V mestečku Ella, ukrytom v srílanských horách, sa počasie mení s každou hodinou. Prechádza tadiaľto jedna z najkrajších železničných trás na ostrove. Nachádza sa tu parádny historický kamenný most aj malá verzia Adam’s Peaku. A keď si myslíte, že jeden deň v cestovnom itinerári na Ellu stačí, pravdepodobne budete meniť plány za pochodu ako my s Miškou.
Z národného parku Udawalawe, kde sme boli poobzerať slony vo voľnej prírode (aj krokodíla v tunajšom jazere), sme mali v pláne presunúť sa severnejšie do hôr, do Elly. Vybrali sme si na to deň, kedy na Srí Lanke oslavujú Nový rok. V apríli. Majú svoj špeciálny kalendár. Nejako extra sme to neriešili, pretože už tri dni nám všetci rozprávajú, že „dnes je Nový rok“. Takže mohol byť pokojne predvčerom či včera. Mala som pocit, že je to len výhovorka na to, aby nemuseli pracovať. Lebo už tri dni bolo síce všetko v krajine akosi spomalené, no nikde žiadne bujaré novoročné oslavy ani ohňostroje. S kuframi sme sa postavili na autobusovú zastávku a čakali. Náš bus mal prísť každú chvíľu. Prešli sme už nimi celé južné pobrežie, vedeli sme, že na presnosť sa spoliehať nemôžeme, ale minimálne jeden spoj do hodiny by mal ísť. Po chvíli sa pri nás začali pristavovať miestni a vysvetľovať nám, že dnes je ten Nový rok, že žiadne autobusy nepôjdu. Mávli sme rukou, že „no jasné, zase ten váš Nový rok“ a čakali ďalej. Keď nám to už povedal asi 15-ty okoloidúci a žiaden bus široko-ďaleko, v žiadnom smere, pochopili sme, že:
V Elle už máme zabookované ubytko, takže sa tam musíme nejako dostať.
Autobusom to zjavne nebude a vlaky odtiaľto nepremávajú.
Museli by sme byť fakt padnuté na hlavu, aby sme prijali ponuku miestneho tuktukára, že nás do 100 km vzdialenej Elly odvezie v tej krabici na kolesách.
Budeme si musieť stopnúť nejaké auto!
Aká je ale pravdepodobnosť, že niekto pôjde na Nový rok, kedy sa nikomu nechce pracovať a všetci chcú byť doma s rodinami, práve do Elly? Alebo aspoň tým smerom? Nakoniec sme uplatili asi 6000 rupiami (cca. 30 eur) chalana na ulici, čo sa priznal, že má džíp. Taký, akým sme deň predtým brázdili tunajšie safari. Čo by sme my dve nevyriešili, vraveli sme si celú cestu s Miškou a kochali sa parádnymi výhľadmi na krajinu, ktorou sme prechádzali.
Po asi 3 hodinách sme začali stúpať serpentínami, pod nami hlboké rokliny, okolo len kopce a v diaľke vodopád. „Hej, kamoško, zastav na moment, dáme fotku.“ Kaskádovitý Ravana Fall spatrí k najmohutnejším vodopádom na Srí Lanke a meria až 25 metrov. Legenda vraví, že vodopád je pomenovaný podľa srílanského kráľa Ravana, o ktorom sa píše aj v slávnom indickom epose Ramayana. Ten mal uniesť princeznú Situ a ukryť ju v jaskyniach práve za týmto vodopádom. V jeho okolí dnes pobehovalo aj sa kúpalo kopec miestnych, ktorí si sem, zjavne, prišli spraviť výlet, keď už majú ten deň voľna.
Nechceli sme nášho šoféra dlho zdržiavať, veď ho ešte čakala cesta naspäť, tak sme po pár minútach nastúpili späť do auta a nechali sa vysadiť až pred hotelom. Teda, skôr väčším rodinným domom prerobeným akože na hotel. Nič mi v tej chvíli nevadilo, ani pobehujúce túlavé psy, ani trošku špina, ani že heslo na wifinu nefungovalo, lebo mi úplne stačil pohľad z nášho balkóna a bola som šťastná prešťastná. Ten výhľad! Úplne dokonalý! Na hory, lesy a Ravana Falls v diaľke.
