádza posledných 5 zastavení krížovej cesty.


CHRÁM BOŽIEHO HROBU

Bazilika v srdci Starého mesta, kde bol Ježiš pochovaný a odkiaľ vstal z mŕtvych. Vchádzam cez obrovskú bránu dovnútra, keď mi do nosa udrie vôňa kadidla. V šere horiacich sviečok a za zvuku organu a spevu rozpoznávam kamennú tabuľu, na ktorej vraj bolo Ježišovo telo balzamované po smrti. Kľačia pri nej ľudia, modlia sa, kladú na ňu svoje ružence a iné náboženské predmety – na požehnanie. O niečo ďalej zapaľujem aj ja sviečku a kladiem ju k desiatkam už horiacich. Nič nehovorím, len nasávam atmosféru. Martin mi ukáže svätyňu – hrobku uprostred chrámu, pred ktorou čaká zopár ľudí. Postavíme sa do radu a po krátkej chvíli nás už dovnútra hrobky uvádza miestny kňaz, ktorý dohliada na to, aby sa pri božom hrobe nevytvárali ľudské zápchy. Máme asi 30 sekúnd na to, aby sme sa poklonili, prípadne pomodlili, alebo skrátka len tak civeli na prázdny hrob, z ktorého vystúpil na nebesia Ježiš. Nie som veriaca, no atmosféru toto miesto má nepopierateľnú a spravilo na mňa dojem, to sa musí nechať. Cítila som tu úctu voči tradíciám, voči histórii, voči náboženstvu, ktoré má milióny prívržencov po celom svete a toto je ich posvätné miesto. Väčšina návštevníkov sa sústreďuje práve tu v okolí hrobky. No aj iné zákutia chrámu sa mi páčili. Na niektorých som stála celkom sama a obdivovala nástenné maľby či sochy, alebo sa chvíľu zaujato dívala na obrad, ktorý sa v jednom z krídel chrámu odohrával.

Do chrámu sme sa vrátili v ten deň ešte raz, neskoro večer, keď sme prechádzali okolo. A opäť raz musím uznať, že sme buď mali šťastie, alebo je obedňajší čas dobrý timing na návštevu, lebo zrazu tu pri hrobke stáli stovky ľudí, ktorí okolo nej vytvorili doslova niekoľkokrát obkrúteného hada. Čakali, kým sa dostanú do drobnej miestnosti a cez sklo zahliadnu prázdny Ježišov hrob ozdobený sviečkami a krížmi a ďalšími náboženskými symbolmi.


OLIVOVÁ HORA

Od Chrámovej hory sme mali krásny výhľad na Olivovú horu. “Tam pôjdeme popoludní,” vravel mi ráno Martin. Keby som ale vedela, že popoludní už budem uchodená na smrť a nohy budem mať zodraté až po kolená, nikdy by som nesúhlasila. Navyše, keď som videla tie nekonečné schody, po ktorých si to máme na vrchol hory vyšlapať, oblial ma pot, hoci bolo maximálne 15 stupňov. Demonštratívne som zaparkovala svoje telo (jasné, že pešo tu chodíme, auto sme stihli ešte ráno vrátiť v autopožičovni) v provizórnom stánku s občerstvením pod schodami, že ja potrebujem aspoň kávu a 15 minút na nabratie síl a entuziazmu. Kopla som do seba dve malé čierne silné arabské kávy. Dobre, tak poďme! Ako som stúpala do kopca a míňala domy, ku ktorým neviedla žiadna iná cesta, len tieto schody, myslela som len na tých ľudí, čo tu žijú a ako sa sem musia trepať s nákupmi či s detským kočíkom. To som sa síce nedozvedela, no akonáhle sme sa dostali ku Getsemanským záhradám, v ktorých sa mal Ježiš prechádzať noc pred svojím odsúdením na smrť, zabudla som na únavu aj bolesť v nohách. Ten výhľad! Na celé Staré mesto, na zlatú strechu Skalného dómu, na najväčší židovský cintorín na svete, ktorý sa rozprestiera na úbočí Olivovej hory priamo podo mnou… Musela som uznať, že vynechať túto, takmer povinnú, zastávku pri explorovaní Jeruzalemu, by bola obrovská chyba.

Tip: pod horou leží chrám, v ktorom sa nachádza prázdny hrob Panny Márie. Navonok pôsobí chrám skromne, no vo vnútri, keď zostúpite schodmi, sa pred vami doslova otvorí veľký priestor, v ktorom vládne pokojná atmosféra, je tu oproti Chrámu Božieho hrobu omnoho menej ľudí, všade horia sviečky a zo stropu visia farebné lampáše. Keď som pristúpila k hrobu Márie a pokľakla, lebo mi bolo hlúpe ostať stáť, keď všetci okolo mňa kľačali, zbadala som vedľa seba staršiu ženu, ktorá usedavo plakala a modlila sa. Bol to pre mňa jeden z najsilnejších momentov dňa. Nepoznala som ju, ani som sa jej neprihovorila, aby som ju nevyrušila, no bolo z nej cítiť obrovskú vieru k príbehu a miestu, na ktorom sme sa nachádzali. A takto to má mnoho ľudí, ktorí do Jeruzalemu prichádzajú. Niektorí ako hlboko veriaci, iní ako turisti, ďalší zanietenci histórie… Každý si v tomto svätom meste nájde to svoje, lebo Jeruzalem má skrátka nezameniteľné genius loci.


PS1: pekná vyhliadka, kde budete mať Staré mesto ako na dlani, je aj zo strechy Austrian Hospice


PS2: mimo historického Starého mesta je Jeruzalem klasické mesto s cestami, autami, električkami, architektúrou typickou pre Blízky východ, ale aj modernými budovami, obchodnými centrami a úradmi.


Na konci tohto náročného, no na zážitky bohatého dňa, som po otvorení aplikácie, ktorá ráta prejdené kilometre a kroky, pochopila, prečo si už ani necítim nohy :) Áno, Jeruzalem sa dá krížom-krážom prejsť aj za jeden deň, ale ak môžete, pokojne tu strávte aj niekoľko dní, budete tu mať stále čo objavovať a vaše nožičky sa vám tiež poďakujú.

Nasledujúce ráno sme opäť vstávali skoro. Zbalili si veci a vydali sa na autobus, ktorým sa cez hraničný prechod Allenby Bridge presúvame do Jordánska. Ale o tom nabudúce ;-)


TraFaM

Foto: Anna Onderková, Martin Navrátil


PS: Mnoho ľudí má obavy, či nebude mať po návšteve Izraela a s pečiatkou v pase z tejto krajiny problém pri vstupe do iných krajín. Najčastejšie sa obavy týkajú USA. Nie, problém budete mať po návšteve Izraela tak maximálne v Iráne, Aby sa predišlo aj takýmto veciam, dnes už pri vstupe do Izraela s najväčšou pravdepodobnosťou pečiatku do pasu ani nedostanete. Namiesto nej vám dajú len kartičku, ktorú ale musíte mať počas pobytu stále pri sebe a je potrebné sa ňou preukázať napr. pri ubytovávaní sa v hoteli.