Zo všetkých cca. 6000 filipínskych ostrovov sme si vybrali jeden z najväčších – Palawan, ktorý leží asi hodinku letu z hlavného mesta Filipín Manily. A dobre sme vybrali :) Čaká nás týždeň v raji zvanom Secret Paradise Resort & Turtle Sanctuary a, ako písali na webe, osamelý záliv, bambusové chatky priamo na pláži, korytnačky na každom kroku, elektrina len na pár hodín denne a najbližšia civilizácia vzdialená asi hodinu loďou.

V panike, že nič nebude, sme auto so šoférom a sprievodcom, ktorí nás čakali na letisku v Puerto Princesa, otočili k najbližšiemu supermarketu. Voda, chipsy, haldy sladkostí a kadečo ďalšie, čo sa dá v stave núdze zjesť. Vypotácali sme sa „len“ so siedmimi taškami a mohli sa vydať na 3 a pol hodinovú cestu do mestečka Port Barton. Tie 3 a pol hodiny sa rovnalo nekonečno! Obzvlášť v staručkom jeepe, kde mi od začiatku cesty kvapkala klíma zo stropu na nohy a od polovice sa vozovka zmenila na prašnú poľnú cestu, po ktorej sa podľa mňa bežne tanky premávajú, taká bola roz...ehm...toto. A náš macher šofér to auto teda vôbec nešetril, ani nás. V štýle „rýchlo a zbesilo“ si to v plnej rýchlosti nabiehal na každú jamu. Mnou a tými siedmimi taškami to hádzalo celým interiérom auta a keby to niekto natočil spomalene, prisámbohu Matrixu môžem konkurovať, len som sa nevyhýbala guľkám, ale čokoládovým tyčinkám letiacim vzduchom.

Až za tmy sme dorazili do prístavu. To ale stále nebol koniec cesty. Ešte asi hodina takou drevenou báročkou, čo si hovorila loďka. V čiernočiernej tme, s dvoma námorníkmi, ktorí síce nevedeli po anglicky, ale napriek tomu mali našu dôveru, že vedia kam nás vedú. A že nás celú cestu viedli popod tú najkrajšiu hviezdnu oblohu, akú som kedy videla... Milióny hviezd nám až gýčovito svietili na cestu a ja som pri každom náznaku svetla v diaľke dúfala, že to už je ono, náš rezort. Asi po 8 planých pokusoch som sa dočkala – záliv, pláž, pár bambusových domčekov a mladá filipínska slečna ako provizórny uvítací výbor. Ráno, za vidna, to bude určite vyzerať tak, že odpadnem od úžasu. Teraz ale odpadávam od únavy. Lietadlo, auto, loď, na jeden deň dopravných prostriedkov tak akurát, ak nie príliš.

Slečna Bibi nás ťahá, aj so všetkými tými taškami a dvoma nadrozmernými kuframi, do reštaurácie, čo je vlastne tiež bambusová stavba, len s väčším počtom stoličiek a stolov, jeden z nich aj biliardový. Protestujem, by som si aspoň veci rada zložila po tej nekonečnej ceste na izbe. A vycikala sa konečne po 5 hodinách! Až potom som schopná prijať informáciu, že kuchár čaká už len na nás, aby nám pripravil večeru, že už pred hodinou mal padla. Od baru sa k nám pripotáca Britka Gill, zjavne už po svojich tradičných troch až piatich panákoch, predstaví sa nám ako manažérka rezortu a vloží nám do rúk akýsi leták o korytnačkách. Juuuj, toto bude veľmi vtipný pobyt, už to vidím :)

A ráno som veru že videla. Prekrásnu lagúnu a bielu pláž a palmy a hojdacie siete zavesené o tie palmy... a Gill s unavenou tvárou v jednej z nich. A Moniku, susedu z vedľajšej chatky, ktorá sa s nami hneď dala do reči. Dokopy je tu len 6 domčekov, čiže max. 12 hostí, všetci sa po čase navzájom poznáme a vieme o sebe všetko, čo je kto ochotný prezradiť.

Tak napríklad Monika sa mala na Filipínach stretnúť so synom, cestovateľom. Lenže mal tesne pred jej príletom nehodu na motorke, prvé dni teda Monika strávila s ním v nemocnici, až kým mu lekári neodporučili vrátiť sa radšej domov do Londýna, kde mu tú ruku zoperujú určite lepšie. Koľká sebareflexia filipínskeho zdravotníctva. A tak ostala šesťdesiatnička Monika sama na Filipinách... na mesiac, bez konkrétneho plánu. Obdivovala som ju za to, ako si napriek tomu výlet užívala.

To ona nám odporučila vyhliadku na kopci, odkiaľ je parádny výhľad na lagúnu a okolie. Trošku sme sa namordovali na strmej ceste lesom, obzvlášť cez obed, kedy slnko úplne najviac pražilo, lebo „my si veci neuľahčujeme, my hľadáme challenge :)“ si vravím asi tak v polovici cesty ťukajúc si na čelo.

K dispozícii sme mali aj kajaky. Ktokoľvek si ich mohol kedykoľvek požičať a vydať sa na niektorú z odľahlejších pláží, alebo k sotva 100 metrov od brehu vybudovanej nádrži pre korytnačky.

BTW korytnačky... tak tie neboli úplne všade, ako som čakala, asi nebola sezóna, ale len v tejto nádrži, kam ich chodieval vždy ráno niekto zo staffu kŕmiť.

Tak my sme si s mojím drahým jedno popoludnie zmysleli, že tiež ideme kajakom omrknúť tie korytnačky. Absolvovali sme už dávnejšie dva nie veľmi úspešné spoločné zážitky na kajaku... a myslím, že po bezradnom krúžení okolo nádrže, zakotvení pri nej asi na 5. pokus, utopení jedných slnečných okuliarov a hysterickej plavbe späť k brehu sme už obaja definitívne pochopili, že trikrát a dosť :) Tak ako sa dokážeme perfektne skoordinovať pri rôznych iných činnostiach, absolútne to nedokážeme s pádlami v rukách. Za žiadnych okolností!

Zato šnorchlovanie obaja úplne zbožňujeme. Celkom pekný koralový útes sme mali kúsok od brehu, dokonca s rodinkou Nemov, ktorú som chodila pravidelne pozorovať.

Pete, jeden z hostí, ktorý je aj s frajerkou na polročnej ceste okolo sveta, vraj za útesom narazil pri šnorchlovaní aj na raje, korytnačku a žraloka. Ja čoraz častejšie na medúzy. Priesvitné, ale aj také do fialova či červené. Každým dňom ich bolo pri brehu viac. Po našom pobyte v Austrálii, kde žijú jedny z najnebezpečnejších medúz a kde majú všade popri plážach (aj odľahlých) fľaše s octom ako prvú pomoc po popŕhlení medúzou, máme pred nimi obaja s manželom dosť veľký rešpekt.

Ivan sa kúpania takmer úplne vzdal. Ja som sa hrala na hrdinku tiež len dovtedy, kým som si nemusela nohu natierať octanovou masťou. A to nám Gill tvrdila, že sa stačí pred kúpaním natrieť kokosovým olejom, ktorý nám dala a sme v bezpečí. Ako moja mama hovorí: „hovno hovno zlatá rybka“. Tak sme si užívali hlavne vegetenie na pláži, dokonalý pokoj a počasie, za ktoré by moje kamošky na Slovensku, závislé od slnka, aj vraždili, čo mi nezabudli pripomenúť v žiadnej správe z domova.

Miestami som sa tu cítila ako Robinson, no zistila som, že som vnútorne bola nastavená a pripravená na ešte väčšie robinsonovstvo. Na stránke tohto minirezortu a v recenziách na Tripadvisor-e strašili, že bude obmedzená teplá voda, že elektrina pôjde len 3-4 hodiny denne a na internet môžem rovno zabudnúť. Napokon ale teplá voda bola stále, elektrina nešla len dopoludnia a aj wi-fi celkom fungovalo. Vypadlo síce zakaždým, keď prišli noví hostia, no Ivan vyšpičkoval selfservice pravidelného reštartovania routeru do dokonalosti a po pár dňoch už všetci chápali, kto je tu vládca wifiny a nikto z hostí už výpadky nenahlasoval Gill. :)

Zato Bibi bola vládkyňou večere. Vždy okolo 4-tej popoludní zaklopala na každej jednej chatke a donútila hostí vybrať si z menu a presný čas, kedy plánujú večerať. Pre mňa, človeka, ktorý netuší ani to, čo bude o hodinu a či si dám k jedlu colu alebo víno, úplná nočná mora. Okrem toho som bola vždy zhruba v tom čase natlačená nejakými chipsami alebo muffinmi z našich zásob a rozmýšľať o jedle s plným žalúdkom fakt neviem, sorry. Chápala som, že je tu len jeden kuchár a ten si chce asi dopredu všetko pekne pripraviť a načasovať, ale viete čo, úplne najlepšie navaril hneď ten prvý večer, keď sme prišli a nebol na nás vopred pripravený. Bibi ale brala svoju úlohu smrteľne vážne. Fóriky na ňu neplatili. Nikdy sa neusmiala a bola strašne direktívna. Skrátka vždy sme si museli vybrať jedlo vopred. Po pár dňoch sme ju volali už len „little angry lady“ zakaždým, keď sme ju s menu v rukách videli blížiť sa k nám. Mám pocit, že chce pohoďáčku Gill vyšachovať z manažérskeho fleku :)

No a potom jedno ráno prišli Paul a Emma. Ír a Angličanka, párik, ktorý sa hneď k nám a Monike pridal na Island hopping trip. Plavili sme sa z ostrova na ostrov, niektoré úplne opustené, iné plné turistov, šnorchlovali sme na otvorenom mori, miestami pomedzi želatínovú hmotu tvorenú z medúz (vraj neškodných, ale nechutné to bolo aj tak jak fras), kúpali sa vo vodopáde, grilovali na pláži, popíjali spolu a mali vážne bohovský deň.

Všetci sme si perfektne sadli... a sedeli sme potom ešte do polnoci na našej terase a dopíjali zásoby whiskey zo supermarketu. Po pár panákoch sa nám dokonca Monika priznala, že párkrát viezla v aute samotnú Amy. Amy Winehouse. Milujem jej hudbu, nech je jej zem ľahká. Monikin syn bol s Amy dobrý kamarát a párkrát ich v Londýne zviezla do štúdia. Bolo to v časoch, keď ešte Amy nebola tak slávna. Už vtedy ju však Monika počula spievať a bolo jasné, že toto dievča raz bude poznať a počúvať celý svet. Tak pripájam aj jednu moju obľúbenú:

Po pár dňoch v Secret Paradise sa naše cesty rozišli. Monika si to namierila do oblasti Taytay a my s Emmou a Paulom do El Nido. Ale to už je na iný blog. Ďalší. Veselý. A aj trochu adrenalínový! Už čoskoro :)

TraFaM

foto: "najlepší" kajakári na ostrove A+I :)