Z mojej cesty do Japonska som bola nervózna, jemne vystrašená a plná očakávaní zároveň. Krajina je to krásna, o tom niet pochýb. No ako sa dohovoriť s ľuďmi, ktorí komunikujú takmer výlučne po japonsky, všetky aspekty ich života sú plné pravidiel a povedzme si úprimne, aj bizarností, o akých sme my v západnom svete ani nechyrovali?

Taxikárovi na letisku v Osake ukazujem lístoček s adresou hotela napísanou v japonských znakoch. Usmial sa a povedal „hai“, čo znamená áno. Ako som predpokladala, po anglicky nevedel ani zaťať. Na recepcii hotela mi už aspoň trochu rozumeli. Keď som hovorila dostatočne pomaly a gestikulovala. Reštaurácie som sa snažila vyberať podľa toho, či malo ich menu obrázky a všade inde som skrátka oprášila skúsenosti z Activity a hrala hru Hádaj, čo ukazujem, prípadne Hádaj, čo kreslím. A čuduj sa svete, bolo to celkom v pohode. V Tokiu, hlavnom meste, kde je aj viac turistov, to bolo ešte o niečo jednoduchšie. Tam už aspoň približne 1 z 10 miestnych ovládal cudzí jazyk a aj nápisy na staniciach či v metre sú medzinárodné.

Moja miestna spojka

Mojím žolíkom v krajine vychádzajúceho slnka bol kamarát Peter, Slovák, ktorý žije v Japonsku už dlhých 22 rokov. Z toho 12-ty práve v Osake, ktorú si pochvaľuje o niečo viac, než Tokio, v ktorom je podľa neho život prirýchly, ubehaný a deň akoby mal len 12 hodín. Napriek tomu, že bol v 15 miliónovom meste, mal pocit samoty. Ľudia sa medzi sebou nerozprávajú a svoje emócie skrývajú. To som si všimla i ja najmä v dopravných prostriedkoch. Každý pozeral len do svojho smartfónu a keď postaršieho pána prikvačili dvere metra, lebo sa chcel na poslednú chvíľu prešmyknúť dovnútra, nikto ani nezodvihol hlavu. Naopak, Osaka je podľa Petra priateľské mesto, kde sú obyvatelia omnoho viac podobní nám, Slovákom. Vedia sa tešiť, ale aj pekne naštvať. A dajú vám to aj najavo. A navyše je to až neuveriteľne tiché mesto. Ľudia konverzujú šeptom, nepočula som tu zatrúbiť jediné auto a taký ten typický veľkomestský ruch tu vôbec neexistuje. A prečo si Slováčisko ako repa vyberie za svoj domov práve Japonsko? Príslovie „Za všetkým hľadaj ženu“ platí aj v jeho prípade. Zamiloval sa do Japonky, ktorá odmietla prísť žiť na Slovensko, keďže v tej dobe u nás nebolo ešte tak populárne sushi, ani ramen a ani karaoke.

Zjedla som morského ježka

Na jedlo sú Japonci zaťažení. A ja som sa nevedela dočkať, kedy ochutnám všetky tie typické japonské špeciality. Ramen som tu jedávala hádam každý deň. Pri sushi som začala byť trochu opatrná, keď som zistila, že ho robia naozaj zo všeličoho možného, čo v mori ulovia. Najnechutnejšie bolo z morského ježka, aj keď sa ma Peter snažil presvedčiť, že ho Japonci považujú za úplnú lahôdku. A tradičným vyprážaným guľôčkam takoyaki s chobotnicou vo vnútri som na chuť neprišla za celý čas môjho japonského pobytu. Dokonca som tu mávala pri jedle trému. Často sa mi totiž po vstupe do reštiky a po pokriku „irasshaimase”, ktorým vás tu zdraví personál, stávalo, že som tam bola jediná cudzinka. A vtedy vám to dajú Japonci pekne vyžrať. Ani sa tým netajilia okato sledovali, či držím paličky správne, či si vkladám jedlo do úst správne... Keď sa viacero z nich zhlboka a nahlas nadýchlo, vedela som, že niečo nie je ok. Nikto sa vám ale neprihovorí, takže môžete len hádať, alebo rýchlo dožuť posledné sústo a pratať sa preč. Bez tringeltu pre čašníkov. Oni totiž prepitné neuznávajú, nedávajú a ani neprijímajú. To som síce počula už pred mojou návštevou krajiny, no na vlastnej koži sa o tom presvedčila, keď za mnou čašníčka vybehla až na ulicu a do ruky mi vysypala všetky drobné do posledného jenu, ktoré som jej nechala na stole. Peter zase zažil gurmánsky kultúrny šok hneď pri prvej návšteve u starých rodičov svojej manželky. Tí ho na privítanie ponúkli sušenými lúčnymi koníkmi. Jasné, že nemohol odmietnuť.

Cudzinec bude vždy gajdzin

Ak totiž chcel Peter v Japonsku zapadnúť, musel sa snažiť zo všetkých síl. Japonci sa totiž delia na tých, čo cudzincov milujú, a takých, čo ich doslova nenávidia. Ako prisťahovalec si však uvedomuje, že aj keď sa naučil slušne po Japonsky a má japonskú rodinu, vždy bude pre miestnych „gajdzin“, biely cudzinec. A, popravde, nikdy nezapadne ani výzorom. So svojimi vyše dvoma metrami vytŕča z davu všade na svete, čo je ešte markantnejšie v porovnaní s nízkymi Japoncami. A neviem, či je mi viac do smiechu, alebo do plaču, keď mi rozpráva o problémoch, ktoré mu tu jeho výška spôsobuje. Keďže oblečenie v obchodoch je prispôsobené na útlych Japoncov, nakupovať chodí na americké vojenské základne na Okinawských ostrovoch. Štandardná výška rámu väčšiny dverí je len 180 cm, takže už ani neráta, koľkokrát sa pozabudol a udrel si hlavu o zárubne. Z postelí i spod paplónov mu vraj vždy trčia nohy a vane, i keď sú tiež krátke, sú aspoň dosť hlboké, takže sa do nich ako tak vie poskladať. Skrátka, každý väčší chlap sa tu cíti trochu ako Guliver, o čom sa presvedčil aj môj manžel, pre ktorého tu zohnať veľkosť XL bolo priam „mission impossible“. Japonky však vraj na cudzincov letia ako osy na med. Peter má hneď niekoľko vtipných spôsobov, akými ich vie zaručene odplašiť. Prvým je, keď nerozpráva cool mladíckym slovníkom, ale skôr, ako on vraví „dedkovským“. Druhým je nechať si narásť brucho. A úplne zaručenou fintou ako odradiť mladé Japonky je povedať im, že máte oholené podpazušie. Strašne som sa smiala. A Peter to zaklincoval: „A keď im ešte poviem, že nie len tam, okamžite sa kyslo zatvária že fúúúj a ja mám pokoj.“Naopak to však neplatí. Japonskí muži cudzinky vôbec radi nemajú, nakoľko na nich pôsobíme príliš dominantne, priam až strašidelne.

Obľúbené karaoke a hostess bary

Aj strohí Japonci sa občas vedia uvoľniť a zabaviť. Svedkom toho som bola počas mojej návštevy v tokijskom Yoyogi parku. Bola práve jar, obdobie kvitnutia sakúr, kedy je Japonsko hádam najkrajšie. Romantika by sa dala krájať. Japonci majú v tomto období krásny zvyk zvaný „hanami“, kedy vo veľkom piknikujú v sadoch a záhradách pod týmito rozkvitnutými stromami. Tu v Yoyogi to však akosi prehnali do úplného extrému. Pod sakurami sedeli na dekách celé partie mladých ľudí, natlačení doslova hlava na hlave. Prenosné chladničky mali plné jedla a alkoholu a s pribúdajúcim promile strácali všetky zábrany. Hulákali, spievali, tancovali a váľali sa po zemi. Neverila som vlastným očiam. Čo sa to stalo s tými utiahnutými a hanblivými človiečikmi, ktorých bežne stretávam v uliciach a dopravných prostriedkoch? A ešte sa vedia pekne odviazať pri karaoke. To pravé japonské bolo riadny zážitok aj pre mňa. Priamo pri najrušnejšej križovatke nielen v Tokiu, ale hádam aj na celom svete, v štvrti Shibuya sme zapadli do jednej z mnohých drobných karaoke miestností, ktoré sa v budove nachádzali. V cene boli alkoholické drinky, ktoré Peter objednával svojou výbornou japončinou priamo cez interkom. V ostatných miestnostiach boli prevažne mužské partie, ktoré robili presne to isté. Zvyknú si takto vyhodiť z kopýtka po práci. Potúžení alkoholom potom zvyknú pokračovať do tzv. hostess barov, kde im dievčatá nalievajú, zabávajú ich a počúvajú problémy zákazníkov. Ako mi Peter vysvetľuje, v Japonsku nie je bežné hovoriť o problémoch s kamarátmi, a tak sa chodia vyžalovať hosteskám.

Zábava či úchylka?

Okrem spomínaných hostess barov majú v Japonsku rôzne ďalšie zaujímavé (alebo skôr čudné?) miesta, kam zvyknú chodiť miestni muži vyventilovať svoje bizarné chúťky. Populárne sú „maid cafe“, kde dievčatá oblečené ako slúžky z historického Anglicka sedia na gauči, zákazník si im ľahne na kolená a ony mu čistia uši, kým on ovoniava ich nohavičky. A Peter s výpočtom ďalších japonských úchyliek pokračuje a neprestáva ma udivovať. Majú tu reštaurácie, ktoré majú zrkadlovú dlážku a kde čašníčky chodia v sukniach bez nohavičiek. Ďalej bozkávacie kiná, kde si muž vyberie dievča, ktoré si mu po stlmení svetiel sadne do lona a minútu sa s ním bozkáva. A tiež miesta „soupland“, kde dievča zákazníka obleje teplým slizom a nahá sa po ňom šmýka. Normálne s rozbehom. To už som vážne vyprskla smiechom. Sex za peniaze je však zakázaný. Pýtam sa, či sú tu podobné zábavky aj pre ženy. Vraj nie, ženy idú po práci väčšinou domov, starajú sa o deti a domácnosť. No pekne! Japoncov však vraj vzrušujú aj celkom bežné veci. Napríklad čakanie v rade. „Nie je ničím výnimočným vidieť preplnený Starbucks a len o 50 metrov, takmer naproti, úplne prázdny. Keď sa pýtam chlapíka v rade, prečo nejde vedľa, odvetí mi, že asi tam dobre nevaria, keďže je prázdny. No, myslím, že áno, keďže je to tá istá sieť občerstvenia. Oni skrátka radi čakajú v radoch. Stúpa v nich adrenalín, že už o chvíľku budú pri okienku či pokladni. Čakanie je pre nich niečo ako predohra,“ smeje sa Peter.

Pravidlá nadovšetko

Je známe, že Japonsko je jednou z najbezpečnejších krajín sveta. Aj som sa tam tak cítila. Cez deň, aj v noci. To všetko vďaka ich výchove a pravidlám, ktoré (takmer) všetci poctivo dodržiavajú. Niektoré sú dané tradíciami. Ako napríklad v tradičnom japonskom príbytku ryokan s papierovými stenami, strohým zariadením, vankúšmi namiesto stoličiek a futonmi na spanie, ktoré sa rozkladajú priamo na zem a cez deň odkladajú do skrine, v akom som sa ubytovala v Kyote. Krásnom historickom meste, kde ešte aj dnes uvidíte ženy v uliciach v tradičných kimonách a stretnete pravé gejše. V ryokane ma oboznámili s prísnymi pravidlami hneď pri príchode. Na tatami, koberec z ryžových stebiel v hlavnej izbe, sa nesmie stúpiť obutý. Na toaletu pre zmenu bosý. Tam máte pripravené špeciálne papučky určené len do tejto miestnosti. Horúce kúpele onsen, ktoré bývajú súčasťou ryokanu, sú striktne oddelené na mužské a ženské. S tetovaním vás do nich vôbec nepustia. Rovnako vám budú s kérkami robiť problémy aj pri vstupe na kúpalisko. Na množstvo preventívnych pravidiel si stále, aj po toľkých rokoch, ťažko zvyká aj Peter a uvádza hneď príklad: „Niekto sa utopil v jazere, preto bolo zrazu zakázané kúpať sa vo všetkých jazerách v okolí, lebo sú nebezpečné a za porušenie sa rozdávajú prísne pokuty. Podobné pravidlá vznikajú každý deň a tak si človek potrebuje naštudovať manuál a zákony na takmer každú aktivitu, ktorú robí. Zavše na vás vybehne nejaký Japonec, ktorý bude prekrižovať ruky a kričať „dame“, teda že sa to nesmie. Tak pochopíte, že robíte niečo zakázané.“

Aj výchova detí je celkom iná. Na jednej strane je fajn, že nevyrastajú v rozdieloch, všetky nosia školské uniformy. Nesmú však mať mobily a do školy vraj musia chodiť peši. Zakázané sú náušnice, nafarbené vlasy či nalakované nechty. V školách kam chodia Petrove deti nie sú upratovačky a decká si celú školu upratujú samé. Aj záchody. Výchova je prísna a v školách sú niekedy aj do neskorého večera, keďže majú povinné krúžky. A prázdniny majú len jeden mesiac v roku!

Priekopníci

Čo si však na Japoncoch vážim a obdivujem nielen ja, ale celý svet, je ich schopnosť zomknúť sa v čase krízy a chrániť svoju krajinu. Mali sme už viackrát možnosť vidieť, ako pri pohromách všetci spolupracujú a pomáhajú si. Peter dodáva, že si cení aj to, že neohovárajú, nezávidia si, nekradnú a poväčšine neklamú. A ich technická vyspelosť je fakt závideniahodná. Na sekundu presné rýchlovlaky shinkanseny som si vyskúšala na vlastnej koži a 250 km/h rýchlosťou sa ním prepravila z Kyota do Tokia za necelé dve a pol hodiny. Medzi najnovšie technické vychytávky, ktoré v Japonsku fičia, patria hovoriace elektrospotrebiče v domácnosti, ktoré ovládate mobilným telefónom. Ešte aj napustiť si doma vaňu už cestou z práce. A môžem potvrdiť, že legendy o vyhrievaných wc doskách nie sú len legendami. Jednou z posledných noviniek, o ktorej Peter básni, sú v Japonsku roboty a androidy, ktoré v hoteloch nahrádzajú izbovú službu a prinesú vám objednané jedlo, či vankúš. A postupne začínajú byť súčasťou aj ultramoderných domácností.

Nie je veľa krajín, po návšteve ktorých si poviem, že by som si tam vedela predstaviť život. Ale spomínam si, že som z Japonska odchádzala tak očarená tým všetkým, čo som tu videla a zažila, že mi to normálne napadlo. A tuším som to aj nahlas vyslovila. Lebo tam majú v takom dobrom pomere nakombinovanú krásnu prírodu, historické aj moderné prvky, je tu čisto a bezpečne. A k tomu sú tak sympaticky uletení. Len ako Peter hovorí, ak sa tu chce človek zabývať a zapadnúť, mal by sa naučiť v prvom rade po japonsky, pripraviť si kopec trpezlivosti, veľa sa usmievať, pozitívne myslieť, byť kolektívny a pomáhať iným. A, samozrejme, zvyknúť si na tlačenice a čakanie v radoch.

TraFaM

foto: Anna + Ivan + Ewoor

Zhrnúť Japonsko v jednom článku je ako posúdiť herecké umenie Leonarda DiCapria len na základe Titanicu :) Preto ak vás krajina vychádzajúceho slnka zaujíma, mrknite aj ďalšie moje blogy, ktoré som o Japonsku napísala:

Pokojná OSAKA klik TU

Historické KYOTO klik TU

Metropolitné TOKIO klik TU

Noc v tradičnom RYOKANE klik TU

Článok bol tiež uverejnený v októbrovom (2018) čísle magazínu EVITA: