• Anna Tásler-Onderková

I love Vietnam! Špeciálne mestečko Hoi An a, samozrejme, pho


Vietnam, to nie sú len ryžové polia, lampióny, polievka pho a kornútkové klobúky na hlavách miestnych. I keď práve tie vám zaručene udrú do očí ako prvé.

Keď sa snažím vybaviť si svoju prvú spomienku na Vietnam, v ktorom sme s manželom boli pred necelým rokom, predstavím si dva potkany, ktoré okolo mňa pobehovali, kým som v zašitej uličke jedla Cao Lao, typické miestne jedlo. V podstate nič extra zážitok hneď na úvod, no v ďalších riadkoch sa vás pokúsim presvedčiť, že Vietnam toho ponúka omnoho viac. Napríklad ešte kopec túlavých psov, ktoré možno končia aj na tanieri :) Ale nieee, už sa pokúsim byť vážna ;) Do historického pobrežného mestečka Hoi An sme prileteli neskoro večer a jediné miesto, kde sa dalo ešte najesť, bol vozík pouličného predavača s dvoma hrncami a niekoľkými plastovými hokerlíkmi na sedenie naokolo. S kolenami až niekde pri brade sme cestoviny zapíjali čajom, ktorý voňal trochu ako odvar z ponožiek a dosť podobne aj chutil. Ale veselý úsmev a milota chlapíka, ktorý nám ho nalieval, spravila z úvodu nášho vietnamského tripu exkluzívny zážitok. „Chcela si exotiku, máš exotiku!,“ uškŕňal sa na mňa Ivan.

Nasledujúci deň žilo mesto, a my s ním, lampiónovým festivalom, ktorým je Hoi An preslávený vždy za splnu mesiaca. Centrum mesta, mimochodom, pre svoje krásne koloniálne budovy zapísané v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, je uzavreté pre autá a elektrické osvetlenie stiahnuté na minimum, aby dokonale vyzneli tisíce farebných svietiacich lampiónov. Boli nimi vyzdobené celé ulice, reštaurácie, obchody a ďalšie stovky plávali na rieke Thu Bon. Aj my sme si zopár zaobstarali a pustili ich po prúde z loďky, ktorou nás pomedzi ne za pár dongov previezol plťkár.

Ulice boli ešte o polnoci plné ľudí a pri najznámejšej miestnej pamiatke, japonskom krytom moste zo 16. storočia, bola tlačenica hádam najväčšia. Predavači lampiónov aj pouličného jedla sa bili o toto lukratívne miestečko s fakt krásnym výhľadom.

Ozaj, keď už som pri tých dongoch, vo Vietname sme všetci milionári, keďže túto sumu vám vložia do rúk v zmenárni už za niečo vyše 40 eur. Cool pocit, aspoň na tých 10 dní, čo v krajine pobudneme :)

Vietnamci všeobecne nevedia veľmi po anglicky, a keďže ani ja po vietnamsky, tiež to prinieslo pár komických situácií. Občas aj tragikomických. Napríklad keď sa vyberiete do 3 hodiny vzdialeného mesta Hue so šoférom, ktorého jazykové zdatnosti začínajú pri „hello“ a končia pri ukazovaní prstom na pláž so slovami „beach“. Neviem aká beach, tam sme sa až napriek snahe nedopracovali. Prípadne keď sa mu snažíte vysvetliť, že by mohol zastať na najbližšej pumpe, lebo by ste si radi odskočili, ale radšej to vzdáte a vydržíte, lebo je vám trápne naznačovať mu to posunkami či citoslovciami. A úplne márna bola snaha požiadať ho, aby trochu pridal a nešiel na ceste, kde je povolená o 20 km vyššia rýchlosť než ide, tak pomaly a že by mohol obehnúť tú veľkú dodávku s natlačenými, zúfalo gágajúcimi húskami, pri pohľade na ktoré vám trošku zviera srdce.

Hue bolo v minulosti hlavným mestom Vietnamu, keďže tu prebývala akási významná kráľovská dynastia. Hneď na parkovisku sme sa nechali ukecať na obhliadku mesta v bláznivých vozíkoch upevnených k bicyklom. Vietnamci šliapali do pedálov a my sme si len tak sedeli a obzerali okolie. Chvíľu to bola sranda, len som sa neustále pýtala, kedy už prídeme k tomu Kráľovskému palácu, kvôli ktorému sme sem merali cestu. „Neskôr, neskôr,“ opakovali chlapíci, kým nás vozili uličkami a povodil po všetkých múzeách v meste. Aj k domu Ho Či Mina, bývalého politika a bojovníka za vietnamské oslobodenie spod francúzskej nadvlády a nastolenie socialistického režimu. Tento pán je tu občanmi veľmi uznávaný a všade po krajine mu stoja sochy. Tak som si zahryzla do jazyka a vydržala aj túto prehliadku.

Po asi dvoch hodinách nás konečne vysadil pred Kráľovským palácom. Ten sme si už prešli po vlastných, obrovské upravené záhrady, zdobené farebné budovy, veľkolepé sochy a chrámy... motala by som sa tam aj dlhšie, no už nás čakal náš anglicky nehovoriaci šofér.

V pláne bola ešte návšteva známeho miestneho Dong Ba Marketu, najväčšieho trhoviska v oblasti. Na 16 km štvorcových tam predávajú hádam všetko, na čo si v tej chvíli spomeniete od oblečenia, potravín, až po živé zvieratá. Nemala som chuť sa handrkovať o cene suvenírov, len si dať nejaké rýchle jedlo. Ukázala som prstom sa akési grilované mäso a opýtala sa, či je to kura. Predavačka nadšene prikyvovala „Yes, yes!“ Len tak zo zvedavosti a trošku aj pre istotu som ukázala na to isté a opýtala sa, či je to hovädzie. A ona opäť „Yes, yes!“ Nuž, tak toto môže byť tým pádom čokoľvek, pochopila som. Môj muž akúkoľvek stravu na trhu po tejto príhode odmietol. Ja som si napokon prisadla k Vietnamcom pri vedľajšom stánku, dala si polievku a snažila sa radšej neanalyzovať, čo v nej je. Moje obľúbené vietnamské pho to ale rozhodne nebolo. Ivan, dívajúc sa na okolo pobehujúce kurence a vedro s vodou slúžiace na umývanie paličiek na jedenie, lebo jednorazové tu takmer nepoužívajú, mi len celý čas opakoval, že keď tu nedostanem nejakú črevnú chorobu, alebo rovno brušný týfus, tak už naozaj nikde. Nuž, asi mám dobrú imunitu :)

Vrátili sme sa späť do Hoi Anu, odkiaľ sme mali nasledujúci deň pokračovať ďalej na juh, do turistami obľúbeného prímorského letoviska Nha Trang. Pred odletom som si ale ešte bežala vyzdvihnúť šaty, ktoré som si dala v jednom z miestnych krajčírstiev ušiť. Lebo som neodolala po tom, čo som si prečítala, že práve Hoi An je vietnamská mekka tohto remesla. Už len pre tú srandu :) Krajčírstva, kde vám do 24 hodín ušijú takmer čokoľvek, sú na každom rohu. Vyberiete si látku a strih, vezmú vám miery a skutočne už nasledujúci deň máte odev hotový. A keďže máme s mojou maminou miery takmer totožné, dostala odo mňa z Vietnamu namiesto obligátnej magnetky ako suvenír pekné koktejlky.

