• Anna Tásler-Onderková

ASIATRIP 1. týždeň – Srí Lanka


Pred každou niekoľkomesačnou výpravou si hovorím, že už som sa poučila z tej predošlej a kufor si zbalím fakt efektívne. A pri každej zlyhám hneď na začiatku. Na tento Asiatrip sme si doma určili limit max. 16 kg na kufor. Že sme ho porušili, sme vedeli už pár dní pred odletom pri priebežnom balení a vážení. Až tak, že som napokon odletela s 20 kilovým kufrom a Ivan s 26! Na jeho obhajobu, v jeho kufri som mala aj pár... no dobre, kopec svojich vecí. Viem, asi si vravíte, čo preboha so sebou vláčime, ale čakajú nás predsa dva mesiace v Ázii... A na vlastné oči som videla pár študákov, čo sa po víkende vracajú na intrák viac nabalení :)

Pôvodná hodina a pol na prestup v Dubaji sa kvôli meškajúcemu letu zrazu zmenila na necelú polhodinku, ktorú sme prešprintovali ku gate-u na lietadlo do Colomba. Počas môjho bežeckého výkonu mi súbežne v hlave bežala scéna z tej New Yorkskej verzie Sám doma a ďakovala som bohu, že nemáme so sebou žiadneho Kevina, ani iné dieťa. Stopro by sme ho na tom letisku v zhone stratili. Veď sme skoro stratili aj seba navzájom.

Každý dlhší let je dokonalou skúškou nervov partnerov. Bilancia len jednej hádky za let je podľa mňa super. Lebo čím menší priestor a čím dlhší let, tým väčšia nervozita. Neviem, či to je priama, alebo nepriama úmera, z matiky som nikdy nevynikala, každopádne ku koncu letu už na seba zazeráme aj vtedy, keď jeden druhému okupujeme čo i len centimeter jeho sedadla a lakťami sa bijeme o opierku. Sa nerobte, že vy nie :) Už je to taká naša tradícia. Po zahlásení pristávania tradícia okamžite zaniká.

Cesta autom z hlavného mesta do Bentoty trvala asi hodinu a pol. Keď bol pred 12 rokmi na Srí Lanke môj manžel, nebola ešte vystavaná diaľnica a rovnaká trasa mu trvala vyše troch hodín. Tak sa mi aspoň nestihlo zunovať civenie z okna na nekonečné húštiny paliem. Už poučená z Thajska a Bali, nebrala som tú špinu, polorozpadnuté budovy a skládky odpadkov kade tade pri ceste tak tragicky. Kravy a psy, kvôli ktorým sme miestami zastavovali a nechávali ich prejsť cez cestu, ma už nešokovali, skôr mi to prišlo milé a taaaak strašne exotické.

Pred hotelom nás už čakal premotivovaný (alebo na niečom fičiaci, neviem) srílanský manažér Ranil. Všetko nám chcel poukazovať ešte predtým, ako by sme sa vôbec stihli zložiť na izbe. Už vtedy som vedela, že on bude ten chlapík, ktorý nám zoženie všetko, čo budeme potrebovať... od slona, až po učiteľa jogy. V našom malom milom hotelíku vládne totálne rodinná atmosféra, o čom som sa uisťovala každým dňom viac a viac. Tŕpla som len z jedinej veci - aká bude pláž. Vystrašená nie práve najlepšou poslednou ázijskou skúsenosťou z Bali, kde sme narazili na pláže fakt špinavé a nelákavé (OMG, o tom vám tiež musím raz napísať!). Naša srílanská pláž je však úplne dokonalá. Široká, s jemným pieskom, ktorý cítite pod nohami aj v mori. Ozaj, more, krásne teplé. Jasné, že toto sme zistili takmer okamžite po ubytovaní. Hneď do plaviek a na pláž – ďalšia tradícia :)

Ešte v ten večer sme našli perfektný plážový reggae bar asi 300 metrov od hotela. Náš „druhý domov“. Tu sme objavili miestne pivo Lion, aj jemne pikantné tzv. devilled style food, ktoré potom môj zákonitý jedol snáď každý deň v obmenách s rybami, morskými plodmi a všetkými možnými druhmi mäsa. Strašná namotávka :)

Ďalší deň: objednala som sa na masáž. Všetci tu toľko hovoria o ajurvéde, tak si vravím, že to musím skúsiť, čo to je a ako to pomôže môjmu telu i duši. No... neviem :) Už prvá študenská chyba, ktorej som sa dopustila, mi zážitok dosť po*rala. Keďže som si po kúpaní v mori dala len takú rýchlu plážovú sprchu a takto šla na masáž, ostalo na mne nalepenej toľko soli, že masáž sa razom zmenila na 75 minútový celotelový peeling. Hľadám pozitíva - telo budem mať hladké ako detská prdelka. Aspoň niečo. A tiež som konečne zistila, v čom je rozdiel medzi klasickou masážou a ajurvédskou. Pri ajurvédskej vám vymasírujú aj PRSIA! Presne tak! Ležím si tvárou nahor, na očiach akýsi kus látky, aby som náhodou nevidela, na čo moja zlatá masérka ukazuje, keď sa ma pýta: „No problem?“ Nie, nemám problém, je to super, dobre ti to ide, takže fakt NO PROBLEM, vravím jej. A vtom mi odokryla dovtedy zahalený hrudník a normálne mi začala masírovať (pardón, peelingovať) moje veselé dvojky. Z toho šoku som len preglgla a hovorila si, že teda aj prsia budem mať hladké ako detskú prdelku. Potom mi ešte trošku premasírovala líca, čelo a ušné lalôčky a bolo po všetkom. Každopádne, aj keď to nebola úplne najúžasnejšia masáž môjho života, v pamäti mi ostane teda ešte poriadne dlho.

Nevedela som sa dočkať, kedy sa preveziem tuk-tukom. To sú tie smiešne „krabice“ na troch kolesách, ktoré tu jazdia úplne všade. Farebné, z niektorých sa ozýva hlasná hudba a ich šoférom zväčša vôbec neprekáža, že idú v protismere. Teda v našom slovenskom správnom smere, ale keďže tu sa jazdí normálne po opačnej strane, občas je to vážne o hubu. Odviezli sme sa do najbližšieho mesta Aluthgama. Bože, hlavná ulica bola šialene rušná, tuk-tuky, autá, dokonca obrovské dodávky tu trúbili na seba i na ľudí. Chodníky nikto nepoužíval, ak by tu teda nejaké súvislé vôbec boli. V obchodíkoch predávali všetko a nič zároveň. Teda podľa toho, či ste náročný, alebo extrémne prispôsobivý shopper. Odporúčam byť radšej prispôsobivým. V každom druhom obchode sa sortiment opakoval – farebné sarongy a nohavice z nízkym pudlom, ovocie a zelenina, ryby „obsypané“ muchami a kožené kabelky. Všetci sa usmievali a lákali nás do svojho stánku. Anglicky tu hovorí takmer každý. Niekto lepšie, niekto menej... asi podľa toho, kto sa ako dobre učil v škole, lebo angličtinu majú ako povinný predmet. Odolala som (zatiaľ) aj magnetkám, na ktorých som inak závislá. Len sme si tak browsovali po ulici, dávali pozor pod nohy, aby sme nestúpili do nejakého psieho hovna a nepošmykli sa na zvyškoch rýb, ktoré sa tu čistia priamo pred stánkami. Napriek bláznivej premávke a čudákom na ulici som sa tu cítila prekvapivo bezpečne. Aj tak sme sa po chvíli prekľučkovali späť k nášmu tuk-tukárovi a cestou žuli nejaké ich miestne pečivo, plnené zeleninové a rybacie taštičky. Pikantné jak divá sviňa! Ponaučenie, ku ktorému sme dospeli po pár dňoch – čokoľvek, čo si kúpite na jedenie v pouličnom stánku, bude plné čili... aj keď vám predavač na otázku: „Is it sweet?“ odpovie „Yes“.

Po večeri v našom obľúbenom reggae bare, keď už sme boli na odchode, od stola v zadnom rohu nám zrazu máva akýsi párik ľudí a kričí na nás „Dobrý večer!“ Supervisor baru a k nemu pripojeného hotela, náš od_prvého_dňa_kamoš Loccu už o nás stihol porozprávať dvom českým turistom, ktorí sú uňho ubytovaní. Tak sme si zo slušnosti prisadli pokecať. Nakoniec sme s Láďom a Dášou vypili niekoľko Coron a fliaš vína a rozlúčili sa až niekedy pred polnocou.

Cestou po pláži späť k hotelu bolo všade až podozrivo ticho. Tma, nikde ani nohy. Normálne tu skapal pes, všetci už spia a to ešte nie je ani polnoc. Ale že posledný skapatý pes za sebou všetko pozamyká, všetky vchody do hotela, zamkne recepciu a odíde domov, to by mi nenapadlo ani vo sne. Nemali sme so sebou ani telefóny. A hotelový strážnik niekde spal... predpokladám, že doma, pri žene vo svojej posteli. Jediné, čo nám ostávalo, bolo zúfalo klopať, neskôr búchať a v konečnom štádiu doslova trieskať na sklenené dvere a vykrikovať pri bazéne „Otvortéééé, my tu bývamééé!!!“ Zopár obyvateľov sa nám podarilo zobudiť, nadšení neboli, ale kto by bol? Jediné, ako nám mohli pomôcť, bolo pokúšať sa dovolať na recepciu... na ktorej nikto nebol. Tu sa prejavila slovenská mužská sila, ktorá pri predstave noci strávenej na lehátku pri bazéne pod plážovým uterákom, dala na slová Igora Timka „... tak otvor bránu, lebo ju rozbijem...“

K vylomenej drevenej bráne sme sa pri raňajkách priznali Ranilovi. Čakajúc, či nám ju dá preplatiť, alebo sa ospravedlní, že nás vymkli, zvolil tú správnu (teda druhú) možnosť. Možno aj preto, že sa k nám hneď pridal do debaty párik z Nemecka, dvaja sympatickí chalani, ktorí vraj bojovali s podobným problémom dve noci dozadu.

A v mene hesla „každý deň nový adrenalínový zážitok“ sme pokračovali hneď po raňajkách, keď sme sa zasekli na pár minút vo výťahu. Ten doma nemáme a už roky si to šlapeme na 4. poschodie. Tak reku si tento luxus trošku užijeme a pošetríme nohy, aj keď len dve poschodia. No odkedy sa nám toto stalo a nás prepadla panika, ako dlho budeme trčať vo výťahu, ktorý, mimochodom, Ranil volá „romantic lift“, lebo je taký malý, že už dvaja ľudia sa v ňom dosť lepia telo na telo, rozhodli sme sa chodiť opäť pešo. Ako doma.

Pešo sme sa vybrali aj na obhliadku okolia. Samozrejme, po rušnej Galle road, ktorá chodník nemá a asi ani nikdy mať nebude. Užívali sme si trúbenie okoloidúcich áut a každý druhý tuk-tuk sa pri nás pristavoval s tým, či nechceme zviezť, že je nebezpečné sa tu takto prechádzať. Ako by sme nevedeli :) Neskôr, v bočnej uličke, sme si pokecali s ujom od železničných závor. Predstavil sa nám ako „gateman“. Jeho celodennou náplňou práce je sklápať závory na priecestí, ktorým prejde denne tipujem tak 10 áut, keď sa blíži vlak. Veľmi oceňujem, ako tu dbajú na bezpečnosť a zároveň znižujú nezamestnanosť.

Večer sme ostali na hoteli, nakoľko už od rána nám Ranil avizoval skvelú beach párty so živou hudbou. Až na to, že sa rozpršalo ako z krhly a netvárilo sa, že by chcelo prestať. Bolo mi ho ľúto. Chodil celý nešťastný, na chvíľu nás dokonca nahnal v tom daždi na pláž, že veď nevadí, párty si spravíme aj tak. Keď príliš neuspel a väčšina hostí sa vrátila dovnútra, sadol si aj on k baru, otvoril pivo a útechu hľadal v kriketovom zápase. Kriket je tu veľmi populárny. Práve hralo mužstvo Srí Lanky proti neviemkomu. A Srí Lanka vyhrala, čo aspoň trochu zmiernilo jeho bolesť. Keď sme sa uistili, že nepôjde kvôli pokazenej beach párty skákať z neďalekého mosta do rieky medzi krokodíly, vrátili sme sa v tom lejaku na pláž, kde sme to ešte pekne roztočili pod strieškou s párikom z Nemecka a muzikantmi, ktorí keď už prišli, tak hrali. Nevadilo im, a nám už vôbec nie, že len pre nás.

Spravili sme si výlet do surferského mestečka Hikkaduwa na juhu ostrova. Vychytali sme úplne bohovského tuk-tukára. Srílančana, ktorý vozieva prevažne nemeckých turistov... To nemám potvrdené, len dedukujem z jeho angličtiny s parádnym nemeckým prízvukom a používania zreteľného Já namiesto Yes :) Vybrať sa na Srí Lanke niekam krátko popoludní je ako opúšťať Bratislavu v piatok okolo 5-tej. Ale že brutálna dopravná zápcha. Taký bordel na ceste som ešte nevidela! Vyhýbame sa obrovským dodávkam, školákom, ktorí sa po vyučku vracajú domov, ďalším tuk-tukom a zmäteným policajtom, ktorí sa neúspešne pokúšajú riadiť neriadenú premávku. Policajt píska, decká vykrikujú a všetko čo má kolesá trúbi o dušu spasenú. Odvtedy voláme interne tuk-tukárov trubadúri, lebo trúbia najviac a najhlasnejšie zo všetkých :)

Všade popri ceste míňame hroby. Vravíte si, trošku divné miesto pre cintoríny, hej, aj ja. No sú to hroby tých, ktorí neprežili zničujúcu vlnu tsunami, ktorá v 2004-tom zasiahla ostrov. Sám náš „trubadúr“ si to vraj dobre pamätá. Nebol vtedy, našťastie, pri pobreží, ale pomáhal pri vyslobodzovaní a záchrane tých, čo prežili. Zničené budovy, ktoré odvtedy buď nestihli opraviť, resp. sa už o to ani nesnažia, taktiež lemujú cestu. Na chvíľu sa pristavíme aj pri soche buddhu, ktorá sa ešte dokončuje a má byť jedným z ďalších pamätníkov tejto miestnej katastrofy.

Zastavili sme sa cestou aj v korytnačej rezervácii, kde sa priamo pred našimi očami vyliahli dve minikorytnačky, z čoho som bola ale že totálne namäkko. Moje materinské pudy sa začali ozývať... na chvíľku ;)

Hikkaduwa je pomerne turistické miesto. Teda oproti oblasti, kde sme ubytovaní. Tu sa to na i pri pláži len tak hemží Európanmi, ale aj Aziatmi. Amíkov je tu málo, tí majú Karibik, na čo by sa trepali až na Srí Lanku predsa. Ako sme si priniesli na Hikkaduwu šnorchlovaciu výbavu, tak sme si ju aj odniesli. Skúšať šnorchlovať pri brehu je úplná strata času a na niekoľkohodinový výlet loďou sa nám ísť nechcelo. Radšej sme leňošili na pláži.

Cestou späť nám náš „trubadúr“ rozprával príhody zo srílanských barov... hlavne tu v Hikkaduwe sú vraj potýčky v nočných kluboch na dennom poriadku. Začína sa to najčastejšie tak, že miestni, posmelení alkoholom, si začnú dovoľovať na cudzinky a tie si veľmi rýchlo začnú brániť ich rovnako cudzokrajní a častokrát horkokrvní chlapi. Bitky, pri ktorých lietajú stoličky aj fľaše od piva vraj nie sú ničím zriedkavým. A miestne ženy večer v baroch neuvidíte vôbec. Jedine možno v hlavnom meste, inde nie. Už je to tu raz tak, ženy sú večer doma, aj tie, ktoré ešte nemajú rodiny a nemusia sa starať o deti. Nejakú „zábavku“ im už starostlivé matky vždy rady nájdu. A ja že odkiaľ pochádzajú všetky tie korálkové vecičky v stánkoch - Popolušky navliekajú po večeroch. Tiež nám o miestnych prezradil, že veľmi radi popíjajú a potom šoférujú. Prípadne holdujú kadejakým iným návykovým látkam. Nuž, hneď sa cítim „bezpečnejšie“, ako si tak kľučkujeme rušnou cestou k nášmu hotelu.

Ďalší deň sme si pri raňajkách definitívne povedali, že oželieme výlet do Pinnawaly hlboko vo vnútrozemí, kde sa starajú o slonie siroty a niekoľkokrát denne možno vidieť celé stádo prechádzať dedinou, ako sa chodia kúpať k neďalekej rieke. Fakt strašne by som sa na to pozrela, ale pri predstave stráviť 4 hodiny v aute cestou tam... a ďalšie 4 späť... to asi nie. A to hovorím o naozajstnom aute, nie tuk-tuku. Tým by to trvalo asi aj 2 dni. Možno nabudúce, keď naplánujeme roadtrip po Srí Lanke. Namiesto toho sme šli dnes omrknúť vraj najväčšieho buddhu na ostrove, v neďalekej Aluthgame. Skoro mi tam zhoreli chodidlá, keďže v tuk-tuku sme si museli nechať flip-flopy a ísť ďalej bosí. Pod asi 30 metrovou sochou buddhu boli vybudované chodby s krásnymi maľbami a niektoré viedli aj do podzemia. Tie už však mali zamknuté bráničky, cez ich mreže sme videli len kopec špiny a odpadkov. Ty kokos, človek sa im tu vyzúva... (ok, viem, asi to má hlbší význam než ten, aby sme im neušpinili podlahy) a oni sami tu majú taký bordel, že koniec sveta. To sú tie paradoxy, ktoré na Ázii asi nikdy nepochopím. Z chladných chodieb pod buddhom sme si to prebiehali po námestí od jedného stromu k druhému, ktoré vrhali aspoň aký taký tieň na inak rozpálený betón. Ešteže na letisku v USA dávam odtlačky prstov rúk, nie nôh, lebo tie mám podľa mňa už celkom spálené a už by ma nikdy do krajiny nepustili. Tak to sme si to popreskakovali až ku chrámu, kde sa modlila asi stovka veriacich. Nosili miestnym bohom hojné obety v podobe mís s ovocím. Tie predávali v stánkoch cestou k chrámu a každý sa tam najskôr zastavil a nejakú tú obetu kúpil. Možno som barbar, ale ja by som polovicu tých banánov vyjedla už cestou od stánku k chrámu. V areáli sa prechádzalo aj zopár mníchov v typických oranžových odevoch. Vôňu vonných tyčiniek, ktoré miestni zapaľovali a modlili sa pri nich, však neustále prerážal akýsi smrad. „Cítim slona,“ hovorím môjmu mužovi. „Žiadneho nevidím.“ No aj tak sme sa začali intenzívne obzerať okolo. Po asi 100 metroch strmou ulicou sme za jej rohom zrazu našli naozajského živého slona. Prvého tu na Srí Lanke, o ktorej všetky bedekre tvrdia, že slony tu stretnete na každom rohu. Tak my sme ho stretli práve na tomto. A tak si môžem povedať, že mám už z diaľky čuch nie len na pekné boty, klamstvo a vyprážané nedeľné rezne v našom bloku, ale aj na slony.

Cestou nás ešte náš nový “trubadúr“ Suzi vzal do obrovskému marketu so suvenírmi. Farebné obrazy bohov Shivu či Ganesha, medzi ktorými sa mihol aj obrázok Ježiša (zjavne v snahe predať niečo prívržencom akejkoľvek viery), drevené sošky slonov, porcelán, masky a milión gýčových šperkov... Ak za každú cenu nejaký suvenír chcete, zaručene si vyberiete. A keď nič nechcete, aj tak si niečo odnesiete, lebo vás o tom miestni predavači, ktorí vám budú neustále chodiť za zadkom, presvedčia. My sme ostali verní len magnetkám, keďže čokoľvek väčšie by nám ešte viac pobabralo náš hmotnostný kufrový status. Mimochodom, špinu z nôh, ktorú som pri chráme nachytala, sa mi asi už nikdy nepodarí poriadne zmyť.

Jeden z večerov bola v našom hoteli ochutnávka vín. Priniesla ich mladá Francúzka Loreen, ktorá pracuje pre firmu distribuujúcu argentínske vína do Ázie. Pracovala a žila už takto v Indii či vo Vietname. A teraz je takmer rok na Srí Lanke. Pod ochutnávkou vín si však asi nepredstavovala bohapustý opijáš :) A ono to opijáš bol. Postarali sa o to už do vesela pripití spolumajiteľ hotela Jan a manažér Ranil. Lebo namiesto decentného poldecka na ochutnanie, sa tu rozlievala jedna fľaša vína za druhou a hlavne doplna! A keď sa náhodou koštovalo nové víno a vy ste mali ešte plný pohár predošlého, už medzitým trikrát doliateho, stávalo sa, že som bola vlastníkom aj niekoľkých pohárov naraz. Dopriali mi, chlapci! Prestala som počítať pri štvrtom poháriku a začala sa fakt baviť :) A so zdvihnutým obočím sledovať, ako je čašníkom úplne jedno, že vám do nedopitého pohára dolievajú iný druh vína... hlavne že biele do bieleho a červené do červeného. No zlatí boli. A keďže ja som si svoje poháre obozretne ustrážila, bolo mi to vlastne úplne jedno. Cuckala som si svoje Chardonnay a stávkovala sama so sebou, či ráno budem alebo nebudem mať opicu.

Opica neprišla, tak som nám, napriek miernym Ivanovým protestom, na popoludnie naplánovala jazdu na slonovi. V areáli chrámu s veľkým buddhom, kde som predvčerom už na 100 metrov cítila slona. A čuduj sa svete, bol to ten istý, na ktorom sme sa teraz mali previezť. Okrem neho tu majú ešte jedného, ktorého nám ukázali len z diaľky, lebo vraj veľmi rád hádže po ľuďoch kamene.

Po krátkej, no pre môjho milovaného asi aj celkom postačujúcej, jazde na slonovi som si splnila aj ďalší srílanský sen. Dostala som od Ruana, ktorý bol ochotný mi požičať svoj tuk-tuk lekciu jazdy na tomto premiestňovadle. V zásade som bola hodená rovno „do vody“, keďže mi ani neukázal, kde je brzda, ale len spojka a plyn. Istil ma odvedľa a pomáhal aj pri otáčaní, ale inak som to celkom zvládala. A môžem si odfajknúť ďalší „bod programu“, ktorý som nechcela na tomto ostrove za nič na svete vynechať.

Cestou do hotela sme ešte nakúpili nejaké voňavé cejlónske čaje. Človek si nevie vybrať, toľko ich tu majú a po piatom, ktorý vám dávajú ovoniavať, už neviete, či sa vám viac pozdával ten prvý, alebo tretí. No všetky by som si najradšej kúpila. Že som sa tam nechala oblafnúť o riadne veľa srílanských rupií by som vám ani písať nemala, lebo hanbaaa, aká som naivná, ale aspoň nemôžete povedať, že som vás nevarovala. Vždy si dobre prerátajte, koľko za čo máte zaplatiť, nech to trvá aj hodinu. Máte čas. A nespoliehajte sa na ich matematiku, lebo sú v nej dobrí asi ako ja (už som to tu tuším spomínala).

Ako sme sa približovali k nášmu hotelu, zbadali sme ho celý zahalený do dymu. No super, toto sa môže stať fakt len nám, že nám ešte aj hotel vyhorí. Našťastie, neboli sme tu, nikto nás nemôže obviniť, že to my. Stačí, že máme na svedomí rozbitú bránu. Plamene sme však nevideli, len hotelový personál a hostí postávajúcich pred hotelom. „Mosquito spray, mosquito spray,“ kričal na mňa z diaľky Ranil, keď videl môj šokovaný výraz. Chvaaaaalabohu, nehoríme! Ale chlapík postrekovač to podľa mňa trochu prehnal a ročnú dávku sa rozhodol použiť na jeden šup. Lebo toto postrekovanie som už zažila kdekoľvek, ale aby bol hotel zahalený komplet do dymu, vrátane vnútorných priestorov, recepcie a jedálne, to som veru ešte nezažila. Po chvíľke postávania vonku sme sa rozhodli risknúť to a prebehnúť po schodisku do izby. Naslepo, lebo ani na špičku nosa som si nevidela, nie to ešte na schody. Síce takmer udusená, no viete čo? Už som nesmrdela slonom :) Smrdela som komplet mosquito sprejom.

Je večer, ležím v hojdacej sieti v plážovom reggae bare u nášho kamoša Loccu, v diaľke pozorujem korytnačku, ktorá si pomaličky brázdi cestu v piesku od mora a hľadá miesto, kde by nakládla vajíčka, počúvam príjemnú muzičku a pijem Coronu. Ooooo bože, nemôže mi byť lepšie. Takto nejako si predstavujem nebo. Do toho mi môj muž rozpráva o tom, že film Creed je vlastne pokračovaním Rockyho a vysvetľuje dej Rockyho 1 a Rockyho 2...

Hej, stále je to nebo :) Také, v ktorom sa hojdá v sieti na pláži, pije alkohol, počúva reggae a kde si Sylvester Stallone boxuje o palmu.

TraFaM

foto: my dvaja cestovatelia po Ázii