• Anna Tásler-Onderková

ASIATRIP 2. týždeň – Srí Lanka + Singapur


Úloha pre nášho kamaráta a hotelového manažéra Ranila na dnešný deň bola zohnať učiteľa jogy. Vravím si, že po týždni na Srí Lanke a zážitku so „špeciálnou“ ajurvédskou masážou (viac v predošlom blogu) prišiel čas na ďalší tradičný zážitok.

S jogínom Ruwanom sme sa stretli pri západe slnka na neďalekej pláži. Vytiahla som z neho, že sa joge venuje už od 98-meho a na ostrove má vlastnú školu jogy a zdravého stravovania. Zjavne som v rukách odborníka.

Namaste!

ON: Už si niekedy cvičila jogu?

JA: Jasné, na Wii-čku doma pri telke. A raz naozajsky s lektorom na hoteli, kde hodinu jogy ponúkali hosťom. (Napriek tomu, že bola zdarma, som bola som jediná, kto sa prihlásil. Takže súkromná lekcia s nasrdeným jogínom, ktorého dosť šokovalo, že niekto vôbec prišiel a dovolil si narušiť mu voľno. Ani sa tú nasrdenosť nesnažil príliš skrývať. Toľko moje jogínske skúsenosti.)

Tak si so mnou Ruwan prešiel celú filozofiu jogy, normálne dýchanie, dýchanie cez zrolovaný jazyk, dýchanie do brucha, von z brucha, hmmmkanie a bručanie pri výdychoch (trošku psychiatria), pozdravy slnku a pod.

Prešli sme asánami, kobry, psa, orla, mačky a celej zoologickej záhrady kombinovanej s vidieckym statkom. Nádych. Výdych. Medzi každým jeho „nádych - dlho dlho nič - výdych“ som ja vydýchla a znova sa nadýchla ešte asi päťkrát, inak by som určite stratila vedomie. Po asi hodine pri asáne páva som začala môjmu mužovi závidieť, s akou eleganciou vzdal túto lekciu jogy hneď po úvodných troch minútach. A keď ma Ruwan nahovoril na stojku na hlave, ktorú som robila naposledy na základke v rámci telesnej, to už bol čistý extrém.

Ozaj, dnes je Valentín. Skoro som zabudla. Tento sviatok s Ivanom nejako špeciálne neprežívame, keďže deň po Valentínovi máme omnoho väčší dôvod na oslavu... manželstva.

Ráno som sa zobudila netradične skoro a na netradičnú bolesť v krku. Vedela som, že tie včerajšie stojky s jogínom neboli dobrý nápad... Došlo teda na moju zázračnú lekárničku a pár liekov, ktoré v dobrej kombinácii utlmia každú bolesť. Lebo mať seknutý krk nie je bohviečo a na výročie svadby už vôbec nie. Dnes sú to presne 4 roky, čo som povedala áno tomu skvelému mužovi, s ktorým sa smejeme, hádame, objavujeme, staráme, radujeme, plačeme, cestujeme a hlavne strááášne ľúbime.

Tak sme si na výročie spravili výlet na juh ostrova do prístavného mestečka Galle a na známu pláž Unawatuna. Šofér Ruan vymenil svoj tuk-tuk za auto a vyťahané tričkom za peknú bielu košeľu. Jazda autom si zjavne vyžaduje určitý dress code a je to preňho trochu sviatok, keď mu zveria naozajstný dopravný prostriedok :) Neboli sme od hotela ani 10 km, keď sme sa ocitli na ulici plnej stánkov s obchodníkmi. Bolo ich tu oooomnoho viac ako obvykle.

„Dnes je pondelok, je tu tradičný trh,“ vraví Ruan.

„Super, tak zastav!“

„Tu nemôžem stáť,“ vraví mi mierne vystresovane.

„Len na chvíľu, vyskočíme rýchlo z auta...“

V štýle „...nezastavujem, máme zpoždění...“ nám pribrzdil a šiel zaparkovať obďaleč.

Toto som mu v ten deň spravila ešte niekoľkokrát, keď som zbadala niečo zaujímavé, pri čom som sa chcela pristaviť. Chudák, zakaždým ho za to dodrbal nejaký policajt. Pokutu sme našťastie nedostali ani tu, ani pri rybom trhu pred Galle, ani pri iných nečakaných zastávkach, ktoré som si zmyslela.

Ale ten trh... ten bol fakt bohovský. Toľko ovocia a zeleniny pokope som hádam ešte nevidela. Asi tretinu z toho všetkého som ani nepoznala a nikdy nevidela. Ani také veľké haldy sušených rýb. Obchodníci sa prekrikovali jeden cez druhého a opakovali vo svojom rodnom jazyku frázy typu „kupce ľudze bo nebudze“. Chvíľu sme sa pomotkali po trhu, pozavadzali miestnym, ktorí sem prišli spraviť reálny nákup pre rodinu na celý týždeň, stretli kuchára z nášho hotela, ktorý tu bol tiež nakúpiť a pobrali sa ďalej.

Na Galle je najzaujímavejší tzv. fort, hradby okolo mestského polostrova. Najkrajší výhľad z nich na more je vraj pri západe slnka, prípadne, ak skôr konáte než rozmýšľate, sa na ne môžete vybrať, ako my, cez obed v najväčšej horúčave :) Fort je plný elegantných reštík pod hradbami plných japonských turistov, ktorými sme pohrdli a s obedom počkali až do Unawatuny.

Tá leží len 10 minút od Galle. Ruan si tu dal vysokú školu šoférovania našej minidodávky po hlavnej unawatunskej ulici, o ktorej som si myslela, že je to jednosmerka, taká bola úzka. Až kým sa oproti nám nevyrútil obrovský autobus a aby sme sa jeden druhému vyhli, museli sme vyjsť takmer až na terasu reštaurácie pri ceste. Trošku sme sa aj šuchli, z čoho bol Ruan dosť hotový, ale sľúbili sme, že to v hoteli nikomu neprezradíme. Unawatuna je plná backpackerov. Lacné ubytko priamo pri pláži nájdete okamžite, každá reštaurácia ponúka kurzy varenia a v pouličných stánkoch robia tradičné chutné rotti, čo je mäso a zelenina v takmer priesvitnej tenučkej placke. Na celú ulicu znie povedomá hudba z tuk-tuku, ktorý chodí hore-dole a je prerobený na pojazdnú pekáreň. Po ostrove ich jazdia desiatky. Vždy nadránom okolo 6-tej sa budím na tú istú melódiu... tak teraz už viem! To nám dovážajú pečivo do hotela.

Po návrate na hotelovú izbu nás čakalo prekvapko – romanticky vyzdobená posteľ, aj uterákové labuťky boli :) Len trošku sme poprehadzovali palmové listy, z ktorých boli poskladané naše mená, aby boli napísané správne. Zlatý Ranil si zapamätal, že máme výročie, bavili sme sa o tom pred pár dňami. Miléééé od neho. Zničení po výlete sme okamžite vliezli do sprchy. Pamätáte, ako som písala o Ranilovi v predošlom blogu, že bol od začiatku extrémne premotivovaný? Tak teraz to úplne zavŕšil. Popri prúde tečúcej vody počujeme klopanie na dvere izby. Ignorujeme to. Klopanie neprestáva a keďže si izbu nikdy nezamykáme, keď sme vo vnútri, zrazu počujeme, ako sa dvere otvorili a Ranila volá: „Anna, Ivan, where are you?“ OMG!!! „I’m in the shower!“ To ho neodradilo. Cez kúpeľnové dvere na mňa kričí ďalej. „And where is Ivan?“ „He’s also here with me. Go away Ranil!“ Počujem len krátke „Oh...“, potom nastane chvíľa ticha... potom Ranil zakričí, nech sa nenecháme rušiť a pritom zreteľne počujeme, že je stále v našej izbe. „Myslíš, že čaká, kým vyjdeme von?“ Romantická sprchová chvíľka bola takmer fuč... keď za sebou Ranil konečne po chvíli zavrel dvere... zvonku! :)

Človek mu to ale nemôže mať za zlé, obzvlášť, keď ma potom položená na posteli čakala obrovská kytica kvetov od Ranila a nemeckého hotelového manažéra Jana.

Nasledujúci deň bol náš posledný „full day“ na Srí Lanke, tak sme ho len tak ledabolo premrochtili na pláži, na obed sa šli rozlúčiť do reggae baru s kamošom Loccuom a potom balili a balili a balili tie naše dva kufre a nech sme sa snažili ako sme chceli, stále mali 20 a 26 kíl.

V deň nášho odchodu je na raňajkách nejak plno, ledva sme našli voľný stôl, prišla nová objemná várka turistov. Ešte že už odchádzame. Akosi tu začína byť v našom malom rodinnom hoteli plno. Šofér, ktorý nás vezie na letisko nám celú cestu rozpráva zaujímavosti o ostrove a živote tu. Chlape, kde si ty bol celých tých 10 dní, čo sme tu boli? Presne teba sme potrebovali.

Damil vyštudoval v Colombe, jeho manželka taktiež, bola zdravotnou sestrou, kým nešla na materskú, momentálne s ich druhým dieťaťom. Jeho syn má len 2 a pol roka a už sa učí anglicky a chodí do škôlky (čo tu v takom skorom veku nebýva zvykom). Ako najmladší zo 7 súrodencom sa stará o svoju mamu, ktorá s jeho rodinou žije v jednom dome. Damil pracoval ako turistický sprievodca, teraz robí šoféra v našom hoteli, ale zväčša je k dispozícii jeho majiteľovi, ktorého rozváža. Preto si ho z hotela pamätám len matne. Jeho angličtina je mimoriadne dobrá a má skvelý prehľad... Živo sa zaujímal aj o nás, čo robíme, ako sme sa spoznali a aké je Slovensko. Vymenili sme si mailové adresy a sľúbili si, že ostaneme v kontakte. Chystá sa rozbehnúť vlastný biznis s prenájmom dovolenkových domov na Srí Lanke, tak sa možno ešte uvidíme, ak prídeme na ostrov opäť. Prečo nie, Srí Lanka nás skutočne očarila. Je mi úprimne ľúto, že odchádzam. Našťastie, nie ešte domov na momentálne sychravé Slovensko, čo dostatočne zmierňuje môj smútok za Srí Lankou.

V živote som nevidela letiskovú halu s kobercom. To bolo asi prvé, čo mi po prílete do Singapuru fakt udrelo do očí. Hneď druhé hotel Marina Bay Sands, pred ktorým nás taxikár vysadil. Ak Singapur, tak najvyššie položený obrovský bazén a ak bazén, tak aj ubytovanie v tomto megahoteli. Inak to nejde. Do slávneho bazéna sa totiž dostanú len hoteloví hostia. Tak sme oželeli sumu za tri noci, ktorá sa vyrovnala nášmu predošlému 10-dňovému pobytu na Srí Lanke a vrazili ju do zážitku. Lebo zážitky sú najviac, aj keď občas stoja sakramentsky veľa. Ako tradícia káže, okamžite po check-ine a hodení kufrov na izbu... do plaviek a do vody... tentokrát ale s vážne luxusným výhľadom... na celé mesto. Prileteli sme dosť neskoro večer, tak sme sa tam rochnili až do záverečnej.

Po 10 dňoch jedenia omelety a smažených vajec, nakoľko výber raňajok na Srí Lanke bol značne obmedzený, som sa zrazu nevedela dojesť jogurtov a syrov... Som tak trochu závislá na mliečnych výrobkoch. Vyrastala som na Pribináčikoch, Termixoch, jogurtoch a raz na narodeniny som si ako dieťa vypýtala celú tehlu eidamského syra. Aj som ju dostala. A aj som ju celú asi za týždeň zjedla. Keby mi vtedy mama neobmedzila jej dávky, tak aj za deň.

K raňajkám sme dostali aj luxusný výhľad... z 55. poschodia. To je ešte o 10 poschodí vyššie, než je naša izba.

Rovno z raňajok sme sa šli prejsť po hotelovej vstupnej hale, ktorá bola veľká asi ako Eurovea a Aupark dokopy. Priamo z nej viedla podzemná chodba do obchoďáku cez cestu. Len nakuknem... ale dá sa len nakuknúť, keď vám už prvé nakuknutie rovno vypáli sietnicu? Lesk výkladov Chanel a Gucci a Miu Miu a Prada a Louis Vuitton a... všetkých najluxusnejších značiek sveta priamo predo mnou. Som v shoppingovom nebi? Ak áno, tak je to to najluxusnejšie nebo a priala by som si, aby sa v ňom platilo úsmevom :) Toho mám, na rozdiel od peňazí, dosť pre všetkých, aj pre Karla Lagerfelda, aj Miucciu Pradu, Donatellu Versace a aj pre pána Louboutina :)

Po asi dvoch hodinách sa manželovi podarilo zniesť ma z tohto neba späť na zem. Konkrétne do Gardens by the Bay! Obrovskej futuristickej botanickej záhrady. Je hneď vedľa hotela. Výhľad sme na ňu mali už pri raňajkách. Práve čítam, že je to top turistická atrakcia v Singapure na Tripadvisore a rastie v nej vyše pol milióna rôznych druhov rastlín. A musím povedať, že to bolo vážne cool. Hlavne Supertree Grove, tie ultramoderné stromy, ktoré ani popísať neviem, tak som vám ich radšej odfotila.

Mali sme pred sebou ešte prehliadku dvoch obrovských skleníkov, keď začalo fakt extrémne pražiť slnko. Hmmm, tá dilema... ísť vypotiť pár kíl do skleníka (čo by popravde žiadnemu z nás nezaškodilo), alebo sa vrátiť do obrovského bazéna na 57. poschodie Marina Bay Sands. Náš spoločný túžobný pohľad smerom k hotelu to okamžite rozhodol.

Dnes prvýkrát od začiatku nášho Asiatripu sa mi podarilo dodržať predsavzatie, čo som si pred cestou dala – max. 5 cigariet denne. Hej, som trochu tuhší fajčiar a hanbím sa za to. Nie zas tak veľmi, ale trochu hej. Tak som poňala tento výlet ako obmedzovačku. Obmedzovačka je niečo medzi odvykačkou a bohapustým zapálením si vždy ráno ku káve, po každom jedle a ešte aspoň trikrát medzitým. Jááj, a ešte vždy, keď ma niečo/niekto vytočí a keď niekde pridlho čakám. O večerných posedeniach v bare ani nehovorím. Singapur je totiž známy ako mesto zákazov. Aj magnetky tu majú tematické s vyobrazenými rôznymi zákazmi. Je sympatické, že si vedia robiť srandu sami zo seba. Ale skrátka vždy, keď som dostala chuť na cigaretu, som si predstavila, ako dlho asi budem hľadať vyznačenú smoking zónu. Lebo riskovať pokutu, keď si zapálite na nevyhradenom mieste, prípadne za odhodený ohorok, nie ďakujem, to radšej Prada topánky :) A trepať sa kvôli cigarete 45 poschodí výťahom, k tomu ešte cestu ako cez pol Auparku z prostrednej veže do niektorej z krajných, lebo len tam sú východy a až tam za rohom je najbližšia smoking area... Som si dobre rozmyslela každý takýto cca. 20 minútový výlet :)

Po celom meste sme už od príchodu vídavali pútače na Chingay Parade. Je to najväčšia pouličná performance v meste a celkovo veľmi rozšírená v celej Ázii. V jej predvečer sme sa šli prejsť a narazili na nácvik tejto promenády so všetkými tými alegorickými vozmi, obrovskými farebnými drakmi a deckami v kostýmoch. Len tak nasucho kráčali smerom k tribúnam, ktoré sa každoročne využívajú pri pretekoch F1. Jasné, nebudú sa tu predvádzať teraz, veľký deň príde až zajtra. Dnes len počúvali pokyny organizátora vrieskajúceho do mikrofónu, kto má kde stáť a kedy ísť ktorým smerom. Sledovali sme ich kráčajúc poza zábrany súbežne s nimi. Keď nám došlo, že ďalej uvidíme aj boxy jazdcov F1, ani nám nenapadlo vrátiť sa. Len sme kráčali a kráčali a Ivan sa tešil, akoby mu z tých boxov mával sám Sebastian Vettel. Prešli sme popri nich, potom poza celú tribúnu a stále viac sme sa vzďaľovali od hotela a zábrany nie a nie konca. Museli sme obísť celý ohradený areál, chvíľu dokonca cez úzku uličku uprostred lesa, kde nebolo ani živej duše. Že bola už tma ako v rohu ani nehovorím. Po asi hodine a pol sa nám konečne podarilo nájsť cestu späť k hotelu. Len tak zo srandy sme si skontrolovali aplikáciu, ktorá ráta kroky a kilometre, čo človek prejde. Tak my sme dnes, prosím pekne, dali 17 km. A to sme sa pôvodne len chceli prejsť okolo hotela :)

Od rána mrholilo, dobre, že sme ten bazén včera vymenili za skleníky. Keď sa na chvíľu vyčasilo, vybrali sme sa na Orchard road, ulicu, ktorú som si podľa vygooglených fotiek predstavovala ako milú pešiu zónu. Niekto to asi dosť dobre nafotil, lebo sa z nej napokon vykľula len ďalšia štvrť plná obrovských obchodných centier, luxusných obchodov a turistov. V tom Singapure sa dá hádam len nakupovať! Je to presne tak, ako nám povedal pomáhač s kuframi v hoteli – na Singapur vám stačia tri dni. Jeden na strávenie v hoteli, ďalší na atrakcie typu ZOO a Gardens a tretí na nakupovanie. Inak tu nie je veľmi čo robiť.

Kým sme boli na Orchard Road sa spustil hustý dážď a pršalo a pršalo a my sme pol hodinu zháňali taxík, lebo keď tu prší, všetci sú zrazu akísi stratení, dezorientovaní a bezmocní... a to som si pôvodne myslela, že tie ich krásne palmy a parky a zeleň sú umelo zavlažované, že tu predsa neprší, že je to ako druhý Dubaj. A ono prší a keď začalo popoludní, tak pršalo až do nasledujúceho rána a nášho odletu. Ktovie, ako vlastne dopadla Chingay Parade a či vôbec bola...

Bez rizika opätovného zmoknutia sme sa boli večer opäť pokochať luxusnými obchodmi. A spravila som niečo, čo ešte nikdy v živote. Rovno dvakrát. Prvýkrát v živote som mala na sebe šaty Dolce & Gabbana. Krásne, čierna jemná čipka, ako elegantná sicílska vdova som vyzerala (tak to zhodnotil môj drahý). Ešte mi k nim na skúšanie predavačka aj lodičky z rovnakej kolekcie doniesla,

pa-rá-da! A zároveň som si prvýkrát v živote skúšala niečo, o čom som už vopred veľmi dobre vedela, že si to nekúpim. Že tie prachy na to proste nemám a keby som mala, tak nedám! Lebo ja vždy všetko prerátavam na letenky. Konkrétne za tieto šaty by som podľa mňa aj obletela svet. Možno nie biznis triedou, ale ekonomickou určite. Ale tých 15 minút hereckého výkonu, že mám o ne reálny záujem, že sa v nich obzerám v zrkadle a že ešte neviem, že si ich kúpu ešte rozmyslím... som si náramne užila :)

Večer sme sa boli ešte naposledy pozrieť na ten megabazén v megavýške s megavýhľadom... či aj nad ním prší rovnako, ako nad celým mestom. Boli v ňom presne 6 ľudia, ktorým lialo na hlavy tak silno, že to muselo až bolieť. Mňa bolela predstava, že za tie prachy sme si ho užili len dvakrát.

Teraz sedím v letiskovej hale, čakám na let do Vietnamu, ktorý je ďalšou zastávkou nášho Asiatripu a premýšľam, že sú mi skromnejšie domčeky, odľahlé pláže a pivo v plážových baroch asi sympatickejšie, než nablýskané rušné mesto plné mrakodrapov. Singapur je nepochybne krásny a zaujímavý, ale žiť by som v ňom zrejme nevedela... možno s miliónmi na účte... a neverím, že vyslovím/napíšem túto vetu, ale aj to shoppingovanie by ma asi po čase omrzelo :)

TraFaM

foto: Anna & Ivan - už 4 roky Táslerovci :)