Už o pár hodín som sa ocitla akoby v inom svete. Moderné mrakodrapy, luxusné hotely, promenáda pri pláži. Presne tak vyzerá Nha Trang, obľúbený dovolenkármi vyhľadávajúcimi hlavne pekné pláže a nočný život. Od septembra do decembra tu zvykne spŕchnuť, ale inak je tu takmer stále príjemné počasie. Bacha však na silné morské vlny! Po dvoch skoroutopeniach napriek tomu, že som stála len pár metrov od brehu a vo vode po pás, som to vsadila už len na opaľovanie sa na pláži. A po večeroch sme pred bujarými diskotékami, keďže vo dvojici sa nedrinkuje s takým entuziazmom ako keď ste s partiou, uprednostnili water puppetry – tradičné vietnamské vodné predstavenie. Usadení v divadle aj s ďalšími divákmi okolo plytkého bazéna sme sledovali bábky premávajúce sa po vodnej hladine. Ovládajú ich herci na dlhých paliciach, do toho hrá tradičná hudba a dej si domýšľate, keďže všetky dialógy sú vo vietnamčine. V podstate ide o rozprávky a legendy, ktoré sa tradujú z pokolenia na pokolenie, takže nič komplikované. V podstate sa tie bábky celý čas akože plavili na loďkách a chytali ryby, lebo veď čo iné už zahráte keď je javiskom voda :) Asi sme mali pred tým predsa len na tých pár drinkov skočiť. Možno by sme mali takú srandu, ako párik sediaci vedľa nás, ktorý sa celé predstavenie rehotal akoby dávali Simpsonovcov.

Zo severnej časti Vietnamu hlásia dažde a zimu, tak sme sa po pár dňoch plážovania dlho nerozhodovali a vybrali sa ďalej smerom radšej na juh, do Hočiminovho mesta. Vidíte, ešte aj to je pomenované po tom ich komunistickom revolucionárovi a bývalom prezidentovi. A z legendárneho hotela Rex, v ktorom sa počas americko-vietnamskej vojny stretávali vojenskí úradníci a spravodajcovia, mám ešte k tomu výhľad priamo na jeho sochu na námestí. Zo strešného baru zase na celé centrum, kde vedľa mrakodrapov vidíte učupené schátrané budovy, pri luxusných nablýskaných obchodoch ošumelé trhoviská a drobné chrámy pri nákupných centrách. Samý kontrast.

Keďže vo Vietname nám neodporúčali prenajať si auto, myslím, že sa to ani nedá, pokiaľ nemáte nejaký ich špeciálny vodičák, do delty rieky Mekong ešte viac na juhu krajiny sme sa opäť vybrali so sprievodcom. Tentokrát mladým šikovným chalanom, ktorého všetci volali Jackie. Vraj preto, lebo jeho vietnamské meno znie príliš komplikovane. Skamošili sme sa tak, že ešte ďalšie dva večery sme s ním strávili túlaním sa po meste, reštikách a baroch. Celou cestou sme míňali ryžové a čajové polia. Nie však tie terasovité, známe z katalógových fotiek. Tie sú skôr v severnej časti Vietnamu. Tu to boli nekonečné rovné polia, z ktorých trčali len typické kornútkové slamené klobúky roľníkov.

V prístave sme sa nalodili na drevený člnok a vydali sa po jednej z najväčších riek sveta. Plavili sme sa jej ramenami, pomedzi húštiny, videli domy postavené na vysokých koloch tesne nad hladinou a keby sme prišli úplne zavčas rána, užili by sme si aj slávny plávajúci market, kde sa predáva tovar priamo zo stoviek lodí na rieke. Predpoludním ich tam bolo už len zopár. Nevadí, možno nabudúce. A nabudúce by som určite šla znova pozrieť aj tých milých ľudí do továrne, kde spracúvajú ryžu na milión spôsobov. Kde ju pražia, na sladko, na slano, robia z nej alkohol, cestoviny, placky... a čo je úplne super, zo všetkého vám dajú veľmi radi ochutnať.

PS: Našu loďku po ramene Mekongu pádlovala mladá útla Vietnamka. Vraj je to bežná ženská práca. Celý čas sa mračila. Chápem, neboli sme ľahký náklad. Keď sme sa jej však pokúsili pomôcť a začali šibrinkovať veslami, mračila sa ešte viac. Tak sme sa rozhodli jej to radšej nekaziť.

Starší BLOG o tom, čo som sa naučila o Vietname priamo vo Vietname nájdete TU (KLIK)


TraFaM

foto: A+I

Tento môj článok bol uverejnený tiež vo februárovom (2017) čísle magazínu EVITA: