Čo som sa naučila o Vietname vo Vietname:

- keď na otázku „Do you speak English?“ nedostanete žiadnu odpoveď, znamená to, že Vietnamec vážne nevie po anglicky ani zaťať

- keď vám na recepcii povedia, že šofér, s ktorým strávite v aute 6 hodín hovorí "middle English", rátajte s tým, že vám bude vedieť odpovedať "Yes" na otázku "Do you speak English?" a ešte ukázať smerom k rieke/pláži a povedať river/beach

- že cesta do 3 hodiny vzdialeného mesta Hue so šoférom, ktorý hovorí "middle English", je tak trošku peklíčko :)

- ale samotné Imperial City Hue stojí za to...

- že nechať sa ukecať cyklotuktukárom na obhliadku hradieb asi po hodine prestáva byť taká sranda

- ale keď idete vo dvojici a potom zbadáte takúto nemeckú výpravu, si poviete, že ste na tom ešte stále dobre :)

- že človek dokáže zadržiavať moč aj 2 hodiny, pokiaľ šoférovi nedokáže v žiadnej reči (ani posunkovej) vysvetliť, aby zastal pri nejakej pumpe

- neprekračujú tu maximálnu povolenú rýchlosť. NIKDY! Ani na prázdnej rovnej ceste. Dokonca idú ešte o takých 20 km/h pomalšie a vás to bude nenormálne vytáčať

- že pricestovať do mesta Hoi An počas splnu mesiaca sa vážne oplatí

- lampiónový festival počas tohto splnu je stráááášne cool!!!

- a že pred lampiónovým obchodom sa môžete nerušene odfotiť, až keď si nejaký lampión kúpite (tak máme dva)

- v bežný deň po 10-tej večer si v Hoi Ane dáte tak akurát tradičné cestoviny Cao Lao na ulici, sediac na miniatúrnych hokerlíkoch, zapíjajúc to ponožkovým čajom

- že slovné spojenie „ponožkový čaj“ dokonale opisuje špeciálny zelený čaj, ktorý predavač skoro ráno uvarí a vy si z neho dáte, už 50-krát prevarený, až neskoro večer

- že Hoi An je asi najkrajšie a najromantickejšie mesto Vietnamu

- na bicykloch kúsok za mestom človek objaví skutočný, neturistický Vietnam a dedinky plné zazerajúcich starčekov (pretrváva v nich nedôvera voči bielym z čias Vietnamskej vojny) a detí, ktoré vám budú kývať a tešiť sa z vás ako z najväčšej atrakcie

- miestne psy neštekajú a ani nehryzú, myslím, že majú úpal

- Hoi An je najznámejším krajčírskym mestom, za pár dolárov vám za deň ušijú šaty... podľa strihov skôr také a la kancelária, decentná dámička, koktejlky do divadla... ale za tú srandu, prečo nie ;)

- Thach je najlepší zmrzlinár v Hoi Ane... keď mi originál britským prízvukom ponúkal slano-karamelovú, neverila som vlastným ušiam. Pochádza z neďalekého Da Nangu, ale roky žil v Londýne, kde pracoval v banke. Raz šiel na výlet na Santorini, ochutnal tam zmrzlinu a rozhodol sa vrátiť do Vietnamu a otvoriť si stánok s poctivou zmrzkou. Palec hore!

- odfotiť Dragon Bridge v Da Nangu z idúceho auta lepšie než zo stojaceho

- za dolár vám v pouličnom laundry servise vyperú kilo prádla (kvalitu prania by som opísala ako: škvrny nezmiznú, ale vonia, ak máte šťastie, pribalia vám cudzie gaťky, ak smolu, stratia ponožky :)

- že tie kornútkové klobúky fakt nosia... skoro všetci... niektorí kvôli turistom, ale niektorí úplne bežne

- že sa s dvoma drdolmi na vrchu hlavy asi na niekoho/niečo podobám (netuším koho/čo) a teenageri sa so mnou chceli fotiť (musím podotknúť, že je to prvý výlet, tento asiatrip, na ktorom sa so mnou odfotilo viac ľudí, než s Ivanom!)

- výlet do delty Mekongu je najviac supeeer, len treba vyraziť skoro ráno... a mať anglicky hovoriaceho guide-a :)

- že pokiaľ som tu nedostala žiadnu črevnú chorobu ani brušný týfus, tak už nikde (po skúsenosti s jedením na trhu, kde okolo behá všetko možné od švábov po sliepky)

- jednorázové paličky používajú minimálne, omnoho častejšie vám na jedenie dajú väčšie drevené paličky, ktoré potom nechcete vidieť (ja som žiaľ videla) ako a kde umývajú

- keď na markete ukážete na grilované mäso a na otázku „Is it chicken?“ dostanete odpoveď „Yes“, opýtajte sa ešte raz ukazujúc na to isté „Is it beef?“. Ak dostanete opäť odpoveď „Yes“, radšej to nekupujte a nejedzte, lebo ani netušíte, čo to môže v skutočnosti byť...

- že water puppets, bábkové divadlo na vodnej hladine, je celkom sranda, keď sa predtým nahúlite (súdiac podľa mladého páru turistov sediacich vedľa nás a rehotajúcich sa na každej somarine)

- že komunizmus...

- určite je na turisticky obľúbenom Nha Trangu krajšie, keď neprší

- a sú tu morské vlny, ktoré zrazia človeka k zemi aj keď stojí vo vode len po pás a len tri metre od brehu

- že taxikár vám znepríjemní obed už cestou do reštaurácie, keď poťahuje nosom každé 3 sekundy a zavše nejaký ten chriachel vypľuje cez pootvorené okno auta (ak som vás znechutila, verte, že naživo to bolo asi stokrát horšie!)

- Ho Chi Minh je normálne vyspelé moderné mesto (miestami) a že tunajšie obchody Chanel, Chopard, LV, Burberry či Versace nie sú fejkové

- že na trhu zmluvíte cenu hocičoho aj o polovicu, treba si brať príklad z Rusov, tí to vedia asi najlepšie

- že repelent v kabelke nemusíte nosiť úplne vždy a všade, lebo komáre tu až tak nelietajú, ani malarické, ani dengue... alebo len okolo mňa nie :)

- tradičnú polievku pho tu jedávajú aj na raňajky

- aj keď si v bedekroch prečítate a snažíte si memorovať, že riešiť vo Vietname akékoľvek problémy treba vždy s rozvahou, v pokoji a za žiadnych okolností nezvyšovať hlas, po ubytovaní sa v hoteli až na tretíkrát (prvá izba výhľad do steny, na ktorú sa dalo dočiahnuť z okna rukou a druhá s rozostavaným metrom pod oknom), sa neudržíte a vyletia z vás aj výkriky typu: „Are you f*cking kidding me??!!“ a pod. Myslím, že sa ma trochu bál aj vlastný manžel :/

- že na nadávanie reagujú síce zmätene a vystrašene, ale problém riešia

- ten pocit byť aspoň na chvíľu milionárom...(1 euro = cca. 24 000 vietnamských dongov)

- motorkár vás pokojne vytrúbi, v horšom prípade rovno "sejme", aj priamo na chodníku

- sú brutálne nábožensky založení a na minichrámiky narazíte hocikde, stačí sa dobre obzerať...

- že najlepšiu indiu varia v Ho Chi Minhe v Baba‘s Kitchen

- a že ma asi nikdy neprestane baviť fotiť tie neprehľadné guče elektrických káblov na ulici

TraFaM

foto: a&i with love from Vietnam