• Anna Tásler-Onderková

ASIATRIP – 9. týždeň – Japonsko - Tokyo


Shinkansenom sme míňali posvätnú horu Fuji, čo bol neklamný znak toho, že Tokyo, posledná zastávka nášho dvojmesačného putovania po Ázii, už nie je ďaleko...

Po síce modernej, no veľmi pokojnej Osake a tradičnom Kyote som sa tešila na Tokyo ako malá. Už som vedela, že Japonsko sa mi neuveriteľne páči. A že pôvodné obavy z diametrálne odlišnej kultúry a z jazykovej bariéry môžem hodiť za hlavu, lebo keď sa chce, všetko sa dá zvládnuť. Ale verili by ste, že som sa do Tokya zamilovala tak, že keby mi hneď zajtra Ivan navrhol, aby sme sa tam presťahovali, našli si tam job a žili tam, vôbec by som nenamietala? Ale pekne po poriadku...

Už vo vlaku sme sa dali do reči so staručkým Japoncom. Cestoval so svojím pidipsíkom domov z Osaky, kde bol navštíviť dcéru a vnúčatá. Neuveriteľne nám pomohol, keď nám navrhol, aby sme ho nasledovali, že nám ukáže cestu z hlavnej stanice. Poradil nám s lístkami na metro, vystúpil s nami na zastávke v Shinjuku (mimochodom vraj najrušnejšej stanici na svete) a vyviedol nás až smerom k hotelu, aby sme sa nestratili. Nebyť jeho, stopro by sme zmätení, upachtení, vystresovaní, navyše s tými dvoma „lodnými“ kuframi čo vláčime so sebou, blúdili, hádali sa, akou mestskou dopravou sa zo stanice vydať, až by sme napokon skončili v nejakom taxíku a minimálne o 4000 yenov (asi 35 eur) ľahší. A pritom je mestská doprava v Tokyu tak vymakaná! Stačí sa fakt trošku zorientovať, nemať predsudky, pozorne si pozrieť mapu (aj keď na prvý pohľad vyzerá ako chobotnica s milión chápadlami) a človek to zvládne. Taxík sme napokon v tomto meste nepoužili ani raz! Všade sme sa pohodlne dostali vlakmi, metrom, či autobusmi.

Nemáme veľa času, v Tokyu strávime len 5 dní, preto hneď zrána máme v pláne vyraziť smer mesto. Nebyť toho blšáku, čo sa nám cez noc rozložil pod oknami hotela v parku. Tam musím ísť! Milujem vintage trhy a obchody... a japonský som si fakt nemohla nechať ujsť. Premotala som sa pomedzi štendre plné oblečenia a doplnkov, všetko vo veľmi dobrom stave... a ulovila sukňu, šaty a kabát... to všetko dokopy v prepočte za 4 eurá! Tomu vravím „great deal“ hneď na úvod :)

Teraz už ale naozaj smer mesto, najcentrovatejšie centrum Tokya – Shibuya. Štvrť známa svojimi shoppingovými ulicami a nočným životom (to všetko si ešte užijeme neskôr) ale hlavne najbláznivejšou križovatkou, kde sa v jednom momente zastavia na červenú autá zo všetkých smerov a uvoľní sa naraz až päť prechodov pre chodcov a stovky, v špičke až tisíce, ľudí naraz križujú cesty. Na prvý pohľad totálny chaos, na druhý pohľad taktiež, aj na tretí :) No zážitok, ktorý sa oplatí zopakovať si hneď niekoľkokrát. My sme si križovatku prešli v to popoludnie asi štyrikrát, tam a späť a znova a znova sme sa zamiešavali do davu a fotili sa a užívali si ten chvíľkový zmätok a tlačenicu na tokijskom „Times Square“. Presne to totiž Shibuya pripomína – veľkoplošné obrazovky, megaboardy s reklamami, vysoké budovy... navyše križovatka sa objavila aj v známych filmoch ako Lost in Translation, Resident Evil či Fast and furious.

Celkom iné Tokyo, nie to hi-tech a ultramoderné, sme objavili večer cestou späť do hotela. Kúsok od stanice Shinjuku leží tzv. piss alley. Známa spleť úzkych uličiek s typickými japonskými barmi a open space minireštikami s grilovaným yakitori – mäskom, zeleninou a tofu na spôsob špízov. Dovnútra sa zmestí tak 6 až 8 hostí a na turistov sa tu dosť zazerá, prípadne, keď ste veľmi nesympatický, zaberie Japonec aj dve stoličky, aby ste si náhodou neprisadli. To sa nám, našťastie, nestalo. My sme sympatickí a miesto sme si našli :) Cítila som sa trošku ako v nejakom staničnom bufete. Výpary z grilu, hluk, prekrikujúci sa zákazníci, ale autentická atmosféra a chutné jedlo to dostatočne vyvážili. Voľakedy vraj bola táto oblasť plná kriminálnikov a ožranov, ktorí si počas bujarých opijášov neváhali uľaviť kdekoľvek, preto ten názov “pocikaná ulička”. Architektúra sa od tých čias vraj veľmi nezmenila, len už zvyknú mať v reštauráciach a baroch toalety :)

Štvrť Harajuku bola na mojom japonskom “to do” liste, odkedy Gwen Stefani pred rokmi spropagovala bláznivý lolitkovský look na svojich koncertoch za účasti tanečníc, ktoré nazvala Harajuku girls. A len pred pár dňami mal premiéru jej animovaný seriál Kuu Kuu Harajuku v podobnom štýle. Boli časy, keď sa v uliciach Tokya pravidelne stretávali stovky fanúšikov manga, preoblečení do kostýmov komixových hrdinov, či rozkošných školáčok, s bláznivými farebnými účesmi a ešte uletenejším make-upom. Zahliadnuť ich dnes je už skôr rarita, no ak ešte niekde budú, tak práve v Harajuku - najviac fashion časti Tokya. Na preplnenej, ale fakt že preplnenej, ulici Takeshita som sa predierala pomedzi teenagerov a kopec obchodíkov s oblečením. Medzi nimi aj priamo s lolitkovskými šatočkami, ale aj metalové či punkové zákutia s vybíjanými bundami či nohavicami. Predavačka mi svätosväte tvrdila, že k nej pravidelne chodieva nakupovať aj Duff McKagan z Guns N’ Roses. Najväčší nátresk bol ale v obchode s farebnými ponožkami od výmyslu sveta. Japonci ponožky milujú a fakt som si začala všímať, že ich nosia vždy a ku všetkému. Áno, aj do sandálov. Holé japonské chodidlá som za celý čas nevidela žiadne!

Celý čas som pohľadom hľadala manga nadšencov, babenky s namaľovanými veľkými očami a bláznivo oblečené “postavičky”. Moje mínus dva a polkové dioptrie napokon zaostrili na partičku ľudí v oblečkoch a la kazajka s bláznivými účesmi. A o chvíľu neskôr aj na dve “yamanba” girls. Tak si hovoria Japonky s extrémnymi účesmi, make-upom a neprirodzene “opálenou” pleťou. Aj typickú “gyaru” v sladkých ružových šatách ako z rozprávky. Spokojná, odškrtnuté, môžeme ísť ďalej :)

Po asi 300 metroch som sa z Takeshita street plynulo presunula do totálneho vintage raja. Rozvetvené uličky plné obchodíkov s vintage oblečením, kúsky, ktoré sa dnes už ťažko zháňajú, limitované kolekcie, ktorým zub času len a len pridáva na hodnote a ktoré v módnom ponímaní nikdy nestarnú. Tam som ulovila vyšívaný zelený kabát na štýl kimona zo 70. rokov, v ktorom som si o mesiac neskôr šla pre cenu na odovzdávaní Bloger roka. A len o kúsok ďalej najbláznivejší obchod, aký som kedy videla s farebnými extravagantnými kostýmami (lebo toto sa nedalo nazvať ani šatami, ani bundami, to boli skrátka umelecké diela hodné pódií), v ktorom vraj nakupuje aj Lady Gaga.

Na svoje si prídu aj milovníčky luxusných značiek a najnovších kúskov od svetových návrhárov. Neďaleký bulvár Omotesando je malé japonské Champs-Élysées a vchod do jeho hlavného shopping mallu-u Tokyu Plaza zase prekrásne fotogenické umelecké dielo tvorené stovkami zrkadiel.

No čo vám poviem, motala by som sa tu celú večnosť, keby mi po pár hodinách nezačalo byť ľúto môjho už fakt zničeného a značne unudeného (no stále zlatého a milovaného) “taškonosiča”:)

Japonsko je vraj najkrajšie v jari, kedy kvitnú sakury a na jeseň, kedy sa sfarbuje lístie. Minimálne čo sa sakúr týka, môžem to stopercentne potvrdiť. Mestá sú zahalené do ružovej farby a stavím sa, že pod každou rozkvitnutou sakurou objavíte sedieť skupinku Japoncov. Užívajú si toto krátke obdobie zvané hanami, teda stretávanie sa a piknikovanie pod týmito stromami. Romantika ako vyšitá, ktorú však v známom Yoyogi parku, len pár sto metrov od Harajuku, dohnali do úplného extrému. V sade plnom sakúr sme objavili tisíce ľudí, hlava na hlave, sediac jeden vedľa druhého. Celé partie, ktoré si tu rozprestreli obrovské deky, priniesli prenosné chladničky s drinkami a jedlom a takto masovo si tu užívajú víkendy na prelome marca a apríla. Zrazu som videla všetky tie vážne zamyslené a kamenné tváre z dopravných prostriedkov totálne uvoľnené, veselé, hulákajúce a zabávajúce sa. A k tomu im stačilo len pár pohárov vína a štamperlíkov saké.

A zase raz úplnou náhodou a neplánovane (ako už mnohokrát počas tohto asiatripu) sme v tomto Yoyogi parku narazili na skvelú akciu - Harukaze festival. Open air žúrku plnú live hudby a market plný stánkov s jedlom, kadejakými hippie serepetičkami od sviečok, lámp, konopných tašiek, veselých tričiek, zaujímavých hračiek, bio krémikov a kadečoho možného. Festival sa tu koná pravidelne dva dni v roku počas obdobia kvitnutia sakúr, tak sme si s Ivkom tľapli “high five” na perfektný timing a užívali si to tam ako sme vedeli a vládali.

A keď sme sa na chvíľu zarozprávali s dvoma štýlovými japonskými chalanmi, tí ma hneď ukecali, aby som si v ich stánku nechala nafarbiť nejakú časť tela – dohodli sme sa napokon na ruke :) - akýmisi ich špeci farbami. Po pár plechovkách chuhai, čo je japonská verzia niečoho ako náš radler, som už bola za každú blbosť. Tak som si nechala namiešať do veľkého lavóra veľa ružovej a fialovej farby, ponorila tam ruku, potom mi ju chlapci opatrne vysušili fénom a ja som až do večera, kým som si to nezmyla mydlom, mávala na uliciach jak bláznivá dora ľuďom ružovou paprčou. Presne týmto melírovaným štýlom chlapci vyrábajú aj obaly na telefóny, tričká a bohvie čo všetko ešte.

Cestou na stanicu sme ešte na chvíľu odbočili k obrovskej drevenej Meiji Shrine, bráne, ktorá vedie cez les až k cisárkemu palácu. Vraj ho zvyknú často navštevovať rôzne politické návštevy zo zahraničia a tak sa tu v minulosti prechádzali napríklad aj George W. Bush či Hillary Clinton. Viac ako to ma však zaujali krásne maľované barely na saké, ktoré tvorili celú stenu popri ceste ku chrámu.

Celá táto oblasť okolo Harajuku ma baví. Je úplne skvelá, keďže na relatívne malej ploche, teda takej, čo sa dá pokojne prejsť pešo, je toľko rôznorodých zaujímavých vecí – krásny park, shoppingový raj, aj kus histórie. Ďalší perfektný deň za nami!

Nasledujúce ráno sme vstávali fakt zavčasu. Plán cesty Tsukiji Market, jeden z najväčších rybích trhov na svete. Denne sa tu premelie vyše 2000 ton rýb a morských plodov a tiež kopec turistov. Všetci sa tu ale musíme správať maximálne nenápadne a hlavne nezavadzať, keďže je to reálny rušný trh, na ktorom sa robí skutočný biznis. Rybári tu prinášajú svoje úlovky, spracovatelia ich triedia, čistia a porcujú, predajcovia ponúkajú na predaj a kupci a šéfkuchári zo všetkých dobrých reštaurácií v meste nakupujú. Všetko maximálne čerstvé, povedala by som, že priam ešte živé, keď kde tu na vás nejaká tá chobotnička ešte žmurkne. Všetci sa ponáhľajú, niečo vkuse prenášajú a prevážajú na vozíkoch, ktoré trúbia a pípajú na očumovačov stojacich v úzkych uličkách medzi stovkami stánkov. V živote som nevidela take kvantá rýb od výmyslu sveta, takých obrovských tuniakov a lososov, toľko kreviet a mušlí a všetkch ďalších mne neznámych druhov sea foodu.

Trh Tsukiji je známy aj pre svoje slávne aukcie tuniakov, kde sa dražia tie najkrajšie a najväčšie kúsky. To by sme ale museli vstávať ešte minimálne o dve hodiny skôr, ak by sme to chceli stihnúť. Aj to len možno. Aukcia začína pred pol 6. ráno a dostane sa na ňu len 120 návštevníkov, ktorí si vystoja rad (niektorí už od 3. nadránom) a môžu si pozrieť handlovanie obchodníkov o tieto ryby zo špeciálnej diváckej tribúny.

My sme sa chvíľu pomotkali po trhu, zistili, aké máme medzery vo vedomostiach z ichtyológie a zakončili to rozhodnutím dať si na raňajky sushi priamo v jednom z mnohých sushi barov priamo tu na trhu. Nebola som úplne presvedčená, či je to dobrý nápad, obzvlášť, keď bol pred každou jednou z týchto minireštičiek rad asi tak na hodinu čakania… Keď už sme ale tu, musíme! Rad sme teda vystáli a dali si hádam najčerstvejšie sushi na svete, ktoré fakt stálo za to.

Popoludní sme boli uspokojiť prezmenu Ivanove shoppingové chúťky na Ochanomizu street. Tak ako som ja bola vo vytŕžení v Harajuku, on zažíval niečo podobné na tejto gitarovej ulici. Desiatky obchodov s gitarami a inými hudobnými nástrojmi po oboch stranách bulváru sú zaručene “must see” každého muzikanta. Samozrejme, že my ich musíme prejsť všetky! Gitary od výmyslu sveta, známe značky, aj miestne japonské, dizajnové kúsky aj klasické, farieb nekonečno :) Ja sa v tom teda moc nevyznám, ale pri pohľade na Ivana som mala pocit, že to celé asi bude dosť cool :) A, samozrejme, bez novej gitary sme neodišli. O tom, aké to bolo peklíčko presvedčiť letiskový personál pri check-ine , aby nám ju dovolili vziať v pevnom púzdre na palubu a ako sme sa až s pilotom kvoli tomu museli skamarátiť, radšej ani písať nebudem…

Večer sme sa stretli s Ewoorom, naším slovensko-japonským kamarátom, ktorého som spomínala už v predošlých japonských blogoch. Na Shibuy pri soche Hachiko, jednom z najznámejších meeting pointov v Tokyu. Hachiko bol psík, ktorého si osvojil istý univerzitný profesor ešte v 20. rokoch 19. storočia a ktorý svojho pána každý deň čakával na Shibuy, keď sa vracal z práce. Dokonca aj 9 rokov po profesorovej smrti prichádzal denno denne na to miesto a čakal ho. Hachiko sa tak stal pre Japoncov symbolom lojality a vernosti.

Plán s Ewoorom na večer? Jednoznačne karaoke! Pravé, japonské, bláznivé… Japonci milujú túto zábavku. Podľa serióznych kultúrnych prieskumov ročne sa viac Japoncov zúčastní karaoke, než ich tradičných čajových obradov. A to už je čo povedať, lebo tie sú pre miestnych priam alfou a omegou. Náš posledný tokijský večer sme teda odštartovali v karaoke bare priamo pri najrušnejšej križovatke sveta. Predplatili sme si drobnú miestnosť na 2 hodiny. V cene boli drinky. Áno, alkoholické. Lebo všetci dobre vieme, že najlepšie sa laikovi spieva po pár panákoch. A vedia to zjavne aj v Japonsku. Prevažne mužské partie si zvyknú takto spolu po práci vyraziť z kopýtka. Kým u nás sme ochotní tú hanbu falošného spevu zdieľať s celým barom, hanbliví Japonci si vymysleli na spev tieto malé súkromné miestnosti. Cez interný telefón sme si objednávali drinky… teda Ewoor svojou perfektnou japončinou, čašníčka nám ich nosila priamo na stôl, kým my sme si vyberali z nekonečného množstva skladieb a bliakali do mikrofónov. Je náročné byť na karaoke s profi spevákom, Ewoor ma však nenechal v mojom falošnom speve samú, chvalabohu, inak by som sa normálne hanbila pred vlastným mužom. A bolo zábavné, ako sa so zvyšujúcim promile menil náš hudobný vkus… od rockových srdcoviek, cez popové hitovky, až po nevkusné no veselé odrhovačky typu O-Zone v závere :):):) Vždy som vedela, že karaoke je sranda, ale tu som sa teda bavila tak, až ma museli chalani odtrnúť od mikrofónu a obrazovky. Aby sme ešte čo-to z nočného Tokya stihli. Lebo toto mesto nikdy nespí. Aj keď posledný vlak zo Shibuye do Shinjuku odchádza krátko po polnoci.

Dobehli sme na stanicu na poslednú chvíľu. A s nami partička pankáčov, traja chalani a s nimi jedna kočka. Nahodení vo vybíjaných oblečkoch, s bohovským farebným čírom, kérkami aj na tvári okamžite pútali pozornosť. Väčšina ľudí na stanici na nich len zazerala, prípadne si odstúpili ďalej. To my nie, my sme sa s nimi dali do reči. Prekecali sme spolu celú cestu metrom a aj na našej konečnej stanici ešte hodnú chvíľu. Chalani hrajú v nejakej kapele a šli práve z koncertu. Tá kočka, Asami, je priateľkou jedného z nich. Boli fakt superskí, zábavní, blázniví a milí a zjavne sa tešili, že narazili na niekoho, kto neriešil predsudky a neciví na nich cez prsty. S Asami sme doteraz v kontakte, občas si napíšeme ako sa ktorá z nás má a čo má nové.

Zo stanice Shinjuku sme vychádzali až úplne poslední, tesne pred zatvorením. Zrazu sme uprostred nástupišťa i staničnej haly ostali úplne sami. Priam neuveriteľné, zrazu celkom iné, než počas dennej premávky. A keď si predstavím, že to všetko na najrušnejšej stanici v obrovskom a za normálnych okolností preplnenom 13 miliónovom meste…

Motali sme sa už len v trojici s Ivanom a Ewoorom po štvrti Shinjuku, dali si ešte neskorú popolnočnú večeru v yakiniku reštaurácii, ktorých je Tokyo plné a kde si sami grilujete priamo pri stole, až sme sa ocitli v časti Golden Gai. Tá je známa svojimi úzkymi uličkami s vyše 200 barmi, kde chodia prevažne miestni. Budovy pôsobia dosť schátrane a ulice sú slabo osvetlené. Má to tu takú zvláštnu ponurú atmosféru. No zároveň veľmi umelecké podhubie, stretávajú sa tu umelci, muzikanti, spisovatelia, maliari... My sme mali šťastie na skvelý bar, so super barmanom, ktorému vôbec nevadilo, že sme cudzinci. Po chvíli sme tam už ostali jediní zákazníci, tak sme sa tak zarozprávali, že barman už začal piť spolu s nami a rozprával nám historky o tejto štvrti, kde ešte pred polstoročím prekvitala prostitúcia, o svojom živote, púšťali sme si na obrazovke koncertné DVDčka a keby sme nepadali už nadránom únavou, vedela by som jeho zaujímavé rozprávanie počúvať ešte celý ďalší deň.

To už bol ale deň nášho odchodu. Nevedela som sa však s milovaným Tokyom len tak rozlúčiť a keďže let sme mali naplánovaný až neskoro večer, využili sme krásne počasie ešte na posledné obehnutie mesta. Ewoor nás vzal monorailom k zálivu, k obrovskej soche akéhosi robota, ktorému hovoria Gundam a je vraj známy z TV seriálu. Nie som v tomto žánri moc zbehlá, teda vlastne vôbec sa v robotoch nevyznám, ja som začala aj skončila s takýmto druhom vedomostí niekde pri pokémonoch (tých oldschoolových, nie tých, čo teraz všetci naháňajú po meste) no robot bol parádny. A zistila som, že v Tokyu majú aj Sochu Slobody... normálne kópiu tej newyorkskej. Ultramodernou loďkou v štýle vermírnej lode Enterprise sme sa potom ešte preplavili po rieke Sumida popri Tsukiji Fish Markete až k druhej najvyššej budove sveta a najvyššej v Japonsku, 634 metrov vysokej Sky Tree. Na vežu sme nešli (čo si doteraz vyčítam, ale aspoň mám dôvod sa sem ešte niekedy vrátiť), od rieky sme však mali skvelý výhľad na ňu, i Asahi Beer Hall, modernú dizajnovú budovu známeho miestneho výrobcu piva. Budovu zdobí Asahi Flame, obrovská zlatá socha plameňa, ktorý museli vraj kvôli hrozbe pádu pri zemetrasení otočiť z vertikálnej polohy do horizontálnej. Tak si z nej robia teraz miestni srandu, že vyzerá ako zlaté hovienko a volajú ju „golden turd“, prípadne ešte „poo building“ :) Tak sme sa odfotili pri poo building a cestou na náš posledný pravý japonský ramen stihli dať ešte interview miestnej telke, ktorá tu robila rozhovory s ľuďmi o sakurách. Sranda, že si odchytili práve nás :) Tak som im porozprávala o tom, aké to tu majú krásne a nezabudla spomenúť naše prvomájové zvyky, keď sa bozkávame pod rozkvitnutou čerešňou. Boli z toho takí nadšení, zlatí Japonci :) Krátke videjko z tohto rozhovoru nájdete aj na mojom facebooku (KLIK) medzi videami, ktoré som tam zavesila už dávnejšie.

Ale teraz už naozaj posledný krát tá úžasná známa chuť ramenu, môjho najobľúbenejšieho jedla všeobecne, nie len medzi japonskými, a hor sa späť do hotela pobaliť všetky saky paky a vydať sa po 9 týždňoch na cestách po Ázii domov, do vlastného bytu, vlastnej postele, za rodinou a kamarátmi na Slovensku.

TraFaM

Foto: A+I (+ foto z Golden Gai z internetu, keďže v tejto

štvrti som dodržala pravidlo zákazu fotiť a natáčať)

Video: Youtube