Zložili sme veci, vynadívali sa a bežali dole pod kopec (na ktorom bol náš „hotel“) do mesta. Pozrieť si trasu k Little Adam’s Peaku, na ktorý chceme za svitania vyliezť, aj k 9 Arch Bridge, ktorý chcem nafotiť, ako po ňom prechádza vlak (na čo je príležitosť len párkrát za deň). A najesť sa konečne. Do 15-tich minút sa obloha úplne zatiahla a do 20-tich spustil taký lejak, že sme na explorovanie mesta mohli okamžite zabudnúť a zapadli do prvého baru. Predtým sme stihli v asi 4 obchodoch zistiť, že Nový rok zapríčinil aj to, že my závisláčky cigarety dnes nezoženieme. Tak sme ako praví miestni fajčili celý čas beedisky – eukaliptové akožecigarety, brutálne lacné a brutálne nechutné. Inak, cigarety na Srí Lanke sú extrémne drahé. V prepočte asi 5-6 eur za krabičku. (Toto keby mi niekto povedal pred cestou, veľmi by som ocenila a vzala si so sebou z domu viac ako 2 krabičky. Nemáte teda za čo, milí fajčiari. ;)) A štandardné medzinárodné značky sa nedajú zohnať vôbec. Len občas sa po plážach motajú chlapci, čo ponúkajú za „výhodnú cenu“ Marlborky či L&Mky. Práve dnes nám aj tie došli. Boli sme rady, že aspoň alkohol tu v bare nalievali. Lebo keď sme skúsili zmeniť po pár hodinách lokál, zistili sme, že na Nový rok a vlastne v akýkoľvek sviatok závisí od vierovyznania majiteľa, či alkohol v takýto deň nalievať budú alebo nie. Rýchlo sme sa odtiaľ pratali a vrátili sa do nášho pôvodného baru. Pili koktejly, fajčili tie čudné beedisky, debatovali s ostatnými cestovateľmi pri vedľajších stoloch a čakali, kým konečne doprší. Až do polnoci. Na to, že sme z tej Elly zatiaľ veľa nevideli a zjavne si budeme musieť predĺžiť pobyt, sme si deň celkom dobre užívali.
Budíky sme si nastavili na 3:30, aby sme najneskôr o 4-tej vyrazili smer Little Adam’s Peak (1141 m.n.m.) a stihli doraziť na vrchol s východom slnka. O mojom výstupe na ten veľký Adam’s Peak, na ktorý vedie 5000 schodov, som písala blog TU. Tento malý mal byť len akousi mojou predprípravou na neskoršiu naozajstnú túru. Pod kopec nás svojím tuk-tukom odviezol majiteľ hotela. Stúpať do kopca sme začali ešte za tmy, svietiac si baterkou pod nohy. Kým sme vyšli po asi hodine hore, začalo sa brieždiť a celkom zadýchané (aj keď Miška by to v živote nepriznala, ona celú túto túru nazývala prechádzkou) sme už len sedeli na vrcholku hory a čakali na východ. Krásny východ! Slnko sa pomaly predieralo pomedzi kopce, odrážalo sa v oproti stojacej majestátnej Ella Rock a postupne osvetľovalo okolité čajovníkové polia. Výhľady stáli za všetky prachy, teda za všetky tie kroky.
Len som si celý čas vravela s hlavou zaborenou v dlaniach, ako ja zvládnem veľký Adam’s Peak, keď už tento ma celkom potrápil. Ale... zvládla som, veď si prečítajte TU.
Vrátili sme sa na hotel a dali si tie najhoršie raňajky za celý náš dvojtýždňový trip :) Teda, horšie už môžu byť len žiadne raňajky. Tak som bola vďačná aj za tú instantnú kávu bez mlieka, už pár dní starý toastový chlieb so slaným maslom a džemom, studený vajíčkový hopper, čo je typická srílanská placka s rozbitým zapečeným vajcom navrchu. Snažil sa pán domáci, tak sme sa len milo usmievali, prežúvali a ďakovali mu za pohostinnosť. A v meste si potom dali naozajstnú kávu a niečo pod zub.
Keďže nás včera zastavil dážď pred cestou k železničnému mostu 9 Arch Bridge, dlho sme sa z výstupu na Little Adam’s Peak nespamätávali a rovno sa vydali kúsok za mesto smerom k nemu. Tuktukom, ktorý nás vysadil uprostred húštiny v nejakej slepej uličke. Ďalej vraj máme kráčať pešo. Chvíľku cez les, preskakovali sme akýsi potok, zliezali z kopca, aby sme sa museli vyštverať hneď na ďalší, keď sme zrazu konečne pomedzi konáre zbadali úžasný starý 25 metrov vysoký a takmer 100 metrov dlhý kamenný most. Ten pochádza ešte z koloniálnej éry. Povráva sa, že v čase, keď sa mal tento vysokánsky most s 9 oblúkmi stavať, začala sa práve vojna a všetka oceľ pripravená na stavbu musela byť odvezená do Británie. Tak nakoniec most postavili výlučne z kameňa a cementu. A drží dodnes. Premávajú po ňom vlaky a je jednou z najkrajších a najfotogenickejších atrakcií v okolí. Keď sme s Miškou k nemu konečne dorazili, nechápala som, kde sa tu zrazu vzali tuktuky a akou cestou sa sem dostali, keď my sme si museli cestu k nemu prešlapať cez les. Ale nevadí, hlavne že sme tu. A ten most je naozaj paraaaadny! Obklopený lesmi a čajovníkovými políčkami. A tiež obklopený turistami.
Blíži sa poludnie, kedy má po ňom prechádzať vlak, zjavne preto je ich koncentrácia o tomto čase vyššia. Vyškriabali sme sa na protiľahlý kopec, odkiaľ sme vedeli, že budeme mať na most i vlak skvelý výhľad. Miestna rodina tu prevádzkuje bar s čerstvými džúsmi, ktorých sme vypili na litre, kým sme na ich priedomí čakali na trúbenie vlaku. Ja viem, že je to „taková blbost“, ale čakala som s foťákom prilepeným k tvári a keď vlak asi za 30 sekúnd po moste prešiel a stratil sa v tuneli, tešila som sa ako malé decko. Ja tie vlaky fakt môžem, čo vám poviem, dcéra svojho otca – rušňovodiča :) A že som si teda tých vlakov na Srí Lanke užila až-až! Späť do mesta sme sa už vrátili pešky priamo po koľajniciach, ktoré nás po necelej hodinke doviedli až na železničnú stanicu v Elle.
Popoludní som potrebovala dokončiť jeden článok pre magazín, lebo ma už tlačil deadline, tak šla Miška sama s foťákom obzrieť okolie. Z balkóna sme počuli veselé výkriky, hudbu a potlesk. Tak šla za zvukom a objavila lúku (ak sa dá ten kúsok zeme pri železničnej trati nazvať), kde mali miestni akúsi párty. Tancovali, hrali sa hry, dokonca mali súťaž o najkrajšie dievča v dedine – taká srílanská Miss v malom. Celý čas sa ju vraj niekto snažil nahovoriť, aby súťažila s nimi. Super bolo, že sa tam hrali spolu deti aj dospelí, na veku nezáležalo. Žeby aj toto patrilo k tým ich novoročným oslavám? Tak kedy presne majú ten srílanský Nový rok??
No a z Elly, ktorú si dovolím titulovať ako jedno z najzaujímavejších a najatraktívnejších miest Srí Lanky, sme sa na ďalší deň skoro ráno vybrali vlakom najkrajšou vyhliadkovou železničnou trasou ostrova (Ella-Kandy) priamo do Colomba – hlavného mesta ostrova, o ktorom som s nie menším nadšením písala už tiež na blogu a môžete si o ňom všetko zaujímavé prečítať TU.
TraFaM
foto: @anna.onderkova + @misa_vrabova
