• Anna Tásler-Onderková

ASIATRIP 8. týždeň - Japonsko – Osaka


Japonsko, posledná zastávka nášho Asiatrip-u. Zo žiadnej z predošlých piatich krajín som nebola tak nervózna i plná očakávaní zároveň. Lebo vraj si tu ani jedlo nedokážem vypýtať, ani s taxikárom sa dohovoriť, pochopiť dopravný systém sa nedá a na použitie ich ultramoderných toaliet budem potrebovať návod. Napokon ale bolo všetko úplne inak. Lebo na to, čo človeka postretne v Japonsku, na to sa nedá pripraviť. To sa dá len na vlastnej koži zažiť, poriadne si to užiť a bez ujmy prežiť!

Dala som na radu z cestovateľských bedekrov a adresu hotela v Osake som podala taxikárovi napísanú na papieriku v japonských znakoch. Napísala som ich sama :) Nieeee, srandujem, Ctrl C – Ctrl V samozrejme! Písmená našej klasickej abecedy hovoria väčšine Japoncov asi toľko, čo mne tie ich haky-baky. A tými bolo pooznačované naozaj všetko – nápisy na letisku, názvy ulíc, obchodov, skrátka všetko. Neviem, či som v Osake videla nejaký medzinárodný nápis. Anglicky hovoria len recepční vo väčších hoteloch… a občas ani tam nie. V tom našom bola pred desaťročiami na jednej zo svojich svadobných ciest ubytovaná dokonca Marilyn Monroe. A práve odtiaľto vraj pochádza jej slávna odpoveď na otázku, čo si oblieka do postele: “Len Chanel No. 5.” Možno bola ubytovaná v tej istej izbe ako my. Ak by áno, mala z nej rovnako perfektný výhľad. Osaka ako na dlani, rieka priamo pod oknami a nekonečné stromoradie sakúr, ktoré práve začínali kvitnúť. Začiatkom apríla je Japonsko najromantickejšie, zahalené do ružových lupeňov čerešňových kvetov. Kvitnú len pár dní v roku a nie vo všetkých japonských mestách naraz – závisí od nadmorskej výšky, počasia a bohviečoho ešte. Proste timing nadovšetko! Už po niekoľký krát počas tohto ázijského výletu nám to vyšlo nad očakávania. Už len čakať, čo sa najbližšie po*erie, lebo keď príliš dlho všetko vychádza, je to viac než podozrivé :)

Čo si dáte ako prvé, keď priletíte do Japonska? Predsa sushi. Keďže sme chceli čo najmenej riskovať verbálny kontakt s Japoncami (by sme si asi moc nepokecali), hľadali sme tzv. sushi train, kde si nemusíte objednávať, skrátka si beriete tanieriky z pohyblivého pásu priamo pred vami. Obzvlášť po skúsenosti z pouličného stánku pri rieke (podľahli sme vyhladovaní cestou na to sushi), kde nás zlákala milá pani na akési vyprážané guľôčky z cesta. Mali ich hádam vo všetkých okolitých stánkoch, tak to musí byť nejaká tradičná miestna pochúťka. Počuli ste už o takoyaki? Ja až keď som si túto čudesnú vec s chobotnicou, áno chobotnicou! vo vnútri vygooglila. Toto nás teda nezasýtilo, keďže sme TO len párkrát premleli v ústach a, prepáčte, je mi to ľúto, ale vypľuli.

S tradičným uvítacím pokrikom “irasshaimase” a za sprievodu zvedavých pohľadov, keďže sme tam boli jediní bieli, sme si našli miesto pri sushitraine v reštike, ktorú sme konečne objavili v akomsi nákupnom centre.


Dostali sme názornú úkážku toho, ako si sami pripravíme zelený čaj, ktorý je (asi vo väčšine miestnych reštaurácií) grátis. Malá lyžička zeleného prášku z nádobky pred nami a doliať horúcou vodou z kohútika, ktorý mala každá stolička tiež priamo pred sebou, vlastný. Prvýkrát v živote som mala pri jedení doslova trému. Akoby som stolovala s anglickou kráľovnou, dopekla. Všetci sa na nás dívali, kontrolovali, či správne držíme paličky (jasné, že som si ich držala po svojom, ale kým ich nemám každú v jednej ruke ako príbor a sushi si na ne nenapichávam, tak som žila v tom, že je to stále ok), ako si vkladáme jednotlivé kúsky do úst… skoro som sa zadrhla, keď zrazu pani sediaca obďaleč vykríkla na celý podnik. Pustila som okamžite paličky z rúk a čakala, čo sa bude diať. Ukazovala prstom na Ivana! Ooo bože, čo teraz? Čo sme spravili? Ukameňujú/upaličkujú nás? Nikto z hostí nemusel špeciálne otáčať hlavou smerom k nám, keďže už predtým nás mali v merku. Lámavou angličtinou začala tá pani vysvetľovať, že môj muž si nemôže unagi sushi, teda to s úhorom, namáčať do sójovej omáčky. Kristepane! On vie, že sa to origoš nemá, prisahám, vravel mi to už dávno, ale že takto mu to chutí a preto to robieva. Aby sme viac nedráždili, zjedli sme si ešte pár lososových a tuniakových (ktoré sa so sójovkou môžu… dúfam) a pratali sa odtiaľ kade ľahšie.

Návštevu Osakajo, najznámejšieho historického zámku v Osake, sme, našťastie, zvládli bez väčších problémov i trapasov. Krásny, v tradičnom japonskom štýle, tu stojí už stáročia obohnaný riekou zo všetkých strán. Jasné, že cez pár mostov sa k nemu dá dostať. Aj výjsť do vyhliadky na jeho úplnom vrchu, odkiaľ je 360 stupňový výhľad na celé mesto. Aj si v jeho útrobách pozrieť múzeum odzrkadľujúce históriu zámku i mesta. Keby som v škole na dejepise dávala lepší pozor, možno by mi tie ich dynastie aj niečo hovorili. Takto som sa len kukala na všetky tie sošky a zbrane a listiny a snažila sa nahovoriť muža v oddelení, kde sa mohli ľudia prezliecť do imitácií dobových kostýmov. Neúspešne. Počas prechádzky k zámku som si uvedomila, aké je Osaka tiché mesto. Ľudia sa medzi sebou rozprávajú šeptom, žiadne auto nezatrúbilo, mala som pocit, že sa musia vznášať, lebo taký ten štandardný mestský ruch tu vôbec neexistoval. Tu bolo počuť aj lupeň sakury spadnúť na zem. Alebo bol tento môj pocit spôsobený tým, že som si dala Japonsko po ukričanom a utrúbenom Vietname, Kambodži, či Filipínach??

Cestu zo zámku do hotela, už po západe slnka, sme si spestrili honbou za pokladom, nie Nílu, ale Japonska, v podobe špeciálneho zeleného ľadového čaju s medovou príchuťou. Lebo keď sa namotáte na akýsi blbý konkrétny supermňamky čaj, o ktorom si pamätáte, že ste ho tu pili pred 10 rokmi, musíte ho bezpodmienečne opäť nájsť. Teda nie ja, ale Ivan. Ale vlastne aj ja, lebo som sa na túto mission (takmer) impossible musela vydať s ním, ak som nechcela do hotela v cudzom meste kráčať nočnými ulicami sama. V kabelke som už niesla 3 plané pokusy v podobe pollitrových fliaš. Môj drahý vo vreckách ďalšie dve. Všetky málo sladké, málo medové, skrátka to nebolo ono. Lebo tu si naozaj inak ako teóriou pokus-omyl nepomôžete, nápis neprečítate, obrázky buď nie sú, alebo nie s nakresleným medíkom, macíkom, včielkou… Ani v ich známych, na každom rohu umiestnených, automatoch na nápoje, ani v supermarkete. V jednom z nich sme boli dokonca nútení využiť nášho žolíka na telefón v podobe kamaráta Ewoora, Slováka, ktorý tu žije už dlhýýýých 17 rokov a hovorí plynule po japonsky. Cez podaný telefón sa snažil našu prosbu vysvetliť predavačovi. Ten si, chudák, musel myslieť, že sme úplní psychopati. Ale trpezlivo a ochotne počúval, každých päť sekúnd povedal “hai”, čo znamená áno a potom kvôli nám prehľadal celý obchod aj sklad. Našiel! Vďakabohu. BTW: pre mňa čaj ako čaj, ale niet nad spokojného muža. Poznáte to :)

Všetky moje osacké rána sa začínali rovnako. Kúpiť si kávu so sebou v bistre pri hoteli a pokojne si ju vypiť na lavičke pod sakurou pri rieke. Moja každodenná chvíľka “pre seba”. Potom sa ku mne pridala moja polovička a šli sme si kúpiť nejaké sendviče. Takto sme si jedno ráno raňajkovali sediac na obrubníku na druhej strane rieky, ako inak, pod rozkvitnutými sakurami, keď sa k nám prihovorila postaršia pani. Japonka. Po anglicky. Bavili sme sa celkom dlho, o Osake, o našej predošlej ceste po Ázii, aj o Slovensku. Neuveríte, ale ona u nás bola, v Bratislave, pred niekoľkými rokmi. Tešila sa, aj my sme sa tešili. Bolo to ako nájsť ihlu v kope sena. Bol to prvý človek, čo sa nám tu sám od seba prihovoril, lebo Japonci to nemajú vo zvyku, a hneď pani, ktorá nielen že vie, kde naša malá krajina je, ale dokonca ju navštívila. Ako sa vraví: “She made my day!”

Náš slovensko-japonský kamarát Ewoor zvykne, okrem iného, sprevádzať skupinky turistov po Japonsku. Aj v čase našej návštevy mal jednu na starosti, no podarilo sa nám aspoň na jeden deň stretnúť. Jeden deň v každom meste – v Osake, Kyote aj Tokyu. Zvyšný čas sme boli v krajine vychádzajúceho slnka odkázaní sami na seba. Keď sme však boli s ním, zrazu bolo všetko o niečo jednoduchšie. Naučil nás, ako si kúpiť lístky na vlak, ako obsluhovať objednávacie automaty v reštauráciách (lebo v mnohých je pri vstupe automat, v ktorom si vyberiete, prípadne nakombinujete jedlo, zaplatíte a s lístkom už len idete k stolu), aj to, že na eskalátore MUSÍME stáť vždy vľavo a pravú stranu prenechať ponáhľajúcim sa občanom. Alebo naopak? Teraz neviem presne, ale predpoklad, že budete v Japonsku sami na akomkoľvek eskalátore je naozaj mizivá, tak sa len postavte za všetkých tých ľudí pred vami a hlavne nechajte jednu polovicu schodíka voľnú. Na návšteve u Ewoorovej krásnej japonskej rodinky s milou manželkou Eri a dvoma rozkošnými dcérkami Sarachan a Leonachan som sa dozvedela ďalšiu cool vec. Že keď chcú niekomu povedať zdrobnene, pridávajú k pôvodnému menu prídavok -chan. Preto je malá Sara Sarachan a Leona Leonachan. Ale pozor, pri chlapcoch sa pridáva koncovka –kun.

A potom som si šla splniť dávny sen môjho tatka – rušňovodiča.

Štyri shinkanseny sme zmeškali, lebo som ich naprv musela tatkovi dôkladne nafotiť a natočiť. Až potom sme nasadli do tejto japonskej strely na koľajniciach. Úplná paráda. Rýchlosť 250 km/h! Keď si predstavím, že nasadnem v Bratislave, pozriem si asi 4 diely Friends (vy, čo idete s dobou, koľko dielov Game of Thrones by to bolo?) a už som v Košiciach… aaaach, to by bolo, čo?! Len tak zo srandy sme sa odviezli do asi 30 km vzdialeného mesta Kobe. Odtiaľto vraj pochádza ten slávny názov kobe beef. Ewoor ma presviedčal, že v tejto oblasti sa farmári starajú o kravičky, z ktorých je toto lahodné mäso, naozaj s láskou. Každý deň k nim prídu, do úst si nalejú sake, opľujú ním kravky a vmasírujú im to sake dôkladne do kože. Takto aj celú fľašu. Preto má vraj toto mäsko takú špecifickú mramorovú štruktúru a chuť. Znie to bláznivo. Ale ja mám rada bláznivé príbehy :) Tak sme si vlastne prišli do Kobe dať kobe steak, prešli sa po meste a šli späť do Osaky hýriť do známej nočnej štvrte Dotonbori.

Dotonbori je známa svojimi vychytenými barmi a reštauráciami, ale predovšetkým obrovským množstvom nadrozmerných svetelných reklám. Kto nemá fotku s Glicomanom, akoby tu ani nebol. 90% turistov sa snaží pri fotení napodobniť pózu bežca obrovských rozmerov, tak sa nečudujte, prečo tu balansujú na jednej nohe. Povedali by ste, že je to reklama na cukrovinky? Som si pôvodne myslela, že na nejaké športové náčinie. Aj keď, samozrejme, sladkosti sú mi milšie :) A úplne najmilší zo všetkých tradičných jedál mi je ramen – silný vývar s rezancami, bambusovými klíčkami, vajíčkom, plátkami mäsa, či kukuricou, podľa chuti a želania. Vývar môže mať rôzne príchute: miso, shoyu, tonkotsu, či shio. Niektoré sú slanšie, iné jemnejšie, krémovejšie. Uvariť pravý ramen je úplná veda, pozrite si film The Ramen Girl s Brittany Murphy, je v ňom krásne vykreslené, aký je to náročný proces. Prvýkrát som ho ochutnala pred rokmi v Sydney, potom ešte v rôznych metropolách, na Hawaji žije kopec Japoncov, tam ho robia tiež výborný, no nevedela som sa dočkať, až si ho dám priamo tu, v Japonsku. Ak by sa ma niekto opýtal, ktoré jedlo je moje najobľúbenejšie na svete, bez zaváhania odpoviem miso ramen. Pravý, japonský, hustý, od Japonca, u ktorého sa recept dedí z pokolenia na pokolenie. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale to, čo niektoré reštaurácie u nás ponúkajú ako ramen, má od naozajstného ďaleko asi ako z Bratislavy do Osaky.

Svedkami magického divadla sme sa stali na miniatúrnom námestí, ktorým sme neskôr prechádzali. Pod provizórnym, lampiónmi vyzdobeným altánkom sedela asi desiatka mníchov ako mesiačikovia okolo ohňa z tej rozprávky. Spievali akési modlitby, udierali do gongu a pálili niečo v nádobe uprostred stola. Vôbec si nevšímali ľudí, ktorí sa okolo nich zhŕkli. Išli si svoje v totálnom tranze. Ja vlastne ani neviem čo presne to bolo, ani čo to znamenalo, ale celkom ma to prikovalo, len som tam stála a dívala sa. A niečo, samozrejme, aj cvakla, lebo toto sa len tak nevidí. Aj Ewoor povedal, že za celé tie roky, čo tu žije, to videl v takejto podobe, na námestí a tak veľkolepé, po prvýkrát. Holt, drží sa nás šťastie nováčika :)

Ďalší deň som nutne potrebovala ísť nakupovať. Lebo som vám ešte nepovedala/nenapísala, že je tu takto z jari strašná kosa. V porovnaní s predošlými krajinami, z ktorých sme prišli. V porovnaní so Slovenskom tak narovnako. Kraťasy, plavky a tielka, ktorých som mala plný kufor, v ňom aj celé Japonsko ostali ležať a my sme normálne nabehli do obchodov a kupovali dlhé nohavice, svetre a bundy. Chúďatko môj Ivan, ten to mal o dosť ťažšie, keďže japonské XL-ko je asi ako naše M-ko. Seriózne tam majú značenie prispôsobené svojím genetickým predpokladom. Oni sú všetci takí drobní, útli. Dokonca aj mne boli takmer všetky jeansy akési krátke. A to mávam s mojimi krátkymi nohami obvykle presne opačný problém. Ako tak zaodetí a zahriati sme sa už sami len tak motkali mestom, sem-tam natrafili uprostred mrakodrapov na skrytý nenápadný chrám s úhľadnými kamienkovými záhradami. Raz som videla dokument, kde náplňou práce človeka bolo hrabličkami upravovať tieto kamienky do súmerných krúžkov a oblúčikov. Podobných, ako sme videli v Taiyuji Temple. Božechráň na ne stúpiť. Ani omylom! Hej, lákalo ma trošku im to rozburdať. Ale ovládla som sa.

Večer sme si ešte dali skúšku odvahy a šli sa skúsiť sami najesť. Zlákala nás Korean Barbeque reštaurácia, v ktorej si sami pri stole grilujete mäsko a zeleninu. Už keď sme bezradne čumeli do výlučne po japonsky napísaných jedálnych lístkov a mali si vybrať suroviny, vedeli sme, že čokoľvek na ulici, na čo by sme vedeli ukázať prstom, by bola lepšia voľba. Keď videl čašník našu bezradnosť, ktorú vyhodnotil ako nerozhodnosť, naznačil nám, či si nechceme pozrieť aj denné menu napísané na tabuli na stene. Božínku, on si fakt myslel, že si nevieme vybrať, lebo sme vyberaví, nie preto, že to nevieme prečítať, tak nám dal ešte viac možností v podobe japonských znakov. Záškodník jeden :) Nakoniec sa niekde z kuchyne vyhrabal chalan, ktorý ako jeden jediný široko ďaleko vedel po anglicky. Lebo študoval na Taiwane, kde je angličtina dosť bežná. Keď už natrafím na niekoho, s kým je šanca prehodiť pár slov, okamžite vyzvedám, preto to viem. Zachránil nás, poprekladal čo sa dalo, poradil a vďaka nemu sme si dali našu poslednú plnohodnotnú večeru v Osake.

Lebo už zajtra sa presúvame do Kyota. Najtradičnejšieho zo všetkých japonských miest, v ktorom ešte aj dnes môžete pri troche šťastia stretnúť naozajstné gejše ;)

TraFaM

foto: Anna-chan a Ivan-kun :)

PS: ooo, a ešte k tomu v úvode spomínanému japonskému wécku… takto, prosím pekne, vyzerajú napr. verejné toalety. Trapka som, viem, ale musela som si to odfotiť, xixixi. Neviem ani na čo všetky tie gombíky slúžia, ale viem, že tie historky o vyhrievaných sedátkach nie sú len historky ;) To som zistila na hotelovom, nie na verejnom, lebo baby vedia, že na verejných sa nesadá... aj keď vyzerajú extračisto ;)