• Anna Tásler-Onderková

ASIATRIP – 8. a ½ týždeň – Japonsko - Kyoto


Čo vieme o Japonsku? Že je to krajina sushi, zemetrasení, najmodernejších technológií, prísnych pravidiel a gejší. A práve tie stretnete pri troche šťastia práve v Kyote. My sme si ich museli doslova vypaparazzovať.

Kyoto je najtradičnejšie zo všetkých japonských miest. Preto sme sa rozhodli neubytovať v klasickom hoteli, ale v pravom ryokane. Ide o japonské obydlia, aké poznáme z filmov, s papierovými posuvnými stenami, strohým zariadením, prízemným stolíkom a vankúšmi namiesto stoličiek uprostred izby. Ubytovala nás postaršia dáma v krásnom farebnom kimone (ktorá sa za žiadnu cenu nechcela nechať odfotiť) a vysvetlila striktné pravidlá. Vyzúva sa v chodbe, za nič na svete sa nesmie stúpiť v topánkach na tatami, koberec tkaný z ryžových stebiel, v hlavnej izbe. Na toalete sme už mali pripravené špeciálne šlapky, lebo pre zmenu na dlážku tam nesmiete stúpiť bosí. Keď ma upokojila, že posteľ hľadám márne, lebo až večer nám príde rozložiť na zem matrace, ktoré sú zatiaľ odložené v skrini, nám na privítanie pripravila tradičný zelený čaj. A naučila nás obliecť si yukatu, čo je menej formálny druh kimona, ktorý vraj môžeme nosiť počas celého nášho pobytu. Obzvlášť, keď sa pôjdeme okúpať do onsenu, ktorý je tiež súčasťou ryokanu a prístupný pre všetkých hostí komplexu. Môj Ivan nadšený (a znalý miestnych pomerov, lebo v Japonsku už pred asi 10 rokmi bol) a ja mierne vystrašená, sme sa do tej yukaty nasúkali. Lebo horúci minerálny prameň - onsen je vraj najviac super a musím ho tiež vyskúšať. Nerada sa kúpem v horúcej vode a táto má vraj vyše 40°C! Nekúpem sa nahá pred cudzími ľuďmi a tu sú plavky zakázané! A keď som si prečítala podrobný návod (aj s obrázkami), ako sa správať v onsene, oblieval ma pot už teraz. Onseny sú striktne oddelené na mužské a ženské. Pred tým sa musíte dôkladne umyť v spoločných sprchách, pričom musíte sedieť na drevenom hokerlíku. V žiadnom prípade nie stáť a vystavovať tak na obdiv svoje prednosti (asi aby nemali tí drobní Japonci komplexy, xixix). Potom vojdete NAHÍ do vriaceho onsenu, pričom uterák si položíte na hlavu, aby ste ho mali poruke, keď z neho budete vychádzať. A tetovania, keďže sú v Japonsku znakom yakuzy, či prepojenia na mafiu, sú v onsene tiež zakázané. Malé si môžete prekryť v mene hesla „čo nevidieť, to neexistuje“ :) Tak som tam s malou dušičkou a obviazaným zápästím napochodovala. Väčšinu vyššie spomenutých pravidiel som prestala brať vážne, keď som zistila, že som v tom mojom onsene nakoniec sama. Vďakabohu. Dlho som tam kvôli tej horúčave nevydržala, ale za ten zážitok to stálo. Keď už som v najtradičnejšom meste, tak si ho predsa musím vychutnať ako praví Japonci so všetkým, čo k tomu patrí.

Pri prechádzke po okolí sme hneď vedľa nášho ryokanu objavili malý budhistický chrám Rokkaku-do, v ktorom sa modlilo zopár Japoncov a v jeho okolí decká naháňali holuby. Podobných chrámov sú v tomto jeden a pol miliónovom meste, ktoré bolo voľakedy, ešte pred Tokyom, hlavným mestom Japonska, stovky. Mnoho z nich patrí do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Dôkladne sme si tak museli pripraviť plán cesty, aby sme zajtra stihli omrknúť aspoň tie najznámejšie z nich. A viete, čo je ešte zaujímavé? Že počas 2. svetovej vojny malo byť práve Kyoto jedným z miest, na ktoré bolo plánované zhodenie atómovej bomby. Napokon, vďaka istému Henrymu L. Stimsonovi, vojenskému sekretárovi, bolo zo zoznamu vyškrtnuté. Túžil uchrániť toto kultúrne centrum, ktoré si zamiloval počas svojej svadobnej cesty. Tak sme sa večer uložili do našich provizórnych „postelí“, ktoré nám počas toho, kým sme boli vonku, pripravili a s mapou mesta v rukách si prechádzali trasu zajtrajšieho výletu.

Môj muž rád rozpráva kamarátom historku z požičovne bicyklov, ktorú sme zažili hneď ráno. Ako neoblomne a na japonské pomery asi aj dosť rázne som si vydupala najlepšie bicykle. Lebo tie pôvodne ponúkané polorozpadnuté hrkotajúce mini skladačky s kolesami o priemere veľkosti melóna mi fakt neprišli vhodné na celodenné bicyklovanie po meste a do kopcov. Vraj sa ma ten Japonec bál. Ivan sa ma snažil upokojovať. Zvláštne, väčšinou je to u nás naopak a ja som tá, čo upokojuje :) Ja tvrdím, že som len chcela to, za čo som si (podľa obrázka s ponukou) zaplatila. A aspoň už vieme, že keď Japonec povie nedá sa, tak sa občas, ak ste neoblomní, aj dá. Ale zase neplatí to vždy. Spokojná, aj Ivan spokojný a hrdý na svoju ženu, ktorá sa už od neho za tie roky naučila čo-to z asertivity, sme vyrazili smer Kiyomizu-dera, v preklade chrám čírej vody. Je to hádam najznámejší drevený chrám v Kyote, poznala som ho z fotografií, pričom väčšina z tých, čo som našla na internete, boli fotené v období kvitnutia sakúr, alebo počas jesene, kedy je lístie v okolí krásne sfarbené. Nevedela som sa dočkať, kedy si ho aj ja obzriem a cvaknem obklopený sakurovými kvetmi, keďže sme tu v tom správnom období. Pri jeho stavbe vraj nebol použitý ani jediný klinec a celý komplex obsahuje niekoľko budov a svätýň. Tiež tri pramene, z ktorých sa môžete napiť. Každý z nich má inú čarovnú moc. Jeden prináša zdravie, ďalší dlhovekosť a posledný múdrosť. Napiť sa zo všetkých troch však vraj prináša smolu. Ja som nepila zo žiadneho. Nie že by som bola taká zdravá či múdra... len tam bol pridlhý rad :) Ale pri kameni lásky sme sa pristavili. Prejsť od jedného kameňa k druhému so zavretými očami vám vraj zaručí nájdenie pravej lásky. My sme sa už našli, tak sme si len jeden z tých kameňov pohladkali, nech sa máme navzájom aj naďalej.

Už pri výstupe do kopca, na ktorom je chrám postavený, som žasla a pohľadmi naháňala všetky tie gejše v krásnych farebných kimonách. Na čo Ivan len mávol rukou a krútil hlavou. „To nie sú pravé gejše?“, ostala som mierne sklamaná. A vážne, zrazu som totiž v tých kimonách zbadala aj dievčatá, ktoré na pravé Japonky veľmi nevyzerali. Stovky turistiek si s nadšením požičiavajú kostýmy gejší, vrátane nepohodlných drevákov, a prechádzajú sa v nich po meste. Pravé gejše, alebo aby som bola presná geiko, ako ich v Kyote nazývajú, vraj pôjdeme pohľadať neskôr do štvrte Gion.

Ešte pred tým sme si to ale namierili k tradičným japonským červeným bránam torii, ktoré tvoria svätyňu Fushimi Inari Taisha. Síce sme cestou asi trikrát zablúdili, lebo vyhýbať sa na bicykli autám, chodcom a ešte aj checkovať GPS na mobile je trošku o hubu, ale nakoniec sme to po asi 5 kilometroch našli. Fushimi Inari Taisha je hlavná brána všetkých japonských Inari brán a zároveň jedna z najstarších šintoistických svätýň v Kyote. Božstvo Inari je prapôvodne bohom ryže, no dnes sa považuje za boha, ktorý sa má postarať o prosperitu v podnikaní. Preto je každá z tisícov tunajších torii sponzorovaná nejakým podnikateľom, ktorému má priniesť úspech. Popod tieto brány si môžete spraviť 4-kilometrovú túru na vrchol hory, alebo, ako my, sa v polovici napojiť na spiatočný chodník. Veď sú aj tak všetky tie brány rovnaké a aj keď má každá iný nápis, ja ho veru nerozlúštim :) A hlavne som sa už tešila do Gionu za gejšami.

Len aby bolo jasné, gejše/geiko nie sú v japonskom ponímaní ku*vy, ako sa o nich medzi neznalými traduje. Geiko sú síce spoločníčky, ale sofistikované, ovládajú umenie tanca, klasickej hudby i konverzácie. A ako som si už stihla v Japonsku všimnúť zo všetkých tých ich nepísaných zákonov a zákazov, nebude to len tak hocijaká nezáväzná konverzácia pri vínku. Všetko má svoje pravidlá a stať sa geiko vyžaduje roky štúdia. Kým sa len zaúčajú, hovorí sa im maiko. Aj Gion bol plný falošných geiko, bez tváre namaľovanej na bielo, bez obrovských komplikovaných účesov a bez tej zvláštnej aury, ktorú by mali vyžarovať. Predierali sme sa davom turistov a míňali množstvo tradičných japonských čajovní a divadiel, v ktorých sa hrávajú tanečné predstavenia kabuki. V tom som ale zahliadla peknú bielu tvár utekať z jednej z budov. Teda utekať tak rýchlo, ako jej to tie šialené nepohodlné dreváky, čo mala na nohách, dovoľovali. Dobehla som ju, až keď nastupovala do auta, kde ju už čakal šofér, a rýchlo odfrčala. To bola ona, pravá geiko! Ešte chvíľu sme sa motali po štvrti zdobenej rozkvitnutými sakurami, no žiadnu ďalšiu sme už nestretli. Okrem toho, o 6-tej sme museli vrátiť bicykle, čiže sme mali asi 10 minút na to, aby sme sa zorientovali a vyrazili smerom k požičovni. To nemáme šancu stihnúť. Leteli sme ako o dušu. Asi 100 metrov pred cieľom som sa ešte fajnovo na tom bajku vyrúbala, keď som sa zľakla auta idúceho za mnou a snažila sa rýchlo prejsť na chodník. Privysoký obrubník ma zrazil k zemi. Ležala som rozpleštená, bicykel vedľa mňa, no s víťazoslávne vztýčenou rukou, v ktorej som držala svoj Nikon. Vlastne sa mi nič nestalo, len trochu narazená ruka. Ani foťáku sa nič nestalo. Len Ivan skoro zinfarktoval, keď sa zľakol, že ma to auto zrazilo. Tak skončila naša cyklistická túra. Ale čo, veď aj Sagan už spadol na bajku, tak prečo nie aj ja :)

Tak sme sa vrátili späť do ryokanu, kde nás už čakal náš, v predošlom blogu tiež spomínaný, slovensko-japonský kamarát Ewoor. Už dlho nás prehováral, že by sme určite nemali v Japonsku vynechať slávnu továreň na whisky Yamazaki. Popravde, nie som veľký fanúšik whisky, ale sľúbila som mu, že aj keď do liehovaru nepôjdeme, aspoň si ňou spolu pripijeme. Tak sme pochodili spolu zopár barov, aj tradičných „na stojáka“, aj takých, kde sa sedí na zemi a pili toľko japonskej whisky, čo sme vládali. Myslím, že som trhla svoj osobný rekord. Ale poviem vám, luxusne sa grcia, keď sa pri tom môžete opierať o tú vyhrievanú wc dosku, ktorou sú japonské toalety vybavené :) Asi som mala predsa len uprednostniť návštevu tej továrne, než tour de bar.

Keď už sme v tom najtradičnejšom japonskom meste, ubytovaní v tradičnom ryokane, ráno nás čakali aj tradičné japonské raňajky. Popravde, ani presne neviem, čo všetko som na tom tanieri mala. Rozpoznala som nejaké tofu, lososa, riasy, ryžu, klíčky a zvyšok fakt netuším. Ale keďže som mala po včerajšku, nazvime to „mierne stiahnutý žalúdok“, pár súst mi celkom postačilo.

Vonku pršalo a my sme mali na zozname ešte jedno „must see“ – zen budhistický zlatý chrám Kinkaku-ji. Pochádza z konca 14. storočia a jeho fasáda je skutočne pokrytá pravým zlatom. Na slnku iste krásne žiari... si myslím, lebo ja vám viem povedať len aký je pekný za dažďa :) Ale že tam bude toľko turistov aj v takomto počasí... to si nechcem predstaviť, koľko národa tam muselo byť včera, keď bolo naozaj krásne slnečno. Tak sme si pod dáždnikom obehli chrám, ktorý v roku 1950 vyhorel, lebo ho omylom podpálil mních, čo chcel v jeho blízkosti spáchať samovraždu. Mních prežil, skončil ale za to vo väzení a chrám do 5 rokov komplet zrekonštruovali do súčasnej podoby.

Viem si predstaviť, že keby nelialo, strávila by som v areáli kopec času, posedela si pod stromami, alebo sa zúčastnila čajového rituálu, ktorý tu predvádzajú. Ale vlastne aj tak už musíme utekať na shinkansen, ktorým vyrážame do Tokya, poslednej destinácie nášho dvojmesačného asiatripu. Sayonara!

Zrúbala som sa z bicykla, ale zachránila foťák, aby tu položka foto vôbec mohla byť, takže:

TraFaM

Foto: dvaja cyklisti a+i

A ešte jeden bonuštek, ktorý som odfotila pri Fushimi Inari Taisha. Keby ste sa chceli priučiť japončine... alebo si dať niečo pekné vytetovať ;)

Skrátená verzia tohto môjho článku bola uverejnená v aprílovom (2017) čísle mesačníka ŽLUTÝ, ktorý vydáva Student Agency: